Minulý týždeň ma prišli navštíviť moji starí priatelia Igor a Nataša.
Polovicu večera sme sa bavili o Miškovi, ich neznesiteľnom tínedžerovi, ktorý – ako sa na dvanásťročného chlapca patrí – je drzý, svojhlavý a neposlúcha.
VIDEO: Vitajte Ukrajinci. Pred ruskými okupantmi utiekli aj mačky
— Nedramatizujte, sú to len hormóny, – upokojovala som priateľov. – Takíto rodičia nemôžu vychovať zlého syna.
— Ale, no, reagovali rodičia v rozpakoch. – My sme tí najobyčajnejší, rovnakí, ako všetci ostatní.
Ako všetci ostatní…
Igor Klimenko, prezývaný Klim, za posledný rok zachránil niekoľko tisíc ľudí. (Teraz bude protestovať a povie „to nie ja, to náš tím, je nás takých veľa“).
Zopakujem, Igor zachránil niekoľko tisíc ľudí.
Je vedúcim evakuačnej jednotky Červeného kríža. Počuli ste o „ceste života“ na Pečenežskej priehrade? To bol začiatok jeho dobrovoľníckej práce. A potom – Soledar, Svatovo, Bachmut, Kupiansk, Dvurečnoje.
Na svojom „psíkovi“ (auto záchranárom darovali Poliaci, je to odpísaná veterinárna sanitka, na ktorej sú namaľované psy) chlapci jazdia na miesta, kam ani vojaci nechodia – hotová samovražda.
Každé ráno Nataša vyprevádza svojho muža, ako by to malo byť navždy.
— Vráť sa živý.
— Postaraj sa o syna.
Toto je ich bežný každodenný dialóg pri dverách.
Čítajte viac List z Charkova: Keď ťa už ani raketa v noci nezobudí
Tam, kam ide Klim a jeho tím, nič nie je – nijaké spojenie, internet, voda, teplo, elektrina, takmer žiadna šanca na prežitie.
Niekedy to nie sú ani dediny – skôr samoty, ktoré nie sú ani na mapách. Pri šoférovaní si koordinátor musí vystačiť s tou najprostejšou navigáciou: doprava za kopcom, za kráterom vľavo povedie ulica, na nej siedma chalupa.
Tieto rozhovory som počula v kuchyni. Igorov telefón ani na chvíľu nezmĺkol. Volajú mu koordinátori, ďalší dobrovoľníci, vojaci a príbuzní, ktorí hľadajú svojich blízkych. Celý evakuačný reťazec sa vlastne začína u príbuzných.
— Nájdite, zachráňte, vyvezte mojich!
Tých, čo sú za skalou, v siedmej chalupe. Tieto chalupy spravidla stoja priamo na frontovej línii. Keď vystúpaš na kopec, tak ruské tanky uvidíš prostým okom, bez akéhokoľvek ďalekohľadu. Tam nie sú letecké poplachy, tam vždy strieľajú, zo všetkých strán.
Keď Igorov tím odchádza na zadanú adresu, netuší, či ľudia ešte žijú a ak áno, či budú ochotní odísť.
Čítajte viac Charkovské víťazstvo svetla nad tmou. Aspoň na chvíľu
Odmietači. Takto Klim volá tých, čo sa nechcú dať evakuovať.
Pri téme odmietačov Nataška začína plakať. A ja sa zlostím.
Igor hovorí, že začiatkom apríla išli vyzdvihnúť otca a syna do Dvurečného. Volal príbuzný z Krakova, prosíkal, aby išli nájsť jeho blízkych.
Prichádzajú. Chalupa nikde, len ruiny. Do Oskola 300 metrov, za Oskolom – orkovia, ako hovoríme Rusom. Nad ruinami osady krúži dron, všetko je rozrátané na sekundy. Chlapi klopú na dvere: Evakuácia!
Otec so synom vyliezajú z pivnice, potácajú sa, sú živí a opití: „Nikam nejdeme, čo budeme robiť v Charkove?“
Počúvam Igora a sama mám chuť tých opilcov zabiť.
— Ako tak môžu? nahlas sa rozčuľujem. – Ľudia riskovali životy, išli pod paľbu, a títo bastardi…
— To nehovor, odpovedá Igor pokojne. – Každý život je vzácny.
— Je to celé trochu idiotské, vyletím naňho.
— Nie, Anečka, to je po kresťansky, odpovedá.
A po kresťansky je aj to, že odnesieš ležiacu babičku v náručí, naložíš ju do vozidla a pod mínometnou paľbou sa vrátiš po jej mačku, lebo babička plače za Murkou.
A tiež, keď vyvezieš šibnutú mamu s dvomi deťmi, ktorá sa nejakým čudným spôsobom na druhý deň s tými deťmi vráti späť do svojej pivnice a prejde s drobcami rovno po mínovom poli.
A potom prídeš po túto rodinku zas a znova, lebo chlapček má len sedem rokov a veľmi ľúbi svoju mamu. Ktorú by som ja osobne najradšej nazvala nekonečnou beštiou, ale neurobím to. Igor verí, že to nie je kresťanské.
Ďakujem, priateľu. Mám štyridsaťdeväť rokov, dospela som.
Nepoviem, že som priamo prenikla láskou k tým, čo v nedeľu v našom parku oslavovovali Veľkú noc a robili bordel. Ale rozhodne som sa stala viac tolerantnou.
Len preto, že existuje Klim. A jeho tím.