„Naši podozriví sú dvaja, dlhodobo známy rotmajster Josef Pěkný a prostitútka Antónia Koklesová. Nikdy po 90 rokoch nemôžete povedať, že ste si na sto percent istí. Sme si istí na osemdesiat percent,“ povedal Galaš podľa idnes.cz. Veľa sa sľubovalo od moderných testov DNA, tie však identitu páchateľa nepotvrdili. „Poznatky pochádzajú z archívnych fondov, dobovej tlače a predovšetkým zo spisu, ktorý sa zachoval z veľkej väčšiny,“ dodal Galaš s tým, že Pěkný a Koklesová vraždili v afekte pod ťarchou situácie a svoju rolu mohol zohrať aj alkohol.
Otília nebola obeťou sexuálneho devianta. K vražde sa nikto nepriznal ani neskôr, napríklad na smrteľnej posteli. Bol to jeden z najstarších tzv. pomníčkov českej a československej kriminalistiky. Pri jeho novom skúmaní začali v roku 2017 analyzovať DNA z vlasov, ktoré sa našli za nechtami Vranskej. Podarilo sa napraviť niektoré chyby, ku ktorým došlo pri pôvodnom vyšetrovaní a tiež presnejšie stanoviť priebeh vraždy Vranskej. V súčasnosti pritom nešlo o vyšetrovanie v pravom slova zmysle, ale o bádanie pracovníkov múzea, ktorí o tom dnes usporiadali prednášku pre verejnosť.
Otília sa narodila 9. marca 1911 v Brezne. Mala tri sestry a brata. Otec bol zametač a matka slúžka v rôznych domácnostiach. Rodina mala neustály nedostatok peňazí. Už ako 11-ročná utiekla Otília z domu. Tri roky strávila za krádeže v polepšovni v Novom Jičíne. V roku 1929 ju zatkli za tuláctvo. Chvíľu robila čašníčku v Žiline a v marci 1933 odišla do Prahy.
V hlavnom meste sa snažila živiť ako slúžka a čašníčka, ale v žiadnom zamestnaní dlho nevydržala. Bola tiež príležitostnou prostitútkou, ale sex neponúkala ani tak za peniaze, ale hlavne za ubytovanie a jedlo. Zrejme sa takto pokúšala nájsť ženícha. Ostatné prostitútky ju nemali rady, lebo im kazila kšefty. Podľa nich bola naivná a volali ju „dedinské teľa“.
Osudný večer prišiel 31. augusta 1933. Krátko predtým sa zverila kamarátke, že má schôdzku s rotmajstrom, ktorý jej sľúbil sobáš. Skutočne sa o ôsmej večer stretla s rotmajstrom Pěkným, ktorý si ale doviedol novú partnerku, prostitútku Koklesovú, ktorá pochádzala zo Žarnovice, a s ktorou sa Vranská poznala ešte zo Žiliny. Podľa jedného svedectva došlo k hádke, potom sa trojica presunula do hostinca U Kupcov, kde sa najedli a pili pivo. Okolo jedenástej večer sa rozdelili a Vranská navštívila ešte niekoľko podnikov. O jednej po polnoci ju videli naposledy živú. Podľa pitvy krátko na to zomrela – čas smrti určili medzi jednou a treťou hodinou ráno 1. septembra.
Podľa najnovších poznatkov vrah smeroval prvý úder na hrdlo obete. „Príčinou smrti neboli rany do hlavy, s čím pracovala pôvodná teória. Vranská bola podrezaná zaživa, potom sečné rany do hlavy, pravdepodobne sekáčikom na mäso alebo šabľou, potom bodné rany do hrudníka. Až potom bolo telo obete rozštvrtené,“ priblížil podľa idnes.cz Galaš.
Dva kufre s pozostatkami Vranskej naložil v Prahe neznámy človek na Masarykovej a Wilsonovej stanici do vlakov smerujúcich na Slovensko. Jeden sa našiel 2. septembra 1933 v Bratislave a obsahoval hlavu a nohy. Druhý našli v ten istý deň na stanici v Košiciach a bol v ňom ženský trup. Polícii trvalo dlho, kým telo identifikovala, hoci mala Vranskej odtlačky z predchádzajúceho zatknutia. Až 6. septembra potvrdila identitu obete jej sestra.
Čítajte viac Vranskej vražda bola znamením doby
Na vyšetrovanie nasadili len málo detektívov a páchateľa (alebo páchateľov) nikdy nechytili. Vypočutí boli aj Pěkný a Koklesová a hoci rotmajster uviedol viacero nezrovnalostí, vyšetrovatelia ich nepreverovali ďalej. Pôvodná Pěkného výpoveď sa od Koklesovej značne líšila a až na druhý deň po dohovore s milenkou ju prišiel zmeniť tak, aby si navzájom poskytovali alibi. Dôkazy sú ale iba nepriame, hoci podľa Galaša predstavujú ucelený reťazec. „Je tam niekoľko pochybení, ktoré ak by sa nestali, tak by bol prípad pravdepodobne vyriešený oveľa skôr,“ povedal historik Miloš Vaněček. Kriminalistov zmiatli aj listy od „Fantóma ulice“, v ktorých sa anonym priznával k vražde Vranskej a ďalšej prostitútky Jany Janotovej.
„Prípad Vranskej už nie je pomníkom v pravom slova zmysle, môžeme ho považovať za objasnený,“ dodal riaditeľ múzea Galaš. Podľa neho mal rotmajster Pěkný aj pádny motív. Vranskej sľúbil sobáš, čo potvrdili viacerí svedkovia. Ak to ale nemyslel vážne, dopustil sa podľa vtedajších zákonov zločinu. V prípade odsúdenia by sa jeho vojenská kariéra skončila a prácu by si našiel nanajvýš ako robotník.
Kriminalisti dúfali, že identitu páchateľa pomôžu odhaliť testy DNA vlasov, ktoré sa našli za nechtami obete. Podozrivá dvojica je už dávno po smrti, no vyšetrovatelia získali vzorky DNA od ich príbuzných. Zhoda sa však nenašla. Mohlo ísť o kontamináciu z kufra prípadne z manipulácie s telom. Podľa Galaša je presvedčenie o tom, kto vraždil, hlavne výsledkom práce s archívnymi dokumentami. Čo sa nepodarilo zistiť, je miesto posledného odpočinku Vranskej. Vie sa, kedy bola pochovaná, no jej rodina už vymrela a ani ich hroby nie sú známe.