Priamym účastníkom a jedným z dvoch zástupcov Slovenska na mierových rokovaniach v saudskoarabskom meste Džidda bol diplomat Martin Kačo, poradca predsedu vlády pre zahraničnú politiku, predtým veľvyslanec s osobitným poslaním pre Ukrajinu
Prvá medzinárodná konferencia iniciovaná Ukrajinou sa uskutočnila koncom júna toho roku v Kodani. Na tomto stretnutí sa zúčastnilo 15 zástupcov z krajín G7, inštitúcií EÚ, Brazílie, Indie a JAR, Turecka a Saudskej Arábie, aby hľadali možnosť spustenia globálneho mierového procesu pre ukončenie vojny proti Ukrajine. Druhého kola rokovaní v Saudskej Arábii sa zúčastnilo už 43 zástupcov krajín zo všetkých kontinentov sveta, a po prvýkrát aj Čína, ktorá účasť na predchádzajúcej spomínanej odmietla. Dáva Peking týmto najavo, že mení svoj postoj k vojne proti Ukrajine?
Dovoľte krátko k formátu prosím. Nebola to konferencia, ale diplomatické rokovania na úrovni poradcov pre národnú bezpečnosť, respektíve pre zahraničnú politiku. Poradcovia sú ľudia, ktorí majú blízko k svojim lídrom, a ktorí definujú parametre diplomatických riešení a mierových procesov. Prvá schôdzka v Kodani bola spúšťačom toho, čo bolo pokračovaním v saudskej Džidde. Účastníkov spája ambícia hľadať cestu k mierovému riešeniu vojny proti Ukrajine. Je veľmi dôležité, že pozvanie prvýkrát prijala Čína, ktorá doteraz ponúkala len vlastné predstavy o mierovom riešení konfliktu a zrejme práve preto odmietla účasť na prvej schôdzke v Kodani. To, že sa rozhodla zúčastniť rokovaní v saudskej Džidde ukazuje, že Peking má záujem hľadať mierové riešenie tejto vojny s globálnymi dopadmi. Zároveň to môže signalizovať niečo iné, veľmi dôležité, pretože aj čínsky návrh – 12 bodov z februára tohto roka – odkazuje aj na suverenitu a územnú celistvosť Ukrajiny, čo samozrejme Rusko akceptovať nemôže, pretože nelegálne anektovalo Krym a 5 oblastí Ukrajiny. Rusko na stretnutie v Kodani, ani Džidde pozvané nebolo. Je dobré zamyslieť sa prečo. Odpoveď sa skrýva najmä v tom, že táto vojna sa nezačala 24. februára 2022, ale už anexiou Krymu vo februári 2014. Od anexie Krymu, prvej vojny o Donbas, teda za vyše osemročné obdobie, sme boli svedkami viacerých mierových iniciatív, podporených dohodami o zastavení paľby, respektíve prímeriami. Boli dosiahnuté dve dohody, ktoré mali ukončiť vojnu o Donbas – Minsk 1 a Minsk 2. Súčasťou týchto mierových iniciatív a dohôd bolo aj Rusko. Výsledkom však nebol trvalý mier, ale ešte väčšia eskalácia, až napokon plnohodnotná invázia proti nášmu susedovi. Mierové rokovania v Džidde, ktorých sme súčasťou aj my, na toto nemohli nereflektovať.
Rusko vyhlásilo, že sa podobných mierových rokovaní zúčastní len vtedy, ak Ukrajina zloží zbrane. Nie je to paradoxná požiadavka, ak sú Rusi agresorom?
Veľmi zjednodušene, ak by sa Ukrajina prestala brániť, prestala by existovať. Ak by Rusko prestalo útočiť, bol by mier. Nie každému sa ten výrok bude páčiť, ale vystihuje to podstatu veci.
