Ešte v lete som sa čudovala, ako môj sused môže nepočuť prílety, ako explodujúcim raketám hovoríme.
Ráno sa vezieme vo výťahu, po nočnom ostreľovaní, on je taký svieži, ružový, bez tmavých kruhov pod očami. Hovorím mu zo žartu: „Ako keby ste sa dnes vyspali.“ A on pokrčí ramenami: „Nuž áno, vyspal. “
A pritom týpek nie je hluchý.
Pomyslím si, jasné: klame. Nedalo sa nezobudiť. Výbuchy sú príliš silné, vibrácie prenikajú do všetkého – od stien až po pečeň.
Keď sme sa stretli pri vchode, vždy som sa toho podvodníka spýtala: „Čo, ani dnes ste nepočuli?“. Vždy pokojne odpovedal: „Nič, spal som, spal."
Somár.
Ako je to možné? Dumala som, kým som pila druhé vedro kávy, aby som cez deň nezaspala.
Alkohol? Štuple do uší? Nervy z ocele?
Čítajte viac List z Charkova: Výbuch dvadsať sekúnd po spustení poplachu
Vtedy, v júli, auguste – lietali každú noc. Každú jednu. Z chronického nedostatku spánku vyzerali ľudia v meste ako pacienti v psychiatrickej ambulancii. Nuž, takí z nie veľmi bujného oddelenia. Sivé tváre, vpadnuté oči, oneskorené reakcie.
Stretneš známeho, opýtaš sa ho „ako sa máš“, a on strávi dve minúty premýšľaním nad odpoveďou. Ako keby ste od neho chceli, aby diskutoval o dôkazoch Fermatovej vety. Takí bývali všetci.
Okrem môjho suseda.
Čítajte viac Charkovské víťazstvo svetla nad tmou. Aspoň na chvíľu
A dnes som aj ja prespala raketový útok. Nuž, pomyslím si – hluchota, staroba, penzia.
Ráno volám kamarátke, do štvrte, ktorá je ešte bližšie k nočným explóziám, ako tá moja, a nadšene jej vravím:
-- Lenka, predstav si, prespala som to, nič som nepočula!
A ona odpovedá rozospatým hlasom:
-- Čo si prespala?
Charkov. 401. deň vojny. Opona.