Šéfovi Kremľa sa Šenderovič (64) znepáčil už na prelome tisícročí ako autor populárneho televízneho programu Kukly (Bábky), kde gumení panáci karikovali domácu politickú scénu. Z Ruska emigroval pred rokom, keď ho úrady zaradili na zoznam zahraničných agentov, hrozil mu proces a viacročné väzenie. Režim sa podľa neho zrúti náhle. „Večné časy sa zvyknú končiť v jedinom kratučkom okamihu,“ povedal pre Pravdu.
Putina niektorí odporcovia volajú Liliput alebo Liliputin. Vymysleli ste túto prezývku vy, alebo ste ju len použili v slávnej satirickej televíznej šou Kukly?
Nevymyslel som ju a ani ju už nepoužívam, lebo každý prechod na antropologické osobitosti sa mi zdá nevkusný. Frustruje ma to aj pri niektorých opozičných kolegoch. Čo sa týka malého Zachesa v zápletke programu Kukly, bola to, prirodzene, metafora, a to veľmi presná. Požičali sme si ju od E. T. A. Hoffmanna. Žiaľ, Putin nepozná slovo metafora, mám podozrenie, že ho to nenaučili. Bábkového malého Zachesa pochopil ako útok, osobnú antropologickú urážku. Reč pritom bola o jeho politickom rozmere a vôbec nie o vzraste. Ja si ani nemôžem robiť žarty z jeho výšky, keďže som o dva centimetre nižší ako Putin.
Foto: Archív V.Š.
Karikaturista Michail Zlatkovskij pre náš denník svojho času povedal, že Putin skôr znesie kritiku než výsmech. Súhlasíte? Stali sa Kukly obeťou Putinových komplexov?
Foto: Michail Zlatkovskij
Povedal by som, že Kukly, rovnako ako celá televízia NTV vo svojej pôvodnej podobe, boli odsúdené na zánik, pretože autoritárstvo je nezlučiteľné so satirou. V likvidácii NTV zo začiatku nebolo nič osobné. To je technológia ktoréhokoľvek autoritárskeho vodcu. Robili to všetci: Lenin, Hitler, Chávez, Castro… Ten, kto príde, ako prvú vec potlačí tlač, zabíja slobodné slovo. Ľudská osobitosť Putina sa prejavila v jeho komplexe menejcennosti. Ide o to, že Putin nikdy predtým nebol politik, nikdy nevyhral voľby, nevedel, čo je to konkurencia. Neprešiel procesom zakalenia ako politickí lídri na Západe.
Bol ale zakalený v KGB…
To je iné zakalenie, iná odbornosť a iné návyky. Západný líder predtým, ako sa stane prezidentom alebo premiérom, absolvuje tréning, ako znášať kritiku, ako na ňu odpovedať. Naučí sa, že karikatúra je znak popularity. Západný politik, ktorý vyrástol v týchto pravidlách hry, reaguje inak. Putina, ktorý nikdy nebol politikom, nebol volený a nepoznal kritiku, pretože pracoval v uzavretej korporácii, naraz vyhlásili za prezidenta Ruska. Bez skúseností sa stal verejnou postavou a, prirodzene, existencia nezávislej tlače, nezávislej televízie, ktoré začali diskutovať a kritizovať – bola pre neho neznesiteľná. Neznesiteľná politicky, ale aj osobnostne, lebo na to nebol zvyknutý. Jeľcin, ktorý absolvoval politickú školu vrátane školy odporu, sa ku kritike, samozrejme, staval úplne inak . Ani on ju nemal rád. Nikto ju nemá rád. Ale, keď ho vyzývali na zrušenie programu Kukly, povedal im: „Ja to vydržím, tak to vydržte aj vy!“ On to toleroval. Mal vo všetkých zmysloch slova iný rozmer. Komplex menejcennosti Jeľcin nemal. Podstatný rozdiel je v tom, že on spravil sám seba. Aj to dobré, aj to zlé, čo bolo v Jeľcinovi, bolo jeho vlastné. Veľká postava v každom zmysle slova. Dôsledkom toho mal iný postoj ku kritike. Ako medveď už dvíhal labu, aby nás zadlávil, ale ovládol sa.