Kritici by sa však mohli pýtať: „Prečo ste nepozvali aj Rusov? Oni sú agresori. Však takým spôsobom sa dohaduje mier.“ Je to pre ten základný rozpor, že Rusi neuznávajú suverenitu Ukrajiny a účastníci stretnutia v Džidde sa na nej, hoci neoficiálne, zhodujú?
Môžeme sa na to pozrieť aj optikou mierových procesov z minulosti. Nedávno bolo napr. 70. výročie rozdelenia Kórejského polostrova, kde vznikli dve navzájom nepriateľské entity a dve rôzne kolektívne identity – Južná a Severná Kórea. Sú rozdelené demilitarizovanou zónou, ktorej obe strany sú husto zamínované a opevnené, armády oboch krajín sú v permanentnej bojovej pohotovosti. Demilitarizovaná zóna však tvorí viac ako deliacu čiaru medzi týmito dvoma krajinami. Je to v podstate múr medzi dvoma mentalitami. Ten proces rokovaní o rozdelení polostrova trval zhruba dva roky po zastavení bojov. Preto, ak uvažujeme ako dlho môže trvať proces hľadania udržateľného diplomatického riešenia vojny na Ukrajine, treba chápať, že si vyžiada čo najširšiu medzinárodnú podporu, čas a trpezlivosť. Ak by bolo Rusko pozvané už v tejto fáze, verím, že by sa krehký proces z Kodane ďalej nepohol z miesta. Zasekli by sme na vzájomne nezlučiteľných požiadavkách.
Účasť Číny, rovnako krajín ako JAR, Brazília, India, Turecko, hodnotia analytici ako posun na medzinárodnej scéne. Sú to totiž v tejto súvislosti neutrálne krajiny, ktoré ťažia zo situácie v podobe napríklad lacnej ropy. Dá sa to teda chápať ako posun ich pozície smerom k západnej?
Myslím si, že jednou zo silných motivácií pre tieto krajiny aktívnejšie sa zapojiť do spoločného mierového úsilia, bolo odstúpenie Ruska od Čiernomorskej dohody o exporte ukrajinského obilia. Tento jednostranný ruský krok s negatívnymi dopadmi na bezpečnosť a stabilitu svetového trhu s potravinami jasne ukázal, že vojna proti Ukrajinu nie je izolovaný európsky konflikt, ale vojna s veľmi negatívnymi globálnymi dopadmi. Boli prerušené linky zásobovania, tradičné obchodné zväzy sa popretŕhali a opäť hrozí hlad v krajinách, ktoré sú zdrojom migrácie. Preto, okrem motivácie byť za rokovacím stolom, čo je aj otázka medzinárodnej prestíže, bol dôvodov záujem týchto krajín poukázať na tieto problémy a vyslať signál Moskve, že nemá monopol na vzťahy s nimi. Uvedomme si, že aj tieto krajiny vnímajú seba ako nezávislých medzinárodných hráčov, ktorí sa riadia výlučne v súlade so svojimi záujmami.
Čína po stretnutí tieto rokovania hodnotila pozitívne, podľa nej pomohli upevniť medzinárodný konsenzus. V čom spočíval a v akých konkrétnych oblastiach sa buduje?
Na rokovacom stole v Džidde nebol konkrétny návrh, ani plán. Nebolo totiž ambíciou rozoberať jednotlivé mierové iniciatívy, ale hľadať prieniky princípov, na ktorých sú postavené. Toto nás má spoločne priviesť k chápaniu ako ukončiť vojnu. Formát v Džidde ponúka najširšiu medzinárodnú platformu pre výmenu názorov na to, aké majú byť parametre a princípy mierového procesu, tzn. Na základe čoho máme budovať medzinárodný konsenzus. Dôležité je, že drvivá väčšina účastníkov potvrdila, že akékoľvek budúce riešenie musí byť postavené na kľúčových princípoch Charty OSN, tých, ktoré aj Slovensko v tejto súvislosti zdôrazňuje. Sú to princíp územnej celistvosti, zvrchovanosti a nemennosti hraníc silou. Samozrejme, ako sa hovorí, diabol bude ukrytý v detailoch, ale k tomu sa dopracujeme až v budúcnosti. Rokovania v Džidde ukázali, že proces má účastníkov, dynamiku a princípy. Navyše, žiadny iný formát združujúci toľko krajín z celého sveta neexistuje. Pre Slovensko je dôležité byť súčasťou mierového úsilia už v samom zárodku, lebo teraz sa definujú jeho parametre a princípy, ktoré ak by sme pokúsili meniť neskôr, už by ich bolo len veľmi obťiažne meniť.
