Zamilovali sa do seba ako šestnásťroční spolužiaci v roku 1984, keď bolo Sarajevo vďaka zimným olympijským hrám stredobodom pozornosti. O deväť rokov neskôr, keď boli oči sveta znova upreté na bosniansku metropolu, tentoraz už pre útrapy spojené s vojnovým obliehaním, sa príbeh lásky pravoslávneho Srba Boška Brkiča a moslimskej Bosniačky Admiry Ismičovej tragicky zavŕšil. A stal sa nesmrteľným.
Devätnásteho mája 1993 sa dvadsaťpäťročný pár pokúsil uniknúť zo svojho rodného mesta, ktoré držali v obkľúčení srbské jednotky. S pomocou priateľov sa im podarilo dohodnúť, že prejdú frontovú líniu do Srbmi ovládanej časti Sarajeva a potom pôjdu čo najďalej od vojnového šialenstva.
Po stopách mučeníčok
Na prechod si vybrali miesto, kde vyše roka predtým zahynuli prvé dve z celkového počtu vyše 11-tisíc obetí takmer štvorročného obliehania Sarajeva. Účastníčky pokojnej demonštrácie proti násiliu Suadu Dilberovičovú a Olgu Sučičovú 5. apríla 1992 na moste Vrbanja, ktorý sa klenie nad Miljackou blízko centra mesta, zasiahli guľky ostreľovačov.
Na moste, ktorý dodnes nesie meno Suady a Olgy, postihol rovnaký osud aj Boška a Admiru. Nepomohla ani dohoda, že im obe strany zaručia bezpečný únik.
Boško a Admira prešli asi päťsto metrov pozdĺž severného brehu Miljacky, popred oči vojakov na oboch stranách. Keď míňali bosnianske línie a smerovali do Srbmi ovládanej štvrte Grbavica, ozvali sa výstrely.
Čítajte viac Srebrenická matka hľadá kosti syna. Haag jej dal kúsok spravodlivosti
„Vykukol som z okna a uvidel dievča a mladíka, ktorí bežali po vzdialenejšej strane mosta. Kým som vytiahol fotoaparát, bolo neskoro, oboch už zasiahli výstrely,“ spomínal americký reportér Mark Milstein, ktorý spravil ikonickú snímku páru objímajúceho sa aj v okamihu smrti.
Prvá guľka podľa svedkov trafila a na mieste zabila Boška, druhá ťažko zranila jeho milú. Admira sa ešte z posledných síl doplazila k svojmu milému, jej ruka spočinula na jeho chrbte a potom posledný raz vydýchla aj ona.
Čítajte viac Prežil Srebrenicu, aby rozprával. Aj za mŕtve dvojča
Telá oboch obetí zostali na moste ešte celý týždeň. Bojujúce strany sa nevedeli dohodnúť, kto by sa mal o mŕtvych postarať a mierové jednotky OSN do veci odmietali zasiahnuť.
Až ôsmu noc po ich smrti vyslali Srbi svojich moslimských zajatcov, aby telá preniesli na srbskú stranu. Tam ich dočasne pochovali. V tom čase sa už po celom svete šíril príbeh o láske, ktorý pre Reuters popísal novinár Kurt Schork.
Podľa Radmily Brkičovej, Boškovej mamy, ktorá svojho syna prežila o 29 rokov, v predvojnovom Sarajeve nik neriešil rozdielny pôvod či vierovyznanie zaľúbencov. „Admiru som vôbec nevnímala ako moslimku, videla som v nej priateľku môjho syna, ktorú z celého srdca miloval a ktorú som mala rada aj ja,“ spomínala na synovu partnerku, kvôli ktorej odmietol odísť z obkľúčeného Sarajeva. Mesto už predtým opustili jeho matka i brat, ktorí našli bezpečné útočisko v Srbsku.
Rozdeliť nás môže iba guľka
Boje sa v Bosne rozhoreli na jar 1992 a Boško s Admirou celý nasledujúci rok trpeli s ostatnými obyvateľmi Sarajeva, odrezaní od okolitého sveta srbskými jednotkami.
„Rozdeliť nás môže iba guľka,“ povedala vraj Admira, keď sa napokon v máji 1993 odhodlala opustiť rodinu a utiecť so svojím priateľom preč od vojny, za normálnym životom. „Plánovali odísť do Belehradu, tam sa zosobášiť a potom hľadať šťastie niekde vo svete,“ rozprávala so slzami v očiach pani Radmila novinárom.
Čítajte viac Rozsudok nad Mladičom je odkaz svetu, hovorí svedok genocídy
Boškovej matke sa však označenie jej syna za Rómea a jeho snúbenice za Júliu nepozdávalo. „Naše rodiny predsa proti ich láske vôbec nič nemali,“ hovorila žena, ktorá po vojne – po dohode s Admiriným otcom – nechala svojho syna pochovať po boku jeho osudovej lásky.
Dodnes nie je jasné, kto mladých milencov zabil. Pôvodne sa predpokladalo, že výstrely prišli zo srbskej strany, pred niekoľkými rokmi sa však objavilo nepotvrdené svedectvo o tom, že guľky vypálil príslušník moslimskej špeciálnej jednotky.
Podľa ľudskoprávnej aktivistky zo Sarajeva Snježany Ivandičovej Ninkovičovej sa spoločnosť na Balkáne z tragickej lásky Boška a Admiry stále nepoučila.
„Veľmi ma mrzí, že sa tento príbeh spomína len raz do roka, že sa stal predmetom internetových diskusií a dokonca sa zneužíva na politické ciele,“ povedala aktivistka pre srbskú redakciu BBC. "Teraz sa zdôrazňuje fakt, že Boško bol Srb a Admira Bosniačka, namiesto toho, aby sa ukázalo, aký bol osud všetkých civilistov, ktorí vo vojne ťažko trpeli. Ich veľká láska, ktorú vzájomne cítili, je tou najväčšou ľudskou hodnotou, akú by sme si mali vážiť, ale bohužiaľ to tak nie je,“ dodala aktivistka.