Ako by ste dnes zobrazili Putina? A bolo by to ešte smiešne?
Od príchodu Putina je to so smiešnosťou horšie. Komika a humor odchádzajú, zostala žlč, satira, irónia. Humor má široký diapazón – od Jerome Jeromeho po Swifta. To sú veľmi rozdielne intonácie. Ale, čo sa týka čistého humoru, ten odišiel s jeľcinovskými a černomyrdinovskými časmi. Dejovou kostrou príbehov v programe Kukly by dnes zrejme bol Dostojevského človek z podzemia, ktorý hovorí: „Nech sa celý svet prepadne, len keď ja budem čaj piť.“ Tento zakomplexovaný bezvýznamný človek z podzemia, ktorý dostal jadrové zbrane, to by bol sujet pre súčasný program.Neuvažujete o tom, že by ste obnovili túto populárnu televíznu show, povedzme na vašom YouTube kanále?
Nie, pretože som o tridsať rokov starší a show tohto druhu si vyžaduje istý odpich. Majú to robiť tridsiatnici – štyridsiatnici. Kukly sme vyrábali každý týždeň. Bola to veľmi náročná práca. Pohltilo ma to celého. Za tých sedem rokov, čo som pracoval v televízii, som na papier nič nenapísal. A ja som predovšetkým literát. Televízii môžem vďačiť za popularitu a všeličo ďalšie, ale mňa teší písať najmä do printu. Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Dúfam, že nejaký satirický žáner sa objaví v dohľadnej budúcnosti, ale musia to robiť mladí a silní ľudia a musí sa, prirodzene, objaviť krajina, kde to je možné. Náš program Kukly vysielal nie hocijaký televízny kanál. NTV viedla skutočný dialóg s krajinou. Mala 80 miliónov divákov. To bolo prakticky celé Rusko. Kukly mali obrovský ohlas. Môj YouTube kanál, pri všetkej úcte k mojim divákom, to sú iné cifry. Auditórium je navyše roztrúsené po celom svete. Spoločenský dosah je tak, pochopiteľne, úplne iný.
Ste satirik. Je vôbec v dnešnom Rusku miesto pre satiru?
Satira je vždy možná. Každý sa môže sarkasticky vysmiať z vecí, ktoré sa mu bridia. Zažartovať alebo nakresliť obrázok…
Myslíte – v kuchyni, ako to bolo v sovietskych časoch, keď sa kritika pomerov odohrávala v najhlbšom súkromí domácností?
Áno, v kuchyni, alebo v lepšom prípade dnes už aj na internete. Pravda, tam už hrozia postihy. Pre satiru je však veľmi dôležitá akustika. Ide nielen o to, aby bola, ale aby ju bolo počuť. Napríklad karikatúra na titulnej strane alebo šou v hlavnom vysielacom čase. Michail Zlatkovskij, môj priateľ, je veľký politický karikaturista. Keby jeho kresby ukázala celoštátna televízia, keby ich publikovali veľké periodiká, ich dosah by bol podstatne iný. Takto jeho karikatúry ležia kdesi v zásuvke. Chýba im akustika, čo, žiaľ, znižuje ich účinnosť. Poznáme to zo sovietskych čias, zažili ste to aj vy za bývalého režimu. Sú to akési podzemné rieky. Ale aj spätne sú veľmi dôležité. Dejiny dvadsiateho storočia sa dajú najlepšie zrekonštruovať na základe anekdot. Učebnice dejepisu môžu klamať, anekdoty sú vždy presné.
V terajších smutných časoch sa politické anekdoty akosi vytrácajú. Nezdá sa vám, že vtipov o Putinovi ubudlo?
Z času na čas sa objavia. A to veľmi tvrdé. Jedna z posledných je novoročné želanie z listu dedovi Mrázovi: „Milý dedo Mráz, želám si to isté ako minule, len, prosím ťa, Snehulienka nech spraví kontrolný výstrel.“ Dedo Mráz – killer bol tento rok hlavným novoročným memečkom. Anekdota vyjadruje najhlbší povzdych ľudu.