Na druhej strane tam zostávajú sporné body, na ktorých sa krajiny nevedia zhodnúť. Napríklad ohľadom vyvodzovania trestnej zodpovednosti politikov, konkrétne Putina, za vojnové zločiny.
Mnohé krajiny tieto aspekty spomenulo. Samozrejme najmä tie z nášho civilizačného rámca, z EÚ a NATO. Pretože medzinárodná spravodlivosť, ak si vezmeme do úvahy historickú retrospektívu má svoje objektívne právne limity. Narážame na suverenitu štátov, imunitu politických lídrov, obmedzené právomoci medzinárodných trestných tribunálov alebo súdov. Ale takto do hĺbky sa nešlo. Išlo o to, aby sme zadefinovali tie základné princípy, na ktorých sa všetci zhodneme. A tu je dôležité, že aj krajiny zoskupenia BRICS, teda Brazília, Južná Afrika, Čína, India, boli úplne komfortné s tým, aby princípy ako územná celistvosť a zvrchovanosť majú byť reflektované v akomkoľvek budúcom mierovom riešení. Zároveň rokovania v Džidde ponúkli možnosť vymeniť si názory aj na príčiny vzniku a eskalácie tohto konfliktu. Krajiny z Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky počuli autentické argumenty, že tento konflikt nie je dôsledkom rozširovania NATO, resp. ignorovania legitímnych bezpečnostných záujmov Ruskej federácie.
Rokovania teda nechcú začínať spornými bodmi, ale s tým, na čom sa vedia účastníci zhodnúť a potom sa postupne vrátia napríklad k téme odškodnenia Ukrajiny?
Opäť, optikou histórie. Vidíme, že otázka odškodnenia za utrpenie a hospodárske škody v čase druhej Svetovej vojny rezonuje dodnes. Viac ako 75 rokov po skončení vojny. Takže spôsob ako sa vysporiadame s následkami ničivej vojny budú ešte na stole a nemusia byť okamžite súčasťou mierového riešenia.
A čo sankcie? Západné krajiny k tomu pristupujú tvrdo, ale práve krajiny tzv. globálneho Juhu sú veľmi vlažné k sankciám voči Rusku, zatiaľ ich nezaviedli.
Na rokovaniach v Džidde nik netlačil na tieto krajiny, aby sa pripojili k západným sankciám namiereným proti ruskej vojnovej mašinérii. Sankcie sú zahraničnopolitickým nástrojom, ktorý môže stimulovať proces hľadania mierového riešenia. Západ však bude s týmto narábať mimoriadne opatrne. Prečo? Opäť raz, poučený z predchádzajúceho diplomatického úsilia, si musíme byť vedomý, že nie je možné sankcie zrušiť, ak to Rusku umožní pripraviť sa na ešte väčšiu vojnu.
Cieľom rokovaní, ktorý deklarovala Ukrajina bolo primäť spomínané krajiny, aby sa postavili na jej stranu. Podarilo sa jej to?
Zástupcovia Ukrajiny sa stretli zoči voči so zástupcami takmer každej zúčastnenej krajiny. Mali tak priestor, aby im vysvetlili prečo nemôžu kapitulovať, prečo sa musia brániť, prečo v tomto štádiu ešte nemôžu rokovať s Ruskom, prečo nemôžu akceptovať ďalšie prímerie a prečo tie parametre, ktoré 10. bodový mierový vzorec prezidenta Zelenského ponúka je správnou cestou, ako sa k spravodlivému a udržateľnému mieru dopracovať.
