Avdijivka je symbolom ruského zlyhania na Donbase. Vo vojne vás nezabijú náhodou, náhodou prežijete, vraví Anatolij

„Vo vojne vás nezabijú náhodou. Náhodou prežijete,“ hovorí 71-ročný Anatolij, ktorý sa musel presťahovať do pivnice po tom, čo jeho byt zničil požiar po ostreľovaní. Teraz sa bojí svoj úkryt opustiť. „Ísť do obchodu alebo vyniesť odpadky je aktom odvahy. Nikdy neviete, či sa vrátite alebo nie,“ hovorí.

Avdijivka je na frontovej línii od roku 2014, keď vypukol na východe Ukrajiny konflikt. Po tom, ako Rusko vo februári napadlo Ukrajinu, mnohí predpovedali, že mesto rýchlo padne. Napriek tomu je stále pod kontrolou ukrajinských ozbrojených síl. Svojím spôsobom sa Avdijivka stala symbolom ruského zlyhania na Donbase. Neustále bombardovanie z nej však urobilo mesto duchov. Jej predtým rušné ulice s farebnými nástennými maľbami na budovách sú teraz opustené.

Podľa šéfa vojenskej správy Avdijivky Vitalija Barabaša ruské sily pokračujú v pokusoch mesto obkľúčiť z juhu a severu. „Nemôžu začať priamy útok, pretože naše pozície sú tu dobre opevnené, takže ich taktika je jednoduchá – zrovnať všetko so zemou, neustále ostreľovanie pomocou delostrelectva a salvových raketometov,“ opisuje Barabaš.

Napriek každodenným útokom zostáva v Avdijivke asi 2 000 ľudí. Mnohí z nich prežívajú vďaka humanitárnej pomoci poskytovanej miestnymi aj medzinárodnými organizáciami. Väčšina ľudí už nemá žiadny príjem.

Oleksij Savkevič pred vojnou organizoval v Avdijivke umelecké festivaly a podujatia pre mládež. Teraz vo vojnovej zóne rozváža potravinové balíčky, na sebe má pritom nepriestrelnú vestu. „Dôchodcovia si nemôžu vybrať peniaze a ľudia prišli o prácu, takže sú závislí od dodávok potravín, ktoré rozvážajú dobrovoľníci,“ opisuje.

S klesajúcimi teplotami sa objavuje nový nepriateľ – zima. Väčšina ľudí upína svoje nádeje k starým kovovým peciam nazývaným „buržujka“, ktoré boli populárne pred sto rokmi. Nie je tu plyn ani tečúca voda.

Aby zostali v kontakte s okolitým svetom, stretávajú sa ľudia ráno na mieste, kde je elektrina a mobilná sieť. Úrady totiž zriadili miesto, kde generátor napája mobilnú anténu. Návštevníci sedia na schodoch a na displejoch telefónov zisťujú najnovšie správy. Pri vchode stojí stôl zavalený predlžovacími káblami a nabíjačkami. Ticho prerušuje pípanie prijatých správ.

Takmer všetci tu hovoria, že sa im z mesta nechce. „Nie som pripravená žiť v táboroch a sťahovať sa z miesta na miesto ako bezdomovec,“ hovorí jedna žena. „A nemôžem si dovoliť prenajať byt,“ dodáva. Jeden muž vysvetľuje, že neodíde kvôli svojej babičke, ktorá je neoblomná a chce zostať v Avdijivke.

Miestne úrady však vyzývajú ľudí, aby sa čo najskôr evakuovali. Varujú, že mnoho obyvateľov neprežije nadchádzajúcu zimu. „Hovoríme im, že nebudeme schopní zabezpečiť jedlo, nebudeme schopní evakuovať ľudí, aj keď sa niekto rozhodne odísť, pretože cesty nebudú upratané (od snehu),“ hovorí Barabaš. „Hovoríme ľuďom – chápete, že aj keď neumriete hladom, tak môžete jednoducho zmrznúť?“ dodáva.

Záchranná služba v meste nefunguje a lekárska pomoc je veľmi obmedzená. Je tu jeden lekár, ktorý teraz žije v nemocnici. Obáva sa pritom nárastu prípadov chorôb vzhľadom na to, že ľudia žijú v extrémnych podmienkach.

Šesťdesiatročná Olena stále žije vo svojom zničenom byte. Okná sú rozbité a podlaha sa môže každú chvíľu prepadnúť. Budovu zasiahol delostrelecký granát, ktorý v stene zanechal veľkú dieru. Bez plynu a elektriny si varí jedlo na ohni pred domom. „Možno odídem. Ak to tu zase budú ostreľovať, mohli by vyhodiť do vzduchu celú budovu. Všetky tie byty, ktoré sú pod mojím, sú zničené,“ hovorí.

A zatiaľ čo čaká, kým sa uvarí jej polievka, preletí nad ňou delostrelecký granát, ktorý pristane o niekoľko stoviek metrov ďalej. Je čas ísť schovať sa dovnútra. Zvuky explózií a streľby pritom všetkým pripomínajú, že zima v Avdijivke prináša mnohé nebezpečenstvá.