Svojej knihe ste dali názov Miloš Zeman: Príbeh talentovaného pragmatika. Prečo takýto titul? V čom je Zeman pragmatikom a ako sa prejavil jeho talent?
Zeman v kariére robil veľmi pragmatické obraty. Na začiatku kariéry v 90. rokoch sám seba označoval za sociálneho liberála. Zeman brojil proti populizmu a tvrdil, že obhajuje politický stred. No po tom, čo zamieril na čelo sociálnej demokracie, sa zmenil. Zeman používal veľmi ostré slogany, keď hovoril, že chce ísť pravicovej vláde po krku. Zo sociálneho liberála sa stal radikálne pôsobiaci ľavicový politik. Počas pôsobenia v prezidentskom úrade sa dá Zemanov pragmatizmus ukázať na jeho prístupe k migrácii. Ako premiér bol v rokoch 1998 a 1999 pomerne ústretový k utečencom z Balkánu. Keď mu však v prezidentskom úrade klesla podpora, zmenil sa na hlavného českého bojovníka proti migrantom. Využil utečeneckú krízu v rokoch 2015 až 2016 a pragmaticky sa postavil na čelo tých ľudí, ktorí migráciu vnímali ako veľké nebezpečenstvo. V roku 2018 z toho urobil hlavnú tému svojej kampane za znovuzvolenie. Odráža sa v tom jeho pragmatizmus až hyperpragmatizmus. A súčasne to bol Zemanov talent. Vedel nájsť témy, po ktorých bol v istom momente dopyt na politickom trhu.
Čítajte viac Pavel: Vo voľbách vyhrala pravda, dôstojnosť a pokora
Ak ste spomenuli Zemanov až hyperpragmatizmus, ako by ste ho politologicky zaradili? V čo politicky verí? A, samozrejme, netvrdím, že politici nemôžu meniť názory.
Nie všetkých politikov je možné zaradiť. Ako som už povedal, Zeman niekedy robil politické obraty o 180 stupňov. Naozaj vyzerá ako človek, ktorý nemá pevný ideový svet, hoci u neho nájdeme aj konštantné momenty. Najviditeľnejšie je to pri jeho pozitívnom postoji k Židom a k Izraelu. Zeman však nemôže zanechať nejaký konzistentný ideový odkaz, lebo ho príliš často menil. Je to zaujímavý kontrast napríklad s porovnaní s predchádzajúcimi českými prezidentmi Václavom Havlom a Václavom Klausom. Oni sa usilovali svoj myšlienkový svet ukotviť vo svojich textoch a v prejavoch, ale aj v podobe kamennej inštitúcie. Takže existuje Knižnica Václava Havla a Inštitút Václava Klausa. Podľa mňa však žiadny hmatateľnejší myšlienkový odkaz po Zemanovi v českej histórii nezostane. Samozrejme, v českých dejinách bude existovať jeho silná stopa.
V rokoch 1998 až 2002 bol Zeman premiérom. Dokázal k moci vytiahnuť ľavicovú ČSSD, hoci v politike v Česku po páde komunizmu prevládali stredopravicové strany. Prečo to Zeman zvládol so sociálnou demokraciou?
Čo sa týka začiatku 90. rokov, nehovoril by som o stredopravicových stranách. Bola to zlatá éra českej pravice. Zeman mal šťastie, že českí komunisti sa vtedy zabetónovali v pozíciách, ktoré boli neprijateľné pre mnohých ľavicových voličov a pre český hlavný politický prúd vrátane prezidenta Václava Havla. Otvorilo to priestor na to, aby sa niekto iný presadil v ľavicovom priestore. Zeman to využil tak, ako som už hovoril. Minimálne v prvých rokoch profiloval ČSSD veľmi radikálne. Sociálna demokracia pod Zemanom v tom čase navonok dosť pripomínala komunistov, ale komunisti to neboli. Zeman vo svojom verejnom vystupovaní používal slova o vytunelovanej ekonomike a o spálenej krajine. Ale súčasne sociálna demokracia za Zemana nikdy nebola monolitná. Stranu nechal otvorenú pre každého, kto chcel politicky stáť proti pravici. ČSSD je v Česku historicky silná značka. Stretli sa v nej ľudia, ktorí neraz nemali mnoho spoločného, ale zaštítení Zemanom vytvorili stranu, ktorá v roku 1998 dokázala poraziť pravicovú ODS.
