V rade na jedlo čaká 60-ročná Natalija Ivanivna, ktorá je zabalená do zimného kabáta a šály, opiera sa o palicu. Hovorí, že by z mesta na bezpečnejšie miesto mohla odísť už skôr, no rozhodla sa zostať, pretože sa bojí, že by jej dom mohol byť vydrancovaný. Zveruje sa, že jej robí starosti situácia v mestách ďalej na juh a východ na fronte. Pripomína, že z Bachmutu, Vuhledaru i ďalších miest sú trosky. „Mohlo by sa to stať aj tu,“ hovorí. Iryna Viktorivna ju prerušuje. „Nebuď pesimistická,“ nabáda ju.
Obe ženy dobre vedia, že vojna sa cez Kupjansk prehnala už dvakrát. Teraz mu to hrozí tretíkrát. Prvýkrát to bolo vlani 27. februára, keď do mesta vošli ruské tanky. Okupácia trvala skoro sedem mesiacov. V septembri sa potom v uliciach Kupjansku objavili ozbrojené vozidlá ukrajinskej armády, vojaci vyhnali Rusov. Vtedy bolo násilností viac: boli zničené domy, automobily.
Nasledujúce mesiace síce pokoj nebol, ale situácia sa zhoršila v posledných dvoch februárových týždňoch, keď sa Rusi pokúšali postúpiť na tomto úseku frontu. Na mesto začali dopadať granáty a rakety S-300. Zvuk ruskej paľby sa priblížil. Vo štvrtok správa Charkovskej oblasti, v ktorej Kupjansk leží, nariadila evakuáciu zraniteľných civilistov, ako sú deti alebo invalidi.
Iryna Viktorivna, 45-ročná zdravotná sestra, hovorí, že nebola v práci odvtedy, čo bola nemocnica vybombardovaná. „Prežili sme okupáciu. Pamätám si, ako mi vlani 24. februára (kedy ruská invázia začala) volala mladšia sestra a pýtala sa, čo robím. Videla som Putinov prejav a myslela som si, že blafuje. Tak som sestre povedala, že robím desiatu deťom do školy. Povedala mi, že vojna sa už začala,“ spomínala táto žena.
O tri dni neskôr počula škrípavý zvuk prichádzajúcich ruských tankov. Počas väčšej časti ruskej okupácie pracovala v nemocnici, väčšinou na oddelení pre pacientov s COVIDOM-19. Potom 9. septembra počula streľbu a výbuchy. Tanky, ktoré uvidela, boli tentoraz ukrajinské. „Bolo to, akoby zo mňa odvalili kameň,“ hovorí.
Teraz je Kupjansk znovu v nebezpečenstve. „V posledných dvoch týždňoch je tu oveľa väčší hluk. Niekedy sa dom trasie. Ľudia majú strach,“ hovorí Iryna Viktorivna a dodáva, že niektorí teraz radšej odišli. Jej slová potvrdzuje 55-ročná Svitlana Talalajenková, ktorá so svojou 22-ročnou dcérou nakladá svojich psov a veci do evakuačnej dodávky. Hovorí, že prežila okupáciu aj oslobodenie mesta, ale v poslednom čase je toho na ňu už veľa. "Máme poničené okná aj strechu. Psychicky je to veľmi náročné, "hovorí.
„Pred nedávnou eskaláciou bojov sa to dialo mimo mesta. Teraz je to v meste a v našej štvrti. Myslím, že ak (Rusi) prídu znovu, budú s nami zaobchádzať horšie ako po prvý raz,“ myslí si.