„Obraz, na ktorom som pracovala bezmála štyri roky, ho úžasne potešil. Bol plný života. V tej šťastnej chvíli mi nemohlo ani napadnúť, že o dva mesiace budem skicovať jeho posmrtné podobizne,“ povedala pre Pravdu pôvodom ruská maliarka, ktorá ako jediná v dejinách dostala výsadu vytvoriť oficiálne portréty až štyroch pápežov.
Boli ste jednou z hŕstky vyvolených, ktorí mali možnosť hovoriť s emeritným pápežom nedlho pred jeho skonom. Kedy a za akých okolností vás prijal?
Bolo to 27. októbra, keď som mu predstavila hotové plátno. Je to už môj tretí obraz Benedikta XVI., ale prvý, odkedy pred desiatimi rokmi odstúpil zo svätopeterského stolca. Je osobitý nielen tým, že ho zobrazuje už po tom, čo sa utiahol do vatikánskeho kláštora, ale aj preto, že je na ňom obkolesený „pápežovou rodinou“ -,,La Famiglia Pontificia ", ako sa oficiálne hovorí kruhu jeho najbližších.
Čo predchádzalo prezentácii?
Obraz preniesli z môjho ateliéru a ja som ho prikryla bordovou drapériou. Robievam to tak odjakživa. Rovnakú drapériu som použila na zahalenie môjho obrazu Posledná včera, keď som ho vystavovala v Miláne pred rovnomennou freskou Leonarda da Vinci. Čas prezentácie bol stanovený na šiestu večer. Obraz tam už od rána stál a ja som poprosila, nech ho nechajú zahalený, aby som videla prvú reakciu Svätého Otca. Sestry, ktoré sa o Svätého Otca starali, mi povedali, že to sa nedá, lebo on je už netrpezlivý, celé roky na ten obraz čakal. Stále sa vypytoval sa, kedy bude hotový. „A teraz je dokončený, a on hotové dielo nemôže vidieť, musí čakať, kým mu ho predstavíš,“ namietala sestra Carmella.
Ustúpili ste?
Nechala som to otvorené. Na audienciu som ale išla s tým, že obraz už bude istotne odhalený. Ale nie, bol stále zakrytý! Keď mu ho chceli jeho pomocníčky ukázať, zastavil ich. „Ak si to želá umelkyňa, tak to tak bude,“ opísala mi jeho reakciu sestra Carmella. Taký to bol veľkodušný človek. Až do poslednej chvíle.
Aká bola jeho prvá reakcia?
Keď som s pomocou jeho osobného tajomníka pátra Georga Gänsweina sňala drapériu, na Svätom Otcovi bolo vidieť, že niečo také nečakal. „Grandiózne,“ zašepkal. Hovoril veľmi ticho. Trápili ho pľúca, ťažko sa mu dýchalo. Bol ale plný života. Mal veselé, priam detské oči. V tej šťastnej chvíli mi nemohlo ani napadnúť, že o dva mesiace budem skicovať jeho posmrtné podobizne. Asi hodinu som o obraze a jeho skrytých významoch rozprávala. Bola to fantázia. Mohla som mu za všetko poďakovať, za tie dlhé roky, čo sa poznáme, od čias, keď ešte nebol pápežom. Dokonca som mu odovzdala aj pozdrav od mojej mamy, ktorá ho zbožňuje. Pápež bol veľmi spokojný. Dojal ma poznámkou, že je ohromujúce, ako dokážem vidieť svet tak do hĺbky a že v tom obraze som prítomná aj ja.
Mal na mysli anjela strážneho, kľačiaceho na obraze pred ním v rukách s pontifikovými spismi, ktorému ste očividne dali svoju podobu?
Nie, on, ako teológ smeroval svoju poznámku k tomu, že podľa neho čoraz hlbšie prenikám pod povrch vecí. Keď som sa ho spýtala, či nemám na obraze niečo doplniť, povedal: „Nie, takto je to dokonalé. Keď ste to takto namaľovali, to znamená, že tak si to želá Boh.“
Tým anjelom ste vy, však?
Som aj nie som. Použila som sama seba ako model pre anjela strážneho, ktorý, odetý v brnení Švajčiarskej gardy, drží ochrannú ruku nad pápežom a jeho blízkymi, zviera jeho spisy a ukazuje na knihy položené v popredí. Pri nich je sklený džbán s vodou, symbolom čistoty, očisty. A v ňom vidno odraz klavíra, na ktorom hrá Svätý Otec. Tento motív som od začiatku chcela vložiť do obrazu, ako pripomienku muzikálnosti Benedikta XVI., ale nevedela som, kam klavír vpracem. Napokon som jeho obraz zbadala zrkadliaci sa v džbáne. Prišlo to samo od seba, ani neviem ako, iba deň pred prezentáciou obrazu. Tých pár zvýrazňujúcich ťahov štetca boli tie posledné, ktoré som urobila.
