Icenko a Kuznecov sa s traktorom vybaveným vrtákom zarývajú hlboko do zeme. Lopatami potom presne vytvarujú perfektné obdĺžniky. Stanú sa miestom posledného odpočinku vojakov, ktorí padli v krutých bojoch na východnom fronte Ukrajiny.
Na cintoríne v Kryvom Rihu, priemyselnom meste ležiacom 400 kilometrov juhovýchodne od Kyjeva, sa chystajú štyri pohreby.
"Je to ťažké. Ale niekto to urobiť musí, "hovorí Icenko, bývalý kovorobotník.
Na Ukrajine sa dokonca aj smrťou presýtené povolanie stalo rutinou, pretože pohreby vojakov sa v celej krajine konajú každý deň, často aj niekoľkokrát. Celkový počet mŕtvych vojakov vláda a vojenské vedenie prísne taja, ale možno si ho odvodiť aj bez oficiálnych informácií – cez dlhý pracovný čas dvoch mladých mužov, cez pravidelný rytmus lopát a rýľov zarývajúcich sa hlboko do zeminy, cez každodenné smútočné procesie plné plačúcich a trúchliacich pozostalých.
Západní predstavitelia odhadujú, že od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu z vlaňajšieho februára zahynulo alebo bolo zranených najmenej 100 000 ukrajinských vojakov. Odhady mŕtvych a zranených v bojoch na strane Moskvy sú takmer dvojnásobné. Predstavitelia ukrajinskej armády uvádzajú, že Rusko používa taktiku ľudských vĺn, aby vyčerpalo ukrajinské zdroje a narušilo bojovú morálku ukrajinských jednotiek.
Čítajte viac Reznikov: Ukrajinské straty sú menšie ako počet obetí zemetrasenia v Turecku
Keď o 11:00 dopoludnia privezú prvú rakvu, dvaja vyčerpaní muži si pri dopoludňajšom slnku oddýchnu. S lopatami odloženými nabok spod šiltov čapíc pozorujú známu scénu.
Rodina 51-ročného Andrija Vorobjova pri príchode na cintorín plače. Desiatky ďalších trúchliacich prichádzajú v autobusoch. Kolegom zosnulého vojaka po tvárach stekajú slzy, keď rakva zahalená v žltých a modrých farbách štátnej vlajky mäkko dosadne na štrk. Vorobjov zahynul pri leteckom bombovom útoku na Bachmut. Zostali po ňom tri deti.
VIDEO: Sneh, blato, smrť. Drsné podmienky v bojoch o Bachmut.
Keď kňaz dokončí smútočný obrad, manželka sa s nárekom vrhne na jeho rakvu. Dcéry držia medaily zosnulého, ktoré získal za odvahu na bojisku. „Už ťa neuvidím. Nikdy už neprídeš na raňajky. Nezvládnem to!“ kričí.
Za sĺz a nárekov čakajú Icenko a Kuznecov na poslednú hrsť hliny hodenú na spustenú rakvu. Potom môžu začať so zasypaním vojakovho hrobu.
Taký smútok je normálny, hovorí Kuznecov. Väčšinou ho to nijako nezasiahne, pretože ide o cudzieho človeka. Raz ho ale požiadali, aby pomohol niesť rakvu, pretože nemali dostatok nosičov – vtedy ho zasiahol hlboký žiaľ, ktorý nešiel nijako utíšiť. Veď som toho chlapíka ani nepoznal, premieta si v hlave.
Kuznecov si ani v najdivokejších snoch nevedel predstaviť, že by sa z neho mal stať hrobár. Má vysokoškolský titul technického zamerania. Dobrý titul, hovorili mu učitelia.
„Keď je taký dobrý, prečo robím toto?“ pýta sa zadýchane, zatiaľ čo hlinou zasypáva hrob. Práca nebola a potreboval peniaze, hovorí po chvíli. Icenko prišiel o prácu po začiatku vojny. Čoskoro zistil, že miestny cintorín hľadá kopáča. Bez vyhliadky na inú prácu nad tým príliš nerozmýšľal.
Je pol druhej popoludní. Kým dvaja mladí muži stále pracujú na prvom hrobe, začína sa ďalší pohreb. Rodina 31-ročného Andrija Romanenka stavia stan, aby rakvu ochránila pred slnkom. Kňaz končí obrad a ozýva sa ďalší nárek.
Romanenko zahynul, keď ho pri obrane Bachmutu zasiahla strela z mínometu. Jeho kolega Valerij hovorí, že spolu slúžili v Záporoží a Donecku, ale rozišli sa v decembri. „Opustil nás príliš skoro,“ hovorí s hlbokým povzdychom Valerij. Odmieta uviesť svoje priezvisko s odvolaním sa na protokoly ukrajinskej armády pre vojakov v aktívnej službe.
Kým sa trúchliaci naposledy lúčia a hádžu hŕstky hliny do hrobu, Icenko a Kuznecov ešte neskončili so zasypaním prvého. „Musíme sa poponáhľať,“ hovorí Icenko a utiera si pot z čela. V budúcej hodine ich čakajú ďalšie dva pohreby. Na ďalší deň to budú tri.
„Robíme to pre vyššie dobro. Naši hrdinovia si zaslúžia poriadne miesto posledného odpočinku,“ hovorí Icenko. On by ako jediný živiteľ rodiny po ich boku bojovať nechcel.
„Tu je to lepšie,“ hovorí. Kuznecov do zeme zaborí kríž – posledný krok pred tým, ako sa naň položia kvety. Jeden je hotový, zostávajú ešte tri.