EPP je najsilnejšou stranou v europarlamente, hlási sa k nej predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová a v Európskej rade, ktorú tvoria vrcholní predstavitelia členských štátov EÚ, má osem zástupcov. Oficiálne k nim v Lisabone pribudol slovenský premiér Eduard Heger, ktorého OĽaNO prijala EPP do svojich radov.
VIDEO: Heger o Matovičovi a budúcnosti OĽaNO
Ľudovci majú podmienky
Šéf ľudovcov Manfred Weber v Lisabone hovoril o tom, že konzervatívci dúfajú, že budú riadiť ďalšie krajiny. Pripomenul, že vo Švédsku sa na čelo vlády pred niekoľkými týždňami dostal predseda Umiernených Ulf Kristersson. A že v Taliansku je po septembrových voľbách súčasťou kabinetu strana Silvia Berlusconiho Forza Italia.
Nebolo to však zadarmo. Umiernení aj Forza Italia, ktoré patria do EPP, sa na ceste k moci museli spojiť s radikálne pravicovými stranami. Kristersson vládne s parlamentnou podporou Švédskych demokratov, ktorí pod vedením Jimmieho Åkessona dokonca voľby vyhrali. Forza Italia zase patrí do koalície s dvoma krajne pravicovými subjektmi. Ligou Mattea Salviniho a Bratmi Talianska premiérky Giorgie Meloniovej.
A mimochodom, vládna Sme rodina Borisa Kollára na európskej úrovni patrí do Strany identity a demokracie, ktorej najprominentnejším členom je Národné zhromaždenie Marine Le Penovej.
"Verejne chcem povedať, že sme mali isté debaty, či je napríklad prijateľné, aby Ulf Kristersson spolupracoval so Švédskymi demokratmi. Diskutovali sme o tom. Definovali sme tri jasné kritériá, aby sme mohli zhodnotiť, kedy je možné spolupracovať s viac konzervatívnymi hlasmi, a kedy sa to už nedá. Aby sme vedeli, kde sú červené čiary, ktoré neprekročíme,“ vyhlásil Weber v Lisabone. Podľa šéfa ľudovcov je nevyhnutné, aby partneri ľudovcov spĺňali tri veci. "Musia by proeurópski. O tom nie sú žiadne pochybnosti. Musia byť proukrajinskí. V tomto momente histórie neexistuje žiadna sivá zóna. Je to čierno-biele. Buď ste na správnej strane histórie – alebo nie. A musia podporovať zásady právneho štátu,“ vysvetlil Weber.
Je však naozaj také jednoduché určiť si červené čiary pri spolupráci s krajnou, radikálnou či populistickou pravicou? Nejde len o jej ďalšiu politickú normalizáciu, ktorú majú na svedomí najmä centristicko-pravicové, ale v niektorých prípadoch aj ľavicové strany?
Normalizácia krajnej pravice
„Problémom naozaj nie je ani tak to, že krajne pravicové strany majú výraznejšiu podporu, lebo počet hlasov pre tieto subjekty v rôznych voľbách kolíše. Je ním skôr fakt, že tieto strany prechádzajú istou normalizáciou. V poslednom čase sa krajne pravicovým stranám darilo dobre v Taliansku či vo Švédsku, ale môžem vám dať aj niekoľko príkladov, keď neuspeli. Lídri Zlatého úsvitu sú v Grécku vo väzení a Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP) sa rozpadla. Ako však vravím, nepozerala by som sa len na volebné výsledky týchto strán. V porovnaní s minulosťou je iné to, že teraz je viac týchto subjektov vo vláde. A ak sú v opozícii, mnohé z nich sú vnímané ako legitímne strany. Môžeme teda povedať, že došlo k ich politickej normalizácii,“ reagovala pre Pravdu Daphne Halikiopoulouová, odborníčka na radikálnu pravicu z Readinskej univerzity v Anglicku.
Foto: SITA/AP, Jonas Ekströmer/TT
Podľa expertky je Švédsko zaujímavým prípadom, lebo to bola jedna z posledných európskych krajín, kde tradičné strany s krajnou pravicou odmietali spolupracovať.
Kto za to môže? "Problémom je, že iné strany sú nielen ochotné s krajnou pravicou spolupracovať, ale aj kopírujú jej agendu,“ povedala Halikiopoulouová, no pripomenula, že toto nie je dobrá stratégia. „Viaceré výskumy vrátane môjho ukazujú, že ak sa tradičné strany príliš inšpirujú krajnou pravicou, vo voľbách strácajú. Voliči sa totiž potom skôr prikláňajú k originálnym radikálom, nie ku subjektom, ktoré ich kopírujú,“ vysvetlila Halikiopoulouová.
Mnohé centristicko-pravicové, ale aj viaceré ľavicovejšie strany najmä v strednej a východnej Európe takmer úplne prevzali rétoriku krajnej pravice týkajúcu sa migrácie.
„Z môjho pohľadu je tento prístup k radikálnej pravici problematický, pretože vyprázdňuje liberálnu podstatu európskych demokracií. Je to krátkozraké aj preto, lebo to dodáva legitimitu stranám, ktoré priamo konkurujú stredovej pravici. Mali by sme byť opatrní pri vyvodzovaní nejakých všeobecne platných záverov z jednotlivých prípadov, ale presun moci v Taliansku od Forza Italia k Lige a potom k Bratom Talianska je poučný,“ uviedol pre Pravdu nemecký politológ Kai Arzheimer z univerzity v Mainzi.
Samozrejme, radikáli sa vedia prispôsobiť politickému dianiu aj bez pomoci iných. „Samotné krajne pravicové strany často aktívne využívajú rétorické stratégie, aby dokázali pôsobiť takpovediac ako normálni politickí hráči. Usilujú sa tým zvýšiť svoju volebnú atraktivitu. Je však dôležité poznamenať, že výskum ukazuje, že táto normalizačná rétorika nesúvisí s tým, že by skutočne zmierňovali svoje krajne pravicové pozície,“ povedal pre Pravdu Bartek Pytlas, autor knihy Radikálne pravicové strany v strednej a východnej Európe.