Ste nielen satirik, ale aj dramaturg. Akú budúcnosť by ste ako dramatik predpovedali Putinovi. A akú Rusku?
To sú prepojené veci. Čím skôr sa skončia putinské časy, tým väčšiu šancu bude mať Rusko na návrat na európsku cestu. Pre budúcnosť existujú dva varianty: európsky a ázijský, presnejšie čínsky. Návrat do Európy sa po vlaňajšom 24. februári bude musieť, žiaľ, uskutočniť podľa nemeckého modelu. Cez pokánie, poníženie, precítenie porážky, uvedomenie si katastrofy impéria a prechod do nejakej novej kvality. Nemcom to trvalo tri desaťročia.
Ešte pred anexiou Krymu ste prirovnali Putinovo Rusko k Nemecku tridsiatych rokov.
Bol som vtedy za to odsúdený. Mimochodom, práve som dostal zo Štrasburgu rozhodnutie, že Rusko mi má vyplatiť odškodné za tento rozsudok. Pravda, nič mi nevyplatí, lebo Rusko medzičasom z Rady Európy vystúpilo. V morálnom zmysle som sa však po ôsmich rokoch dočkal satisfakcie. Áno, v roku 2014 som olympiádu v Soči prirovnal k berlínskej olympiáde 1936. Predpovedal som, že energia tohto emocionálneho vzopätia a zjednotenia národa okolo vodcu môže viesť k nejakým zlým veciam. Desiateho februára, dva týždne pred krymskou operáciou zelených mužíčkov, som použil slovo anexia. Vyvolalo to zúrivosť. Útoky prichádzali z najvyšších miest. Zjavne si pomysleli, že niečo viem. To ma len utvrdilo v tom, že mám pravdu. A ukázalo sa, že som pravdu skutočne mal. Rozdiel je len v tom, že hitlerovská anexia sa uskutočnila dva roky po olympiáde, kým naša po dvoch týždňoch.
Neskôr ste Putinovo Rusko prirovnali k Nemecku štyridsiatych rokov.
Dávno predtým som varoval Rusov, čím si museli prejsť Nemci. Nemajú ťa radi už len pre jazyk, ktorým hovoríš. Či si bol za Hitlera, alebo proti Hitlerovi, to sa potom vyjasní. Ale hovoríš po nemecky a môžeš sa dočkať zaucha alebo urážky už len pre samotný jazyk. Všetko je to opísané v Remarquovi. Keď si raz Nemec, tak tvoja reč nie je jazykom Goetheho či Schillera, ale zrazu je to jazyk Hitlera. Dnešnou drámou miliónov Rusov je, že sme krajania Putina, ľudia z krajiny Putina. To, že pochádzame z krajiny Puškina, Tolstého a Čechova, dnes nikoho nezaujíma. Sme predovšetkým spoluobčania Putina, a to znamená, že spolu s ním sme vyvrheľmi. Nebude jednoduché sa z toho dostať, tým skôr, že tento proces národnej očisty sa ešte ani nezačal. Zatiaľ sme stále v roku 1944. Ešte máme ďaleko do Norimbergu. Problémom Ruska, na rozdiel od Nemecka, je, že Nemcov zvonka prinútili vydať sa touto cestou. Je na to potrebná kapitulácia. A pre jadrové zbrane, ktoré má Rusko, ho nemá kto donútiť. Môžeme to spraviť len sami. A predbežne nevidím mechanizmus toho, ako by sa to mohlo udiať.
Približne pred rokom ste odišli z Ruska. Bolo hlavným dôvodom vášho odchodu prenasledovanie zo strany Jevgenija Prigožina, Putinovho kuchára, ako ho prezývajú, po tom, čo ste tohto šéfa súkromnej žoldnierskej armády označili za vraha a on vás zažaloval za ohováranie?