Vnímajú Česi ešte nejako štyri roky Zemana v premiérskom kresle? Zanechal v ňom tú politickú stopu, o ktorej sme hovorili?
V historickej pamäti staršej a strednej generácie spomienka na štvorročné vládnutie Zemana zostala. U niektorých ľudí je to pozitívna stopa. Zemanovu premiérsku éru si spájajú so stabilnou vládou a s tým, že krajinu vyviedol z hospodárskej recesie. Ďalšia časť ľudí však toto obdobie rokov 1998 až 2002 vníma veľmi negatívne. Spájajú si s ním mnohé aféry a veľmi zvláštne praktiky týkajúce sa vládnutia. Miroslav Šlouf bol vtedy na Úrade vlády Zemanovou pravou aj ľavou rukou. Formálne síce iba riadil tím poradcov, ale súčasne mal styky s podsvetím. Minimálne u niektorých ľudí to zanechalo hlbokú averziu k Zemanovi. Tiahlo sa to s ním do roku 2013 a ešte aj dnes sa stane, že mu to pripomenú.
Foto: SITA
V roku 2003 Zeman neuspel v prezidentskej voľbe a zdalo sa, že s politikou končí.
V každom prípade to pôsobilo dojmom, že do českej politiky už nebude výraznejšie vstupovať. Ukázalo sa však, že to bol omyl. V roku 2003 Zemana vtedy ešte v parlamentnej prezidentskej voľbe časť politikov ČSSD potopila a pripravila mu veľmi dehonestujúcu porážku. V nasledujúcich rokoch sa usiloval, aby tí, čo boli proti nemu, za to zaplatili. Do nemalej miery prispel Zeman svojimi vnútornými aktivitami v rámci ČSSD k pádu premiéra Vladimíra Špidlu. Podkopával jeho pozíciu. Čiastočne to platí aj pre Špidlovho nástupcu Stanislava Grossa. Ten sa usiloval so Zemanom uzmieriť, ale nebol v tom príliš úspešný. Je dobré si povedať, že k pádu oboch spomenutých sociálnodemokratických premiérov prispeli aj iné faktory. Ale nedá sa poprieť, že Zemanove aktivity tiež patrili k problémom, ktorým čelili.
Zeman nakoniec založil Stranu práv občanov, s ktorou išiel v roku 2010 do volieb. Získala však len niečo vyše štyroch percent hlasov. No už v roku 2013 sa Zeman v priamej voľbe stal prezidentom. Ako je to možné?
Strana práv občanov zobrala nemálo hlasov ČSSD a poškodila ju. Takže Zeman takto opäť ovplyvnil českú politiku a prispel k tomu, že po voľbách rezignoval ďalší líder sociálnych demokratov a expremiér Jiří Paroubek. Je tiež zaujímavé, že Zeman ešte v roku 2007 presvedčil dvoch poslancov ČSSD, aby podporili vznik prevažne pravicovej vlády Mirka Topolánka (ODS). V tomto období sa začali zbierať finančné zdroje a pripravovať projekt Strany práv občanov, ktorá mala byť platformou pre Zemanov vstup na Pražský hrad. Priama voľba prezidenta mu potom otvorila okno príležitosti.
Čo teda prispelo k tomu, že Zeman dokázal v roku 2013 poraziť v druhom kole Karla Schwarzenberga a stal sa českým prezidentom?
V tom období už uplynul dostatočný čas od obdobia Zemanovej vlády. Na niektoré jej negatívne stránky sa teda už trochu zabudlo. Ale súčasne to nebolo tak dávno, aby si ľavicoví voliči staršej a strednej generácie Zemana nepamätali. Po ére rýchlych výmen lídrov ČSSD ho mali zafixovaného ako niekoho, kto stelesňuje sociálnodemokratickú politiku v Česku. Zemanovi pomohlo aj to, že sociálni demokrati neboli jednotní, hoci to vtedy bola najpopulárnejšia strana a bola aj najsilnejšia v Poslaneckej snemovni. Časť ČSSD sa rozhodla, že vo voľbách podporí Zemana. Urobili to napriek tomu, že nebol členom strany a v minulosti ju poškodil. Za Zemana sa postavili aj komunisti, ktorí boli vtedy ešte pomerne dôležití. A mal šťastie v tom, že vtedajšia vláda riešila hlbokú ekonomickú recesiu a bola veľmi nepopulárna. Schwarzenberg bol podpredsedom tohto kabinetu a ministrom zahraničia. Je logické, že sa s jeho osobou spojilo negatívne vnímanie vlády. Zeman mal potom proti Schwarzenbergovi v druhom kole pomerne jednoduchú prácu. Prispeli k tomu aj niektoré chyby súpera. V jednej televíznej debate medzi prvým a druhým kolom začal Schwarzenberg veľmi nešťastne hovoriť o téme sudetských Nemcov a o tom, že ich odsun nebol správny vrátane toho, že by zaň československý prezident Edvard Beneš v dnešnej dobe skončil pred Medzinárodným trestným súdom v Haagu. V kampani to rezonovalo a veľmi výrazne to Schwarzenberga poškodilo.
