Viktor Lesyk sa dva týždne predtým, ako ruské vojská vpadli do jeho vlasti, presťahoval za prácou zo Ľvova na západe Ukrajiny do poľského Krakova. Na začiatku vojny tento 25-ročný IT špecialista zvažoval, že sa vráti a nejako sa zapojí, aby pomohol vytlačeniu ruských síl. No keďže nevedel, akej konkrétnej úlohy by sa mohol zhostiť, rozhodol sa zostať v zahraničí.
„Asi nie som dostatočne silný,“ hovorí Viktor, zatiaľ čo konflikt v jeho krajine trvá už rok a pol.
Počas prvých dní ruskej invázie sa ukrajinskí muži hromadne hlásili k obrane svojej krajiny. Tisíce tých, ktorí žili v zahraničí, odložili nabok svoje doterajšie životy, aby sa mohli zapojiť na Ukrajine do boja. Ďalší ale pozorovali konflikt spomalení, či už zo strachu z vojny alebo kvôli tomu, že už mali za hranicami zariadený svoj život.
Teraz, keď sú v prvej línii potrební noví vojaci, sa priepasť medzi tými, ktorí zostali na Ukrajine, a tými, ktorí ďalej žijú za hranicami, prehlbuje. V dlhodobej perspektíve by to mohlo ohroziť obnovu krajiny.
Ukrajinský vojnový stav väčšine mužov medzi 18 a 60 rokmi znemožňuje odísť z vlasti. Tí, čo sú v brannom veku, môžu byť totiž povolaní do zbrane.
Viktorovi priatelia, ktorí vstúpili do armády, s ním prerušili kontakty. Tiež jeho známa, ktorej v bojoch zomrel kamarát, sa k nemu začala správať nepriateľsky. Viktor si potom musel klásť otázku: „Prečo som tu, keď ostatní za mňa bojujú?“
Ale aj napriek rastúcemu pocitu viny a vnútornému morálnemu konfliktu Viktor plánuje zostať za hranicami tak dlho, ako mu to pracovné príležitosti dovolia.
Vojna zúri naďalej a Ukrajine hrozí, že kvôli odchodu ľudí do zahraničia príde o generáciu talentov. Čím viac sú títo ľudia vzdialení od svojej vlasti a jej boja proti ruskej agresii, tým ťažšie ich bude prilákať späť, aby doplnili vyčerpané sily alebo vybudovali ekonomiku.
Za každým rozhodnutím vyhnúť sa odvodu stojí zložitá úvaha, na ktorú majú vplyv emócie, rodina, minulosť alebo aktuálne príležitosti a ambície. Jeden spôsob, ako týchto ľudí prilákať späť, teda nebude fungovať u všetkých.
Ukrajinskí muži v zahraničí hovoria, že neustále pociťujú konflikt medzi osobnými ambíciami a povinnosťou voči svojej krajine. Vedia, že návrat domov by zrejme znamenal odvod, no zároveň si uvedomujú, že by mohli posilniť rady vojakov na fronte a pozdvihnúť morálku krajanom, ktorej nepridáva, že invázia trvá už dvadsiaty mesiac. Toto napätie si vyberá psychologickú daň.
„Mal som psychickú krízu, naozaj som sa chcel vrátiť a uvažoval som, že by som dobrovoľníčil v zdravotných službách,“ hovorí 20-ročný Anatolij, ktorý študoval v USA a plánuje pracovať v Kanade. Jeho otec, ktorý v minulosti slúžil v armáde, ho ale presvedčil, aby sa nevracal späť, pretože podľa neho nemal dosť skúseností. „Niekedy sa cítim, ako keby som nebol na správnom mieste,“ hovorí Anatolij. Kvôli tomu, že mu chýba Ukrajina, aj kvôli pochybnostiam o sebe samom sa mu prestalo dariť v štúdiu.
Dvadsaťštyriročný Serhij Ikonnykov podpísal trojročný kontrakt o službe v ukrajinskej armáde po tom, čo jeho kamarát zomrel v boji. So svojimi kamarátmi v zahraničí kontakt neprerušil a hovorí, že ich rozhodnutie zostať v cudzej krajine chápe. „Málo ľudí chce riskovať život,“ hovorí.
„Ale realita vojny je taká, že ľudí, čo teraz slúžia, sú unavení a potrebujú nahradiť, aby si mohli oddýchnuť a dať sa dokopy,“ hovorí Serhij, ktorý je od decembra nasadený blízko frontovej línie pri Vuhledare. „Inak armáda zoslabne a pravdepodobnosť nášho víťazstva klesá,“ varuje.
Niektorí Ukrajinci ušli už na začiatku vojny vlani vo februári, ďalší ušli v jej priebehu. Ich rozhodnutie vyvoláva pocit roztrpčenia u tých, ktorí zostali vo svojej domovine a čelia ruskému útoku.
Ďalší vojak, dvadsaťosemročný Andrij Kulibaba, sa zveril, že na začiatku vojny odmietol prosbu známeho, ktorý ho požiadal, aby mu pomohol s útekom. Andrij si myslí, že ukrajinskí muži by mali byť pripravení nahradiť tých, ktorí musia front opustiť. „Človek nemôže povedať, že nevie, ako to robiť, že nie je stvorený pre vojnu,“ podotýka Andrij.
Iný mladý Ukrajinec, 22-ročný Andrij Bilovusjak, ale zanechal štúdium v rámci armádneho univerzitného programu, pretože jeho vyštudovaním by sa stal dôstojníkom v zálohe. Namiesto toho odcestoval do Británie na magisterské štúdium štátnej správy.
Bilovusjak, ktorý na začiatku vojny pracoval v oblasti správy a poradenstva, argumentuje, že vďaka vysokoškolskému titulu bude pre Ukrajinu užitočnejší, ako keby sa zapojil do bojov. Svoje rozhodnutie plánuje pravidelne revidovať, na Ukrajinu sa ale nechce vrátiť skôr ako v roku 2025.