Pred tristo dňami som prvýkrát počula vybuchnúť rakety. Nebolo o čom pochybovať – vojna. Vyšla som na balkón, zapálil som si cigaretu a dlho som hľadela na červeno-oranžovú žiaru na obzore. Okná na mojom sedemnástom poschodí sú orientované tam, na hranicu s Ruskom, ktorá je vzdialené štyridsať kilometrov. Len štyridsať.
Prekvapivo som v prvých minútach, hodinách a pravdepodobne aj dňoch tvrdohlavo zažívala nejaké naivné, hlúpe štádium popierania.
— Toto sa nemohlo stať!
Nemôže, nemôže, nie a nie. Pamätám si, ako som vyfajčila druhú cigaretu a pomyslel som si – strašia nás, zastrašujú nás, je to atrapa, slepé výstrely. Pretože toto je naozaj n o n s e n s. Päť hodín ráno. Bála som sa vojsť do dcérinej izby. Dúfala som, že spí, a kým sa zobudí, bude už po všetkom.
— Ona si to nevšimne!
Išla som von so psom. Panika, ktorú som tam zbadala, mnou otriasla. Ľudia s kuframi behali pri vchode do domu, ženy kričali, deti plakali. Na cestách boli strašné zápchy, rady pri bankomatoch, na čerpacích staniciach na umretie. Chcelo sa mi okríknuť ich:
— Zošaleli ste, toto nie je naozaj!
Hanbím sa, keď si dnes spomeniem na seba spred tristo dní.
Na tú, ktorá ešte nerozlišuje salvy Gradov od výbuchov Iskanderov.
V to ráno sme sa s Hektorom úplne zmätení túlali po parku. Búchalo to. Pes, ako malý, sa mi tisol k nohám. Obrovský, hrozný doberman.
Ako prvá mi zavolala mama.
— Anečka, bežte! Aspoň niekam ďalej od hraníc!
Mama plakala. Mama. Vtedy ešte moja – ž i v á m a m a.
Povedal som, mami, nepanikár, čoskoro sa to skončí.
Až keď moja dcéra ochorie v surovej pivnici, keď stresované zvieratá schudnú na nepoznanie, keď nám nad strechou so strašidelne silnejúcim hvizdom preletia stíhačky, konečne prijmem, že toto všetko je – r e a l i t a.
Čítajte viac Charkovčanka: Ak priletí raketa, zabil si ma ty, bratranec z Ruska
Piateho marca napíšem tieto riadky:
Nikdy nikomu neželám, ani zaprisahanému nepriateľovi, aby si musel vybrať medzi dieťaťom a rodičmi. Toto je moje osobné peklo, očistec, ktorý bude stále so mnou. Na zemi aj v nebi, vo vojne a v mieri.
Budúci film o tejto vojne by mal rozhodne obsahovať epizódu z obyčajného bytu charkovského sídliska na prespávanie, kde matka s dcérou zavýjajú za zvuku výbuchov, čím prehlušujú sirény leteckého poplachu. Jedna na kolenách, s potlačeným výkrikom: „Odpusť“, druhá, zhrbená, s tichým vzdychom: „Preži“.
A zase som neverila. Neverila som, že sa s rodičmi lúčim navždy.
Mnohému som ešte potom nemohla uveriť. Nejde o to, že by som spochybňovala fakty, len moja podstata, moje hodnoty mi nedovoľovali prijať tento obludný obraz sveta. Buča, Irpiň, mariupolská pôrodnica, divadlo s nápisom „Deti“, vlaková stanica v Kramatorsku, obchodné centrum v Kremenčugu, Severná Saltovka, po rozvalinách ktorej dnes sprevádzam exkurzie zahraničných novinárov.
A to neskutočné more žlto-modrých vlajok na cintoríne číslo osemnásť. Aleja slávy. Oceán. Priepasť. Nemôžem prejsť okolo bez sĺz, bez hystérie, bez kriku.
— Bože, prečo?! Za čo?! Toto sa jednoducho nemôže diať, nemalo by sa to diať. Tristo dní vojny. Dvestodeväťdesiat dní odlúčenia od mojej dcéry. Sto dvadsať dní od smrti mamy. Sedemdesiat šesť dní od smrti otca. Desať dní do Nového roku.
O polnoci si niečo zaželám. A budem v to veriť.
B u d e m v e r i ť.