Najskôr ma zažaloval v občianskom procese. Súd ma odsúdil na vyplatenie pol druha milióna rubľov (20-tisíc eur) za urážku na cti. On sa tým ale neuspokojil a podal trestné oznámenie. A na základe neho mi už mali obmedziť osobnú slobodu. Advokáti mi povedali, že uvalenie domáceho väzenia so zákazom komunikácie je to najmenej, čo ma čaká. Podľa paragrafu, ktorý na mňa našili, mi po odsúdení hrozí až päťročné väzenie. Zhodou okolností ma v rovnaký deň ministerstvo spravodlivosti zaradilo na zoznam zahraničných agentov. Nemyslím si, že to bolo koordinované, jednoducho sa to tak stalo.
Je dnes podľa vás odchod do zahraničia jedinou rozumnou voľbou pre ľudí, ktorí nesúhlasia s Putinovým režimom?
Nie je. Môžete odísť alebo môžete zostať a pokračovať vo vzdore.
Tak ako Alexej Navaľnyj, Iľja Jašin či Vladimir Kara-Murza, opoziční aktivisti, ktorí dnes sedia za mrežami?
Áno, môžete sa pokúsiť vyvíjať politické aktivity v zahraničí alebo v Rusku, kde nie je možná iná forma protestu, ako dať sa posadiť do väzenia. Ale môžete sa pokúsiť aj robiť si svoju prácu, ako to spravili mnohí lekári, učitelia či umelci, ktorí neodišli z Ruska, a snažia sa aj v dnešných pomeroch zostať slušnými ľuďmi. Je to, samozrejme, veľmi ťažké. Žiaden verejný politický protest dnes v Rusku nie je možný. Dnešný politický protest nesie etický charakter. Je to predovšetkým vec morálneho odporu. Celkovo neexistuje jediné správne riešenie. Ja som si vybral cestu, ktorú považujem za správnu pre seba.
Myslíte si, že tí, ktorých dráždila vaša prítomnosť v Rusku, sa uspokojili vaším odchodom? Alebo vám od nich hrozí nebezpečenstvo aj v zahraničí?
Nepredpokladám, že by som po odchode zostal pre Putina terčom. Myslím si, že aj bezo mňa má dosť starostí. Ale je tu čečenský autokrat Ramzan Kadyrov, je tu Prigožin, skutoční zločinci, o ktorých nemôžem vedieť, čo im chodí po rozume. Poznáme prax Kadyrova aj v súvislosti s politickým vraždami v Európe. Preto úplne bezpečne sa cítiť nemôžem. Na druhej strane, som tak trocha fatalista. Môžete iba žiť alebo prestať žiť. Buď sa treba schovávať poriadne, ako Grigorij Rodčenkov v Amerike (bývalý riaditeľ ruskej antidopingovej agentúry, ktorého svedectvo pomohlo odhaliť štátom organizovaný doping ruských športovcov na olympiáde v Soči – pozn.). Dať si spraviť plastickú operáciu a zveriť sa pod ochranu tajných služieb… Ja by som nebol schopný tak fungovať. Preto si prosto žijem svoj život – a ďalej sa uvidí.
Pomsta za kritiku režimu vám z vlasti môže hroziť aj na diaľku. V Moskve v parlamente zaznel návrh zakázať návrat emigrantom, ktorí „vedú podvratnú činnosť“.
Pre mňa to nie je žiadna hrozba, lebo v Rusku sa aj tak nemôžem objaviť bez rizika, že ani z letiska domov nedôjdem. Z môjho pohľadu všetky obmedzenia spojené so zaradením na zoznam zahraničných agentov a všetky tie zákazy sú trocha zastarané. Už predtým, ako sa moje meno objavilo na oficiálnej čiernej listine, moje knihy netlačili, moje divadelné hry nehrali, odmietali mi prenajať sály na verejné vystúpenia. Pre mňa v Rusku už dávno platí zákaz výkonu povolania. Žiadnych nových zákazov sa už nemám prečo báť.
Nemáte aspoň intuitívne predstavu, kedy nastane čas, že sa budete môcť do Ruska vrátiť?