Čítajte viac Som anjel na pápežovom tróne, hovorí nástupkyňa Michelangela
Čo ho na obraze najviac zaujalo?
Dlho hľadel predovšetkým na svojho nebohého brata Georga. Už pri zrode námetu sme sa dohodli, že na obraze budú spolu. Brat medzitým v roku 2020 skonal. Ale keďže dielo vznikalo takmer štyri roky, vždy keď bol na návšteve vo Vatikáne, ma zavolali a mohla som si ich spolu skicovať a nafotiť. Mala som ho už takmer namaľovaného, keď páter Georg umrel. Pôvodne som myslela, že ešte na ňom spravím zopár ťahov štetcom, ale napokon som sa rozhodla, že je to v poriadku tak, ako to je. Pápež už pred prezentáciou istú predstavu o tejto časti obrazu mal. Keď sa išiel rozlúčiť so svojím umierajúcim bratom do Bavorska, nafotila som mu fragment, kde sú spolu. On hovorí a brat pozorne počúva. Bol dojatý. Povedal, že som vystihla, že vždy zvykli sedávať takto tesne pri sebe.
Po prezentácii ste si obraz vzali so sebou?
Nie, nevedel sa s ním tak rýchlo rozlúčiť. Ako mi povedali jeho pomocníčky, umiestili ho do jeho jedálne a on sa každé ráno naň dlho pozeral a zhováral sa s ním.
Foto: Osobný archív Natalie Carkovovej
Poznali ste Benedikta XVI. ešte keď bol Josefom Ratzingerom. Ako sa za tie roky zmenil? Na prvom portréte z vašej dielne pôsobí fyzicky silnejšie, priam ako monolit.
Dožil sa 95 rokov a ku koncu bol už veľmi krehký. Neznamená to však, že by bol menej silný duchom. Sálala z neho hlboká tichá radosť. Na poslednom stretnutí mi pri požehnaní položil ruku na hlavu a ja som pocítila neuveriteľný pokoj. Svätý Otec do poslednej chvíle neúnavne intelektuálne pracoval. Svoje teologické úvahy diktoval osobnému tajomníkovi Gänsweinovi, ktorého som na obraze namaľovala so zápisníkom a perom v ruke. Pri predstavovaní obrazu mi vôbec nenapadlo, že Svätého Otca možno vidím posledný raz. Mala som pre neho pripravené vianočné darčeky. Chystala som sa ho navštíviť 25. decembra. Ešte pred Štedrým večerom sa cítil dobre. A potom prišla tá strašná správa.
Foto: Osobný archív Natalie Carkovovej
Bola ste sa s ním rozlúčiť ešte pred štvrtkovým pohrebom?
Práve sa vraciam domov zo Svätopeterskej baziliky, kde je vystavené jeho telo. (Rozhovor vznikol v utorok). Predtým som mala možnosť aj súkromne sa s ním rozlúčiť, u neho doma, v kaplnke kláštora, kde žil posledných desať rokov. Bolo to veľmi ťažké. V nedeľu som pri ňom presedela dlhé hodiny. Rovnako ako svojho času pri smrteľnom lôžku Jána Pavla II. som robila posmrtné skice. Existuje tradícia, že podobu význačných ľudí treba zvečniť aj v poslednom okamihu ich pobytu na tomto svete. Hovorí sa, že duša človeka pri ňom zotrváva ešte deväť dní po úmrtí. Ja som tú živú energiu, ktorá z neho vyžarovala, skutočne pocítila a pokúsila som sa ju preniesť do svojich kresieb.
Foto: Osobný archív Natalie Carkovovej
Na vašich obrazoch je vždy veľa symbolov, tajomstiev. Ako to prijal emeritný pápež, keď ste ho na ne upozornili?
Mnohé ho pobavili. Nad viacerými sa zamyslel. Symbolom je aj sám emeritný pápež, zobrazený vo štvorcovej kompozícii, čo predstavuje pevnosť a stabilitu. Celkovo je obraz komponovaný do kruhu. Je tu aj hra svetla a tieňa. Pápež sa nachádza v tieni, ale jeho pravá ruka s ružencom i tvár sú osvetlené ranným slnkom a odtiaľ svetlo sála na celý obraz. Úsvit je tu symbolom začiatku života – jeho svetlo potláča negatívnu tmu, ktorou je poznačená naša doba. Pápež bol veľmi delikátny človek, citlivá, hlboká duša. Na obraze drží v ruke ruženec, s ktorým sa nikdy nerozlúčil. Bola to priam jeho súčasť. Aj teraz, keď je vystavený na katafalku, ho má omotaný na rukách. Počas pandémie covidu, keď som nemohla chodiť za pápežom, som požiadala sestru Carmellu, jednu zo štvorice žien, ktoré sa o Svätého Otca starali, nech mi prinesie jeho osobné predmety, aby som ich mohla detailne zachytiť, precítiť ich energiu, ohmatať si ich. Kým jeho pečatný prsteň aj iné veci som mala vo svojom ateliéri a detailne som si ich stihla naštudovať, ruženec som mohla preskúmať až po skončení prísnej karantény v prítomnosti pápeža.
