„Neverila som, že by sa to niekedy mohlo stať,“ hovorí Rudzická v malom jednoizbovom byte, ktorý v poľskom Krakove obýva so svojím synom Arturom. „Predtým boli nepriateľom Nemci. Ale Rusom nerozumiem. Myslia si, že bránia svoju krajinu, bránia sa, ale to oni prišli k nám. Zničili Charkov, na čo ho potrebujú?“ hovorí.
Rudzická sa pomaly preberá rodinnými fotografiami, ktoré si odviezla z Kyjeva spolu s niekoľkými knihami, dokladmi a základnými potrebami. Prižmúri oči a snaží sa nájsť vo fotkách svoju mladosť. Zle vidí, ale spomienky má stále živé.
Narodila sa v roku 1931 do váženej židovskej rodiny. Jej starý otec Nuchim Vajsblat bol hlavným kyjevským rabínom, otec Vladimir spisovateľom a vydavateľom kníh ukrajinských autorov vrátane Tarasa Ševčenka, otca zakladateľa ukrajinskej literatúry.
Jediná možnosť – odísť
Keď začiatkom júla 1941 Nemecko napadlo Sovietsky zväz, Rudzickú prebudili zvuky bômb. Ako mladá pionierka dostala za úlohu doručovať predvolanie mladým mužom na vstup do armády. Jej otec ale vedel, že ako Židia sú v Kyjeve v nebezpečenstve.
„V panike hovoril, že nemáme inú možnosť ako odísť. Ale to už bolo takmer nemožné. V júli bola strašná panika, utekali všetci, ktorí mohli: komunisti, Židia a všetci ostatní,“ rozpráva Rudzická.
Čítajte viac Fašisti ich zabili spolu so šiestimi deťmi. Pápež vyhlásil poľský pár za mučeníkov
Rodičia vzali ju a jej brata a utiekli najprv do Charkova na východe Ukrajiny, odkiaľ potom cestovali naprieč Sovietskym zväzom až do Taškentu – hlavného mesta vtedajšej Uzbeckej sovietskej socialistickej republiky, ktoré je od jej rodného Kyjeva vzdialené takmer 3 800 kilometrov.
Rudzická si spomína, že Charkov opustili 21. septembra. O zhruba týždeň neskôr sa odohral masaker v rokline Babyn Jar, pri ktorom počas dvoch dní nacisti zavraždili 33 771 ukrajinských Židov, čo bol jeden z najväčších jednorazových masakrov v čase holokaustu.
Čítajte viac Ukrajina si pripomína 70. výročie masakry kyjevských Židov
V marci 2022 dopadli v blízkosti pamätníka v Babím Jari ruské strely. Na dnešok, teda 27. januára, pripadá Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, ktorý pripomína oslobodenie koncentračného tábora Osvienčim.
Výhľad na ruskú vlajku
Rodina Rudzickej sa po vojne vrátila do Kyjeva. Ona sama získala prácu typografky, vydala sa a narodil sa jej jediný syn Artur, ktorému je teraz 54 rokov.
Keď Rusko napadlo Ukrajinu, obaja s pomocou židovskej obce v Kyjeve utiekli najprv do Moldavska a potom do Litvy, kde dostali byt. Pre Artura tam však bolo iba málo pracovných príležitostí. Americký židovský spojený distribučný výbor – humanitárna organizácia, ktorej kyjevskú pobočku kedysi viedol starý otec Rudzickej – ich pozval do Varšavy a potom do Krakova.
Potom, čo od úteku z Kyjeva prešli desiatimi rôznymi bytmi, majú teraz Rudzická a jej syn ubytovanie na tri mesiace. Z okna vidí visieť ruskú vlajku na ruskom konzuláte. Rudzickej Krakov pripomína jej rodný Kyjev.
Len doplniť číslice
„Chcem sa vrátiť domov. Len vyjsť von a hovoriť so susedmi jazykom, ktorému rozumiem,“ hovorí. „Mala som svoj denný režim, všetko. A tu som zo všetkého vytrhnutá,“ uvádza s tým, že v Kyjeve na ňu tiež čaká hrob vedľa jej rodičov. „Je tam dokonca aj doštička s mojím menom. Stačí len doplniť posledné číslice a všetko, všetko bude v poriadku.“
Čítajte viac Vojna vstupuje do rozhodujúcej fázy. Ukrajina do konca roku vyhrá, tvrdí analytik
Za jedenásť mesiacov od invázie Rusko zabilo tisíce ukrajinských civilistov, milióny ľudí vyhnalo z domovov a celé mestá premenilo na trosky. Tvrdí, že jeho „špeciálna vojenská operácia“ bola nevyhnutná na zastavenie bezpečnostnej hrozby, ktorá vyplýva z väzieb Ukrajiny so Západom. Kyjev a jeho spojenci uvádzajú, že Ukrajina Rusko nikdy neohrozovala a invázia je útočnou vojnou s cieľom podmaniť si suseda a zmocniť sa územia.