Ohľadom programu nastali v interpretácii rozdiely. V niektorých mediálnych výstupoch sa tvrdilo, že sa išlo podľa mierového plánu, s ktorým prišla Saudská Arábia. Je to vôbec podstatné?
Rozumiem snahe médií merať prínos rokovaní, tzn. či sa už hovorilo o konkrétnych možnostiach ako uzavrieť konflikt diplomaticky, resp. modeloch ako výmena územia za mier, keďže sa veľa popísalo o možnej „finlandizácii“ Ukrajiny, čo poznáme opäť z histórie. To pre vtedajšie Fínsko v praxi znamenalo vojenskú neutralitu, ale aj vzdanie sa časti vlastnej suverenity v prospech ZSSR, ktoré odsúhlasovalo za Fínsko kľúčové rozhodnutia v oblasti bezpečnosti a zahraničnej politiky. Tento pomyselný vlak pre Ukrajinu odišiel, vzhľadom na státisíce obetí, utrpenie a obrovské hospodárske škody spáchané agresorom. Ten mierový plán z Istanbulu, o ktorom sa špekulovalo niekoľko mesiacov po invázii, poslali k ľadu prvé správy o ruskom masakri v Buči. Vtedy si mnohí Ukrajinci uvedomili, že snahou Ruska je buď prepísať ich národnú identitu, alebo ich zlikvidovať. Dnes sa pod niečo podobné nik z vedenia krajiny nepodpíše. Musíme chápať prečo.
Mnohé z tých štyridsiatich krajín primalo k rokovaniu v Džidde narušenie dohody o obilninových trasách z Ukrajiny. Venovali sa aj riešeniu tejto otázky?
Krajiny Afriky a Ázie, ktoré profitovali z exportu ukrajinského obilia, vyjadrili vážne znepokojenie z dopadov tohto kroku Ruska, ktoré v podstate zaviedlo námornú blokádu ukrajinských prístavov a ohrozilo tak svetovú potravinovú bezpečnosť. Ako majú krajiny, ktoré samé nie sú schopné dopestovať potrebné množstvo pšenice, slnečnice, repky a ďalších poľnohospodárskych plodín, vykryť ten deficit bez toho, aby to spôsobilo kolaps ich rozpočtov, hospodárstva a potravinových reťazcov?. Ukrajina avizovala, že je tento rok pripravená podeliť sa o takmer 77 miliónov ton obilnín. Po čiernomorskej trase do jej zastavenia sa jej podarilo prepraviť takmer 34 miliónov ton, čiže zhruba polovica z produkcie, ktorú Ukrajina hlási. Pozemné koridory, ktorí idú aj cez nás – po železnici, alebo riečnych tokoch, nedokážu naplno kompenzovať morskú trasu. Limitujúca je kapacita prekladísk. Zároveň mnohé poisťovne odmietajú poisťovať prepravné súpravy, vagóny, tlačné remorkéry. Obava krajín globálneho Juhu, čo spôsobí tento jednostranný krok Ruska, je oprávnená a táto téma silno rezonovala. Môžem prezradiť, že jedným zo spôsobov, ako sa zamyslieť nad možnými riešeniami, okrem, samozrejme, obnovenia dohody o exporte ukrajinského obilia, je možnosť vytvoriť pracovnú skupinu v kodanskom formáte, v rámci ktorého sme sa stretli v Džidde, ktorá by sa špecificky zaoberala otázkou exportu ukrajinského obilia a hľadala riešenia vyhovujúce všetkým. Rusko tento problém vyrobilo, a nie je mysliteľné, aby ho dokázalo samo vyriešiť.
Neupokojil afrických lídrov ich nedávny summit so šéfom Kremľa?