Keď sa začala táto veľká vojna, ako prvé mi napadlo, že tomu dávam tri roky. A keď uplynú, budem sa môcť vrátiť do Moskvy. Bol to taký záblesk mysle. Nie som vojenský analytik, svoj názor nemôžem oprieť o nejaký exaktný rozbor. Môj pocit je však taký, že po troch rokoch, vlastne teraz už o dva, sa to skončí.
Čiže Putinovi, podobne ako v kultovom českom filme Pelíšky, dávate ešte dva roky… Je to reálne?
Aj u vás sa hovorilo: So Sovietskym zväzom na večné časy… a ani o minútu dlhšie. Tieto večné časy sa zvyknú končiť v jedinom kratučkom okamihu. A keď sa skončili, ukázalo sa, že nielen v Československu, ale ani v Sovietskom zväze nik nevyšiel do ulíc, aby bránil komunistov. Režim sa jednoducho zrútil. A kde bolo tých tristo miliónov sovietskych ľudí, deväťdesiat percent ktorých mu dovtedy akože vyjadrovalo podporu? Čiže bola to všetko lož.
Myslíte si, že sa to zopakuje a Putina v prípade ohrozenia tiež nik nepôjde brániť?
Putina? Nie som presvedčený ani o tom, či ho bude brániť jeho vlastná ochranka. Keď sa to udeje, budete prekvapení, ako indiferentne sa k tomu postaví obyvateľstvo. Ľudia budú riešiť len to, aký portrét majú zavesiť na stenu a aký treba poriadne schovať.
Vojnu proti Ukrajine vedie Putin alebo Rusko?
Vedie ju Rusko, ktoré dovolilo Putinovi a celej tejto bande menom celej krajiny, za jej peniaze a s jej možnosťami uchopiť moc. Aby sme si rozumeli – nijaká absolútna celospoločenská podpora vojny, o akej hovorí putinovská propaganda, neexistuje. Podpora Putina pozostáva v nerovnej miere z totálne oklamaných a zo štokholmského syndrómu, keď tí, ktorých držia ako rukojemníkov, vyčkávajú, ako to dopadne.
Prieskumy ale ukazujú, že Putin sa stále teší bezmála osemdesiatpercentnej podpore. Neveríte im?
Skúste spraviť sociologický prieskum v Pchjongjangu, ako sa Severokórejčania stavajú k vodcovi Kim Čong-unovi! V koncentračných táboroch nemá zmysel robiť prieskumy. Tie prinesú vždy vopred predvídateľný výsledok. Putin ani zďaleka nemá osemdesiat percent . Zvážte, že viac ako polovica Rusov nepočúvala jeho novoročný príhovor, prejav hlavy štátu, ktorý je vo vojne. Čiže šampanské a šalát Olivier sú v Rusku neodmysliteľnou súčasťou vítania Nového roka, ale prezidentov príhovor si mnohí v pohode nechajú ujsť. Putin nemá podporu v európskom zmysle slova. Descartes nás učil, že sa máme zhodnúť na termínoch. Tvrdil, že ľudstvo by sa zbavilo polovice všetkých nepríjemností a nedorozumení, keby sa ľudia dokázali dohodnúť na význame slov. Keď tu v Európe hovoríte sociológia a podpora, máte na mysli politickú podporu podľa miestnych pravidiel. Keď existuje jeden uhol pohľadu, druhý uhol pohľadu, slobodný prístup k informáciám, sloboda vyslovovať názory. Na Slovensku zjavne máte sociológiu. V Rusku, kde sa ľudia musia obávať, že za názory, ktoré vyslovia, ich zmlátia obuškami, posadia za mreže či im odoberú biznis, sa skutočné nálady verejnosti dajú len odhadovať podľa pravidiel uzavretej spoločnosti.
Bude pre Putina osudnou prehratá vojna?
