Nerozprávala som vám to, ruku som vtedy mala v sadre, ale 24. 2. 2023 na výročie veľkej vojny sme sa zišli v malej kaviarni s priateľmi.
Vtedy ešte nebolo potrebné rezervovať stôl, všetky podniky boli poloprázdne. Naše stretnutia sme nazvali „večierok preživších“. Dvanásť ľudí, všetci z charkovskej Saltovky.
Navrhla som, aby každý namiesto prípitku povedal, čo pre neho znamená Víťazstvo.
— Zaujímavé, ako žúrujete! – čudoval sa čašník a zdržal sa pri našom stole. Výročie v sále okrem nás zapíjali ešte chlapci vojaci.
A skutočne to dopadlo zaujímavo. Pretože nikto z dvanástich, dvíhajúcich pohárik, sa neopakoval. Každý mal ako hlavné niečo vlastné, ale v celkovom obraze to vyznelo ako etapy ukrajinského víťazstva.
— Keď trpaslík zdochne.
— Keď všetci zúčastnení sa posadia na lavicu obžalovaných v Haagu.
— Keď sa všetci naši bojovníci vrátia domov.
— Keď tieto hovädá zaplatia poslednú kopejku odškodného.
— Keď vstúpime do EÚ a NATO a zničíme všetkých nepriateľov.
Alexej, náš večne triezvy vodič, dvihol svoj kompót a povedal: „Víťazstvo sa pre mňa začne, keď sa tieto pavúky v pohári začnú navzájom požierať.“
Vtedy sme pokrčili plecami. A teraz si púšťam správy, čítam „Vagnerovci rozpútali ozbrojenú vzburu vo Voroneži“ a pomyslím si, všetka česť, Aľoša, „tvoja“ etapa sa už začala!