Diana Atzmon Weinberg žije v Izraeli už 13 rokov, no napriek neustálemu napätiu takúto situáciu ešte nezažila. „Vstala som skoro ráno, pretože máme malé dieťa, deväťmesačné, takže nás zobudilo a počula som svojho manžela, ako zo spálne zdesene hovorí: „Wow, wow, wow.“ To znamenalo, že sa niečo deje. Povedal, že je masívny raketový útok na Izrael. To sme ešte brali, že dobre, toto sa deje stále, deje sa to iba na juhu a sme na to zvyknutí. Potom zrazu začali kolovať médiami videá, ako ozbrojenci na uliciach strieľajú na všetko, čo sa pohne. Najprv som si myslela, že sú to nejaké fake news, nejaká psychologická vojna, ale potom sme videli stále viac a viac videí, tie videá sa overili, a ukázalo sa, že cez hranice prešlo možno až tritisíc teroristov,“ hovorí o tom, ako ju zastihla správa o útoku.
„Odvtedy sme si boli preventívne nakúpiť jedlo. Momentálne v obchodoch už skoro nič nie je, len niektoré sú dobre zásobené. Služby a reštaurácie sú väčšinou zatvorené. Tel Aviv sa dosť vyľudnil, dnes je to ale pokojnejšie a je aj viac ľudí na uliciach,“ opisuje súčasnú situáciu Slovenka, ktorá v krajine žije s manželom a dvomi deťmi.
O šoku hovorí aj architektka Yuli Wittenbergová, ktorá má slovenské korene. Jej rodičia prišli do Izraela po druhej svetovej vojne z Košíc. Doma sa rozprávali po slovensky, a tak túto reč pochytila aj ona. „My sme v Haife na severe, tu je pokoj. Len nám nad hlavou lietajú vojenské lietadlá. Boli tiež zrušené športové podujatia. Ale čakáme, či niečo neurobí Hizballáh z Libanonu. U nás je síce pokoj, ale poznáme veľa takých, kto o niekoho prišiel. Izrael je malý štát, každý niekoho pozná, každý má niekoho z rodiny v armáde.“ hovorí architektka, ktorá sa podieľala napríklad na tom, ako vyzerá štadión Sammyho Ofera v Haife.
„Je to pre nás veľký šok. Mysleli sme si, že sme veľmi silní a že sa nám nemôže nič také stať. Zjavne naša vláda nesústredila silu tam, kde bolo treba. Ale aj v Palestínčanoch z Gazy sme sa mýlili. Izrael tam nie je už mnoho rokov, stiahli sme sa v roku 2005. Mysleli sme si, že keď im dáme prácu a elektrinu a že keď dostanú veľa peňazí z arabských štátov, že to investujú do potrieb pre obyvateľstvo, ale investovali to do zbraní. To je ale Hamas, nemyslím si, že všetci Palestínčania sú takí,“ zamýšľa sa Yuli Wittenbergová.
Podľa slovensko-izraelskej architektky sa tiež ukázala veľká solidarita. „Ľudia stoja aj päť hodín v rade, aby odovzdali balík pomoci pre tých, ktorí ju potrebujú. Pozvali sme k sebe ľudí, ktorí bývali pri Pásme Gazy a museli ich evakuovať, aby u nás ostali, kým sa situácia upokojí. Tu vidieť pekný Izrael – keď treba, tak sme všetci spolu. Keď to všetko skončí, tak sa bude vyšetrovať, kto je za to zodpovedný, kto niečo zanedbal a kde urobil chybu,“ dodáva Yuli Wittenbergová.
Podobne opisuje nálady v izraelskej spoločnosti aj Diana Atzmon Weinberg. „Sú veľmi zmiešané. Je to hnev, je to nepochopenie, ako sa také niečo mohlo stať. Hovorí sa, že teroristi mali veľmi vyspelé technológie a tak rastie hnev na tých, ktorí im takéto technológie mohli zabezpečiť. Rastie súdržnosť v celej spoločnosti. Problémy, ktoré ju predtým polarizovali, akoby zanikli, opozícia a koalícia sa spojili. Ide im o jeden cieľ, a to je úplne zničiť Hamas. Toto hnutie neprospieva nikomu, ani Izraelčanom, ani Palestínčanom,“ popisuje s tým, že situácia sa mení z hodiny na hodinu. Podobne ako Yuli Wittenbergová, aj ona má obavy z toho, čo sa môže stať na severe. „Veľmi dúfame, že sa Hizballáh nepridá k bojom a tiež že sa nezapojí miestne arabské obyvateľstvo,“ dodáva Diana Atzmon Weinberg.
Napokon sa rozhodla pokúsiť sa dostať z Izraela na Slovensko niektorým z evakuačných letov. „Ak by som bola sama, tak tu ostanem. Situácia v strede Izraela je pokojná, ľudia sú síce obozretní a majú rešpekt, ale muselo by to veľmi eskalovať, aby v tejto časti krajiny niečo hrozilo. Ale po tom, čo som videla na sociálnych sieťach možno až priveľa toho, čo vlastne Hamas urobil, som sa rozhodla, že bude lepšie na chvíľu odísť na Slovensko, kým sa to celé neupokojí,“ uzatvára Diana Atzmon Weinberg.