Porážka vo vojne je šancou pre Rusko ako slobodnú, normálnu, európsku krajinu. Porážka impéria, ktorá bude pre všetok ľud očividná. To je veľmi dôležitý prvok. Lebo porážka už nastala, ale ľud sa stále raduje z víťazstva. Musí to byť nespochybniteľná vojenská porážka, akú svojho času utrpelo Nemecko. Taká, z ktorej propagandistická mašinéria nebude mať možnosť vyrobiť víťazstvo. Keď Ukrajina na budúci rok, ako verím, oslobodí svoje územia, dôjde až po hranice a nevylučujem ani to, že získa späť Krym, uštedrí tým Putinovi najsilnejší možný úder, ktorý šéf Kremľa sotva vydrží. Zožerú ho jeho vlastní.
A čo bude po Putinovi?
Žiadny liberálny obrat v Rusku tak skoro nečakajte.
Prídu k moci ľudia typu Prigožina a Kadyrova?
Prigožin môže iba snívať o tom, že sa dostane k moci. Nič také nebude. Pretože to je už príliš odporné aj pre samotný systém. Jednoducho ho zlikvidujú. Pri deľbe Ruska sa začnú navzájom zabíjať. Bude to samý hnis a krv. Pocit porážky však súčasne môže aspoň naštartovať posun k lepšej budúcnosti. Kedysi som utrúsil, že evolúcia sa začala vtedy, keď sa opica začala cítiť ako človek. Predpokladom každej evolúcie je nespokojnosť so sebou samým. Keď sa pozrieš do zrkadla a vidíš, že si zarastený, zle vyzeráš, aj osprchovať by sa už patrilo – tým sa to spúšťa. Ak sa ti páči, čo vidíš v zrkadle, necítiš, že páchneš, tak sa nepôjdeš umyť, oholiť, učesať. Musíš pochopiť, že ostatní sa od teba odťahujú nie preto, že sú odľudovia, ale že s tebou nie je niečo v poriadku. Tento pocit nespokojnosti s tým, ako žijeme, môže byť výrazne urýchlený vojenskou porážkou a, samozrejme, ekonomickou stagnáciou.
Môžu tomu pomôcť sankcie?
Rátať s čarovnou mocou sankcií by bolo príliš naivné. Väčšina ľudí v Rusku žije tradične tak zle, že si už zvykli uťahovať si opasky, znášať polovojnový stav a biedu. Nie je to faktor, ktorý by ich dokázal rozhýbať. Vo Francúzsku, keby sa národná mena dvojnásobne prepadla, keby krajinu postihol porovnateľný únik mozgov a kapitálu, vláda by za dva dni padla. Za uplynulý rok z Ruska odišlo 250 miliárd dolárov. Nemám predstavu, čo by sa muselo s ekonomikou stáť, aby Rusi vyšli do ulíc.
Foto: Robert Huttner
Povedali ste, že vo vojne je Rusko, nielen Putin. Platí tu teda nejaká kolektívna zodpovednosť?
Určite áno. Pretože dejiny pri zúčtovaní na nej trvajú. Kolektívnu zodpovednosť prisúdili Nemecku. Pri kobercových náletoch hynuli aj deti, ktoré ani nevedeli, že sú Nemcami. Histórii je spravodlivosť cudzia. Preto sa niektorí nacistickí zločinci dožili vysokého veku a deti zomierali pod bombami. Ak tu je nejaká spravodlivosť, tak nie ľudská, ale historická. Pomohli ste Hitlerovi k moci, dovolili ste mu páchať zločiny vo vašom mene? Tak potom hyňte, prepadnite sa všetci do horúceho pekla, živorte v biede a ponížení. Voči národu je to spravodlivé, ale strašidelne nespravodlivé voči jednotlivým ľuďom. To isté platí v Rusku. Kolektívna zodpovednosť na Rusov už dopadá, a to je len začiatok. Aj naše deti a vnuci budú platiť za zločiny Putina a jeho režimu.
A čo kolektívna vina?