Zemanovi sa potom prezidentský úrad podarilo obhájiť v roku 2018. Je jednoduchšie kandidovať z pozície úradujúcej hlavy štátu, však?
Samozrejme, obhajujúci prezident má výhodu. Zeman ju maximalizoval päťročnou kontaktnou kampaňou. Počas prvého mandátu takmer neustále cestoval po Česku, chodil predovšetkým do regiónov a malých miest. Išiel aj tam, kde dlho pred ním žiadny vrcholový politik nebol. Takéto niečo protikandidáti mohli len ťažko vyvážiť a Zeman mal za sebou autoritu prezidentského úradu. V súvislosti s voľbou v roku 2018 sme už spomenuli tému migrácie. Zeman mal šťastie, že v druhom kole čelil Jiřímu Drahošovi. Bol to akademik s úctyhodnou kariérou, ktorá však bola pre mnoho bežných ľudí nepochopiteľná. Pre Zemana bol jednoduchým terčom, keď Drahošovi vyčítal politickú neskúsenosť a aj to, že je zástupcom liberálneho sveta pražskej kaviarne. Drahoš okrem toho robil chyby. Medzi prvým a druhým kolom neprišiel do dvoch zo štyroch televíznych debát. Zemanovi umožnil viesť monológ, že je úspešným prezidentom. Úradujúcemu prezidentovi, samozrejme, pomohlo, že ho podporovalo hnutie ANO Andreja Babiša, ktoré krátko predtým v parlamentných voľbách dostalo takmer 30 percent hlasov. Za Zemanom stáli aj komunisti, krajne pravicová SPD a časť ČSSD. Mal teda za sebou pomerne širokú politickú koalíciu, o ktorú sa mohol oprieť.
Bolo aj niečo, čo v roku 2018 Zemana oslabovalo?
Za prvých päť rokov v úrade ho zasiahli viaceré škandály vrátane prekračovania právomocí a vulgarít, ktoré verejne používal, či problematickej zahraničnopolitickej orientácie, ktorá spochybňovala západné smerovanie Česka. A, samozrejme, Zemana už v roku 2018 oslabovalo jeho zdravie. Ale ešte to nebolo také zlé ako dnes.
Foto: SITA, SITA/AP, Petr David Josek
Hovorili sme o tom, ako Zeman dva razy vyhral prezidentské voľby. Jeho to úplne hypotetická otázka, ale keby mohol Zeman kandidovať opäť a slúžilo by mu zdravie, mal by šancu opäť zvíťaziť?
Je to naozaj čistá špekulácia. Keby mal Zeman 50 rokov, bol by zdravý a mohol opäť kandidovať, tak by možno vyhral. Ale v tom prípade by zase za sebou nemal politickú kariéru, ktorú na víťazstvá potreboval.
Nakoľko Zemanova podpora pomáhala Andrejovi Babišovi v prezidentskej kampani? Dá sa to aj percentuálne vyčísliť?
Je dobré si pripomenúť, že Zeman končí v prezidentskom úrade s veľmi nízkou dôverou verejnosti. Reálne teda Zeman na voličov mohol zapôsobiť relatívne málo. Na druhej strane sa Babišovi v jeho situácii hodil každý spojenec. Ale Zemanova podpora mohla mať aj negatívny efekt.
Prečo?
Lebo Babišových odporcov mohla utvrdiť v tom, že expremiér je nevoliteľný. Ale podľa mňa sa vplyv končiaceho prezidenta na voličov nedá presne zmerať.