Foto: Fondazione Ratzinger
Spomenuli ste štyri pomocníčky, ktoré viedli domácnosť emeritného pápeža. Všetky ste ich zvečnili na obraze a je tam aj rádová sestra, ktorá sa starala o pátra Georga Ratzingera.
Áno, lebo sestry Carmella, Cristina, Loredana a Rosella z komunity Memores Domini boli pre Benedikta XVI. skutočnou rodinou. Každý deň mu robili spoločnosť, pomáhali s varením, upratovaním a praním. Carmella bola prakticky súčasťou pápeža, ustavične po jeho boku, ako sekretárka, mama aj dcéra. Na obraze v popredí Carmella prišíva gombík na pápežskom rúchu. Keď som dostala ten nápad, spýtala som sa jej, či to robieva. „Prirodzene, aj to robím,“ odpovedala táto obdivuhodná žena. Gombík je symbolom ochrany. Musia byť poriadne prišité. Pre mňa to bolo dôležité, lebo podľa ruskej obyčaje si po prišití gombíka treba niečo želať. Carmelly som sa opýtala, čo si zaželala. „Aby Boh dal Svätému Otcovi zdravie a silu do ďalšej práce,“ odvetila. Za Carmellou je na obraze kuchárka, ktorá v ruke drží miniatúrne menu. Pápež jedlu nepripisoval veľkú dôležitosť, jedol málo, záležalo mu hlavne na duchovnej potrave. Cristina, ktorá sa starala o Benediktovu kaplnku, má zase v rukách kyticu pápežom milovaných ruží.
Do vzniku obrazu zasiahla covidová karanténa, ktorá bola v Taliansku mimoriadne prísna. Dokázali ste tvoriť aj bez osobného kontaktu?
Počas karantény nik nemohol prísť ku mne a ani ja k nikomu. Bola to úplná izolácia. Spoločnosť mi robil len môj domáci výr Rufus, ktorý si voľne lieta po mojom ateliéri. Jeho obľúbeným miestom na sedenie sa stal môj rozrobený obraz. Odfotila som ho, poslala sestre Carmelle a ona snímku ukázala pápežovi. Vraj bol úplne nadšený. Zbožňoval zvieratá. Mal obľúbeného ryšavého kocúrika, ktorého som mu namaľovala v pravom hornom rohu obrazu, ako si pred Svätopeterskou bazilikou líže labku. Ale späť ku covidu: počas toho dlhého obdobia odlúčenia mi spoločnosť robil rozmaľovaný Benedikt XVI. Keď som vstala, pozdravila som ho: „Dobré ráno, Svätý Otec,“ a keď som išla spať: „Dobrú noc, Svätý Otec.“ Ak som niečo potrebovala, najlepšou pomocníčkou mi bola Carmella. Nafotila mi pápeža i veci, ktoré používal. A keď som potrebovala vidieť, ako svetlo za úsvitu dopadá na kupolu Svätopeterskej baziliky, namierila na ňu kameru hoci aj ráno pred piatou. Celá „pápežova rodina“ mi pomáhala, podporovala ma, z pápežskej záhrady som dostávala ovocie, z kuchyne jedlo. Aj bez osobného kontaktu som od pápeža a jeho blízkych čerpala tú dobrosrdečnú žičlivú srdečnú atmosféru, ktorú som chcela na obraze zachytiť. Písali mi pohľadnice, a pápež osobne mi poslal modlitebnú knižku s poznámkou, aby sme sa aj na diaľku mohli spolu modliť.
Vo Vatikánskych múzeách vaše portréty pápežov visia popri dielach renesančných a barokových majstrov Raffaela, Michalangela či Caravaggia. Keď si ich ľudia budú pozerať o dvesto či päťsto rokov, čo by sa z podobizne Benedikta XVI. mali dozvedieť?
Dovtedy už pápež Benedikt XVI. bude dávno svätým, o tom som presvedčená. Blahoslavený bude už čoskoro. Z portrétu by mali vycítiť, že išlo o mnohostranného človeka, silného duchom. Veľký intelektuál, teológ a pritom jemný, nežný, a hlboký človek s obrovskou vierou a zodpovednosťou. Práve tieto vlastnosti ho doviedli k takému silnému bezprecedentnému kroku, že dokázal v potrebný čas abdikovať.