Tá – na rozdiel od zodpovednosti – môže byť len individuálna. Kolektívna vina by oslobodzovala od zodpovednosti zločinca. Ak by som ja mal byť rovnako vinný ako Putin či Kadyrov, oni by mohli roztiahnuť ruky a povedať: „Vidíte, to sme robili spolu, my všetci.“ To je to, čo teraz hlásajú ich propagandisti, keď mobilizujú ľud do vojny: „Keď prehráme, trestať nás budú všetkých, aj posledného zametača ulíc.“
Pociťujete dopad kolektívnej zodpovednosti aj vy osobne?
Áno, aj ja ako Reamarque, môžem dostať päsťou do tváre za reč, ktorou hovorím. Aj Rusi, ktorí pred Putinom ušli, pociťujú segregáciu na základe cestovného pasu, aký majú. Personálne je to nespravodlivé. Ale historicky spravodlivé.
Ako vnímate to, keď vo svete za Putinovu vojnu zúčtovávajú aj s postavami ruskej kultúry? Napríklad keď v Charkove strhli bustu Puškina.
To ma najmenej trápi, pretože Puškinovi to neublíži. Ublíži to Charkovu. Ale hnevu tých ľudí emocionálne rozumiem. Verím však, že keď táto vlna časom opadne, obyvatelia Charkova či Kyjeva sami tento problém vyriešia. Pochopia, že ruština i Puškin sú v tom nevinne.
V Rusku dnes prakticky nie sú žiadne protivojnové protesty, aké boli na začiatku vojny. Myslíte si, že je to len preto, že sa ľudia boja?
Áno, prirodzene. Protesty boli potlačené, odporcovia vojny sedia za mrežami a represie zabrali. Požadovať od ľudí hrdinstvo nemožno. Žiadny národ nepozostáva zo samých hrdinov. V Brechtovej hre Život Galilea je dialóg, keď po tom, čo Galileo odvolal svoje učenie, jeho žiak hovorí: „Nešťastná krajina, ktorá nemá hrdinov.“ A Brechtov Galileo Galilei na to odpovedá: „Nešťastná je krajina, ktorá potrebuje hrdinov.“ Nemožno väznených aktivistov, ako je Navaľnyj či Kara-Murza, ľuďom predhadzovať ako vzor, ktorým sa musia riadiť. To si musí každý rozhodnúť sám.
Keď človek sleduje ruské sociálne siete, tak vidí, že v tábore jastrabov sa prejavuje nespokojnosť s pomalým priebehom vojny. Kritizujú ministra obrany, generálov, ale Putin pre nich zostáva akoby nedotknuteľný. O čom to svedčí?
Sú to jednoducho cynici, ktorí chápu, čo sa môže stať, keď vystúpia proti Putinovi. Preto podľa ruskej tradície sa ozývajú proti zlým bojarom. Cár je dobrý, len bojari sú zlí. Je to klasická ruská hra. Ale opakujem, porážka Putinovi neprejde bez trestu.
Niektorí politológovia tvrdia, že moc Putina je dnes dokonca pevnejšia, než bola do vojny, pretože sa mu podarilo masy presvedčiť, že Rusko je obliehaná pevnosť.
To je zvyčajná psychologická taktika. Heslo obliehanej pevnosti môže ešte istý čas dominovať. Ale cena za to, čo sa deje, bude rásť. Ako som povedal: všetko sa zlomí na vojenskej porážke. Pretože ľudia v Rusku ochotne prepáčia potláčanie ľudských práv, porušovanie slobôd, prechmaty justície, ale vojenské porážky sa nikdy nezaobišli bez trestu. A po vojenských porážkach prichádzali reformy. Platilo to už za cárov. A, naopak, víťazstvo spravilo zo Stalina absolútneho tyrana. Hocijaké víťazstvo viedlo k uťahovaniu závitov. Dokonca aj Gagarinov let zhoršil postavenie politických väzňov v Sovietskom zväze. Nedalo sa viac kritizovať. Odpoveď znela: „Si proti Gagarinovi, proti sovietskemu ľudu!“ Nie proti nejakej KGB, ale proti ľudu: „My sme Gagarin, a ty si kto?“ Preto vojenská porážka Rusku poskytne obrovskú šancu.