Vravíte, že Zeman opúšťa funkciu ako nie príliš dôveryhodný prezident. Čo to spôsobilo? Dva razy si ho Česi zvolili za hlavu štátu. Kde sa to teda zlomilo?
Začalo sa to lámať už v roku 2013 pri prvej voľbe. Zeman bol vždy v politike konfrontačný a polarizujúci. Ale delenie na odporcov a priaznivcov sa potom premietlo do celých jeho desiatich rokov na Pražskom hrade. Viedlo to k tomu, že Zemanova podpora bola veľmi kolísavá. Prudko stúpala a potom zase rýchlo padala. Dosť to súviselo s tým, ako sa staval k svojim odporcom. Dôležitou vecou je tiež to, že Zeman bol prezidentom, ktorý sa z pohľadu českej ústavy často pohyboval za jej hranou. Najmä vo vzťahu k vláde. Zeman si zostavil jeden vlastný kabinet, neskôr blokoval niektorých ministrov či v úrade pol roka držal premiéra Andreja Babiša, ktorý nemal dôveru parlamentu. Tieto veci ešte zvyšovali Zemanov polarizujúci potenciál. Pre časť voličov bol prezident z rôznych dôvodov stelesnením zla. Ďalšou vecou, ktorá sa podieľa na Zemanovej nízkej dôvere, je fakt, že po znovuzvolení prakticky skončil so spomenutou kontaktnou kampaňou. Dôvodom bolo, že sa už nemusel usilovať byť populárny, ale prispel k tomu aj zlý zdravotný stav. Počas pandémie koronavírusu sa Zeman v podstate stiahol z verejného priestoru. Mnoho ľudí takéto správanie jednoducho neakceptovalo, pretože krajina sa nachádzala v ťažkej situácii. Aj to sa premietlo do prepadu dôvery. A asi posledná vec, ktorá s tým súvisí, je to, čo sa v podaní prezidenta odohralo vo vzťahu k Rusku.
Ako to ovplyvnilo vzťah verejnosti k Zemanovi?
Väčšinu času, ktorý strávil na Pražskom hrade, silno preferoval proruské postoje. Túto líniu sledoval až do 24. februára 2022, teda do invázie proti Ukrajine. Držal sa jej, keď Rusi zabrali Krym, a aj vtedy, keď sa sme tu mali viacero afér, ktoré boli z hľadiska českých záujmov veľmi problematické. Najmä pri debate okolo výbuchu v zbrojnom sklade vo Vrběticiach, keď sa ukázalo, že za ním stáli agenti ruskej vojenskej spravodajskej služby. Zeman zaujal postoj, že to vôbec nie je jasné. A že to, čo tvrdí česká tajná služba, minister vnútra a dokonca premiér Andrej Babiš, nie je jediná verzia udalostí. Podľa mňa to Zemana poškodilo, lebo to už nepôsobilo dôveryhodne ani na mnoho jeho priaznivcov. Po invázii nakoniec urobil Zeman obrat o 180 stupňov, lebo už naozaj nemohol obhajovať Moskvu. A tak sa prezident zmenil v protiruského jastraba. Niektorí jeho priaznivci, ktorí ho mali radi práve pre postoj ku Kremľu, to nedokázali takpovediac predýchať.
Napísali ste aj knihu o Havlovi, Klausovi a Zemanovi. Prvý menovaný už nie je medzi nami, druhý sa stal okrajovou politickou postavou a tretí odchádza z prezidentského úradu. Končí sa jedna výrazná éra českej politiky?
S koncami by som to nepreháňal. Odchod Zemana je politicky dôležitý. Ale na druhej strane by som o žiadnom konci jednej ponovembrovej éry nehovoril. Česká demokracia vykazuje vysokú mieru kontinuity, hoci dianie po roku 1989 sa dá rozdeliť na rôzne etapy. Nemyslím si však, že Zemanov koniec na Pražskom hrade je nejakým zásadným medzníkom. Dobre sa to dá ukázať aj na prezidentských voľbách.
V akom zmysle?
V prípade Babiša a Petra Pavla, ktorí postúpili do druhého kola, predstavovala diskusia o ich pred- aj ponovembrových aktivitách veľkú časť verejnej debaty. Nedá sa teda povedať, že sme svedkami nejakej hrubej čiary, po ktorej sa začína všetko odznovu.