Ten pre prezidenta Putina nedopadol až tak dobre, ako sa to snažia ruské médiá podávať. Spomeniem ostrú repliku egyptského prezidenta Sisiho, ktorý v priamom prenose vyzval prezidenta Putina, aby sa k obilninovej dohode vrátil. Hovoríme o krajine, ktorá má vyše 80 miliónov obyvateľov a je od dovozu obilnín silne závislá. Globálny dopad vojny proti Ukrajine je teda nespochybniteľný. A môžem len potvrdiť, že na schôdzke v Džidde to rezonovalo prakticky celý čas.
Aká bola reakcia Moskvy na rokovania v Džidde?
Niekoré médiá napríklad tvrdili, že mierový plán prezidenta Zelenského, bol v Džidde odmietnutý. V skutočnosti pritom na stole nebol žiadny konkrétny plán a zároveň všetky. Reč bola o princípoch a parametroch mierového procesu. To, že účastníci potvrdili územnú celistvosť, zvrchovanosť a princíp nemennosti hraníc silou však možno označiť za porážku ruskej diplomacie. Počet krajín zapojených do tohto procesu rastie. Sú tam aj tí, ktorých Rusi vnímajú skoro ako samozrejmosť, že sú súčasťou ich vnímania kauzality toho konfliktu a automaticky od nich očakávajú, že budú podporovať ich pohľady vo vzťahu k budúcemu riešeniu konfliktu. A toto Džidda vyvrátila.
Keď Putin všetky tieto krajiny nahneval blokáciou obilia, to si neuvedomoval, čo spôsobí? Ako si ti vysvetľujete?
Keď sa vrátime k stretnutiu prezidenta Putina s africkými lídrami, Rusko prisľúbilo kompenzovať výpadok toho exportu dokonca bezplatným poskytnutím obilia niektorým krajinám. Putin hovoril, že Rusko je pripravené bezplatne poskytnúť 25– až 50-tisíc ton. Postavme si tie čísla na jednu a druhú stranu. Ukrajinský vývoz po čiernomorskej trase bol doteraz 34 miliónov ton. Oproti tomu stojí 50-tisíc ton. Netuším, na základe akého strategického kalkulu Rusi prijímali rozhodnutie zrušiť súhlas s vývozom ukrajinského obilia cez Čierne more. Možno rátali s tým, že Ukrajinci budú prinútení optikou volebných cyklov žiadať krajiny ako Poľsko, Slovensko, Rumunsko, Maďarsko o zvýšenie ich prepravných kapacít, čo bude viesť k špekuláciám, ktoré jednoducho narúšajú cenovú stabilitu na vnútornom trhu, k politickému pnutiu a tým pádom poklesu podpory pre Ukrajinu. Ak bol toto kalkul, tak sa prepočítali, pretože ten efekt voči ich partnerom na tzv. globálnom Juhu je veľmi negatívny.
Mohli by rokovania poradcov lídrov v Džidde napokon vyústiť do skutočného summitu, A ak áno, tak kedy?
Tá logika je presne tá. Poradcovia, ktorí pripravujú rozhodnutia pre svojich lídrov, pripravujú niečo, čo by sa mohlo nazvať globálny mierový summit, ako si to želá Ukrajina. Ukrajina by chcela, aby sa to konalo do konca tohto roku. Bol by som však opatrný v očakávaniach, čo a týka výstupu z takéhoto summitu. Neočakávajme podpis mierovej dohody. Očakávajme – ak sa to podarí, lebo veľa vecí bude závisieť od svetovej konjunktúry a situácie na bojisku – dohodu o princípoch a parametroch mierového procesu a pre Ukrajinu a tých, ktorí podporujú jej snaženie o spravodlivý a udržateľný mier. Pre ňu aj pre nás bude extrémne dôležité, aby sa takéhoto summitu zúčastnil čo najväčší počet krajín na tej najvyššej možnej úrovni a tým vyslali signál celému svetu, ale najmä Rusku ako agresorovi, že mier je možný, ale podmienky svetu diktovať nemôže.