Ukrajina takmer osemnásť mesiacov odolávala ruským útočníkom, stála pri svojich vojakoch, povzbudená vlaňajšími víťazstvami pri Kyjeve, Charkove a Chersone. Tieto výhry hriali sužovaných Ukrajincov počas zimných náletov na infraštruktúru, aj počas brutálnej a symbolickej bitky o Bachmut, ktorý v máji padol do rúk Rusov, uviedol v článku Washington Post.
Prestavitelia Ukrajiny a ich západní partneri neustále živili tému blížiacej sa ukrajinskej protiofenzívy, ktorá mala byť podporená záplavou nových zbraní a výcvikom. Dúfali, že to zvráti vývoj vojny. Dva mesiace po tom, čo Ukrajina prešla do útoku, s málo viditeľným pokrokom na fronte a neúprosným krvavým letom v celej krajine, sa naratív o jednote a nekonečnej vytrvalosti začal naštrbovať, píše americký denník.
Počet mŕtvych – nespočítateľné tisíce – sa každým dňom zvyšuje. Milióny ľudí sú vysídlené a nevidia žiadnu šancu na návrat domov. V každom kúte krajiny sú civilisti vyčerpaní záplavou nedávnych ruských útokov – vrátane útokov na historickú katedrálu v Odese, obytnú budovu v Kryvom Rohu, na centrum pre transfúziu krvi v Charkovskej oblasti, v Pokrovsku.
Ukrajinci, ktorí veľmi potrebujú dobré správy, jednoducho žiadne nedostávajú.
Washington Post potom prináša príbehy ľudí, ktorých sa dotklo ruské bombardovanie.
Podľa pekárky Ally v malom meste Smile v strede Ukrajiny, ktorá predáva sladkosti na obrady, keď rodičia pochovávajú svoje deti, ktoré zahynuli ďaleko na fronte, hovorí o sklamaní. Predtým, aj keď bola situácia bolestná, „ľudia boli jednotní“, hovorí. Prihlásili sa dobrovoľne, pripravovali si navzájom jedlo a dávali jedlo aj vojakom. Teraz je tu pocit kolektívneho „sklamania“, uviedla.
Žije v strachu, že jej manžel alebo dvaja synovia vo veku, keď môžu bojovať, budú mobilizovaní. Už si všimla, že po uliciach jej mesta chodí oveľa menej mužov ako predtým. Ukrajina nezverejňuje počet svojich vojenských obetí, ale všetci zdieľajú príbehy, podľa ktorých noví vojaci na fronte vydržali len dva až tri dni.
„Obrancovia našej krajiny by mali byť profesionáli,“ povedala. „Som naozaj smutná,“ dodala. „My, Ukrajinci, sme si tento osud nezaslúžili,“ uviedla pre Washington Post.
V Doneckej oblasti pracuje estónsky Ukrajinec vojak s prezývkou Suzie na stabilizačnom bode, kde sú zranení vojaci ošetrení pred prevozom do nemocníc v bezpečnejších mestách. Nedávno pomáhal pri vreciach na telá, ktoré sa čoskoro použijú v provizórnej márnici, naplnenej pachom smrti.
Niekedy sú telá vojakov také roztrhané, že na ich uloženie musia použiť dva alebo tri vaky. Sú chvíle, keď sa z vojaka vráti „iba 15 percent,“ povedal Suzie. „Nikdy predtým som nevidel toľko krvi. Je to taká tvrdá cena za slobodu,“ dodal.
Tieto scény sa odohrávajú vo svete ďaleko od hlavného mesta Kyjev, kde civilisti – do istej miery chránení posilnenou protivzdušnou obranou – často takmer ani nereagujú na sirény proti náletu. Bolestivé znaky vojny sú aj tu všade prítomné.
Na lavičkách v parku čerstvo zranení vojaci, ktorí sa liečia v hlavnom meste, popíjajú kávu a fajčia, kým sa vrátia späť na svoje nemocničné lôžko. Sledujú, ako sa okolo prechádzajú civilisti so psami a deťmi v závese.
Je medzi nimi aj 34-ročný Viktor, bývalý čašník. Po mínometnom útoku v Záporoží má roztrieštené zápästie a jeho tvár, teraz pokrytá chrastami, bola zasiahnutá úlomkami šrapnelu. Zásah dostalo aj koleno.
Teraz v Kyjeve vidí, že bary a reštaurácie sú preplnené a v meste hučí doprava. Okolo prechádzala skupina detí, ktoré naťahovali krk, aby sa prezreli jeho zranenia. Viktor sa považuje za šťastného, že môže aspoň chodiť.
Mnohým ďalším mužom v tom istom parku chýbajú končatiny a Viktorov Facebook je zaplavený fotografiami vojakov, ktorí sa vôbec nedostali domov. Obrázky ho tak prenasledujú, že si už nerád kontroluje telefón. „Je to príliš depresívne,“ povedal.
Posledný boj bol vyčerpávajúci. Jedného dňa trvalo jeho jednotke sedem hodín, kým sa posunula vpred iba o 400 metrov. „A to bolo celkom rýchle.“
S manželkou, ktorá tiež slúži v armáde, sa mali v toto popoludnie po prvý raz od zranenia stretnúť. „Asi budem plakať,“ povedal. Keď sa vylieči, vráti sa späť na front, uviedol.
Ruslan (52) prišiel toto leto o nohu, keď stúpil na mínu. Vzápätí bol opäť zranený, keď vojak, ktorý sa ho snažil odniesť do bezpečia, šliapol na ďalšiu mínu. Teraz, keď sa zotavuje v Kyjeve, jeho manželka Anna (47) povedala, že chce, aby „protiofenzíva bola aktívnejšia“.
„Všetci títo chlapi sa nám vrátili z prvej línie bez končatín,“ povedala a pozrela sa na svojho manžela, ktorý bol na invalidnom vozíku. „Chcem, aby cena, ktorú zaplatili, bola primeraná. Inak je to zbytočné, čím si prešli.“
Ruslan povedal, že by sa na front znova neprihlásil. „Berú všetkých a posielajú ich do prvej línie bez náležitej prípravy,“ povedal. „Nechcem byť v spoločnosti nemotivovaných ľudí.“
Aj iní ako on sú nahnevaní hlavne na Rusko, no neboja sa kritizovať ani Ukrajinu.
Tento mesiac prezident Volodymyr Zelenskyj pripustil, že vládny audit náborových stredísk odhalil znepokojujúce praktiky medzi skorumpovanými úradníkmi.
Vojak, ktorý používa volací znak „Pozitívny“ a zotavuje sa v nemocnici v Kyjeve po tom, čo utrpel otrasy mozgu pri Chersone a Bachmute, povedal, že ľudia, ktorí profitujú z vojny, „by mali byť poslaní do prvej línie“.
Julia (36), recepčná v Kyjeve, povedala, že bola šokovaná tým, ako obyvatelia Kyjeva stále žúrujú a stretávajú sa. Jej priateľ je na fronte a čoskoro bude prevelený do boja neďaleko Bachmutu, povedala.
„Všetci tancujúci a usmievaví ľudia by si mali pamätať, že v zákopoch sú vojaci ako môj priateľ bez akýchkoľvek rotácií a sú každý deň ostreľovaní,“ uviedla.
Čo sa týka protiofenzívy, povedala: „Naše očakávania boli vyššie. Ak to ide, ide to pomaly," povedala denníku Washington Post.