Mnohí Slováci šli 30. septembra spať s predpokladom, že krajinu povedie azda najprogresívnejšia vláda v jej moderných dejinách. Nasledujúce ráno sa však prebudili do alternatívneho vesmíru s novým víťazom: škandálmi ošľahaným politickým veteránom, ktorý v mnohých smeroch vstal ako Fénix z popola, píše Foreign Policy.
Túto emotívnu horskú dráhu spôsobila dramatická nepresnosť miestneho exit pollu, ktorý predpovedal isté víťazstvo Progresívnemu Slovensku, liberálnej strane mestskej elity pod vedením Michala Šimečku. Nakoniec sa umiestnila na druhom mieste za Smerom Roberta Fica, sociálnodemokratickou stranou, ktorá sa za posledné roky zmenila na nacionalistickú a populistickú, uvádza Foreign Policy.
Fico, na rozdiel od 39-ročného relatívneho nováčika Šimečku, formuje slovenskú politiku od začiatku tohto storočia. Po rezignácii na začiatku roka 2018 – so sériou volebných porážok Smeru v európskych, prezidentských a parlamentných voľbách, ako aj rozkolom v rámci svojej strany medzi nimi – sa mu podarilo ohromujúco vrátiť a vytiahnuť svoju stranu len z 9 percent v januári 2021 na takmer 23 percent v roku 2023.
Čítajte viac Politico: Prečo Fico neznáša Ukrajinu? Tkvie to v minulosti a je to osobné
Jeho návrat v mnohých ohľadoch pripravila predchádzajúca protikorupčná koalícia, ktorá kvôli svojmu chaotickému štýlu vládnutia utlmila nadšenie voličov. V čase ruskej invázie na Ukrajinu a prudko stúpajúcej inflácie sa Fico – najdlhšie slúžiaci premiér Slovenska (2006 – 2010 a 2012 – 2018) – mohol prezentovať ako garant stability a konzistentného rozhodovania.
Jeho triumf je o to pôsobivejší, že urobil len málo pre to, aby sa dištancoval od svojich minulých činov, ktoré posunuli nielen jeho stranu, ale aj celú krajinu na možno najtemnejšie miesto v jej modernej histórii.
Foreign Policy potom popisuje situáciu na Slovensku po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej a uvádza, že tento zločin ukázal spôsoby, ako vládol Smer. Ako hermeticky uzavretá a vysoko neprehľadná klika, ktorá sa zmocnila kontroly nad hlavnými inštitúciami v krajine, vrátane justície a polície, odmeňovala lojálnych rozdeľovaním verejného majetku a zo zákulisia ju ovplyvňovali pochybní podnikatelia (niektorí s väzbou na organizovaný zločin), ktorí pôsobili beztrestne, uvádza magazín.
Ide, samozrejme, o recept, ktorý maďarský premiér Viktor Orban aj šéf poľskej vládnej strany Jaroslaw Kaczyński dlhodobo úspešne implementujú v Maďarsku, respektíve Poľsku, v oveľa väčšom meradle, uvádza Foreign Policy. Fico sa napríklad nikdy nepokúsil urobiť z verejnoprávneho média hlásnu trúbu tvrdej propagandy alebo ju použiť na diskreditáciu oponentov, ako to robia jeho dvaja susedia. Nesnažil sa ani o vytvorenie homogénneho nacionalisticko-ideologického dáždnika pre svoju chuť po moci. Neurobil zo Západu ani obľúbený cieľ útoku, keďže bol skôr tichým, ale lojálnym členom EÚ a NATO. Stručne povedané, hlavným problémom Slovenska za Fica bola korupcia a klientelizmus, nie autoritárstvo.
Jeho postoj k Rusku je tiež oveľa komplexnejší ako Orbánova bezohľadná podpora. Mnohé medzinárodné médiá majú tendenciu označovať Fica za „proruského“, ale ako obvykle sa zamerali na rétoriku a symbolické gestá. A tieto sa len zriedka zhodujú s Ficovými činmi. Koniec koncov, bol to on, kto nakúpil americké zbrane, vrátane stíhačiek F-16 a vrtuľníkov Black Hawk, aby nahradili starnúcu slovenskú vojenskú techniku zo sovietskej éry. A hoci sa mu nepodarilo znížiť závislosť krajiny od ruského zemného plynu, ropy a jadrového paliva, boli to jeho vlády, ktoré zaviedli rozsiahle investície do infraštruktúry, ktoré drasticky obmedzili zraniteľnosť Slovenska prerušeniami dodávok plynu, píše Foreign Policy.
Ešte v roku 2014 to bolo Ficove Slovensko, ktoré na zdesenie Ruska prišlo na záchranu Ukrajiny otvorením reverzného toku plynu po tom, čo Rusko anektovalo Krym a zvýšilo ceny plynu.
Fico sa roky stavia do pozície arbitra medzi silným ekonomickým zakotvením krajiny na Západe a skôr proruskými sympatiami verejnosti, ktoré z politického hľadiska využíva najmä Slovenská národná strana (SNS), Ficov bývalý a dnes nanovo juniorský koaličný partner. Táto chaotická skupina dosť nepríjemných jednotlivcov, mnohých s krajne pravicovými názormi a nejasnými väzbami na Rusko, dlhodobo presadzuje zastavenie vojenskej pomoci Ukrajine – niečo, čo Fico tiež sľuboval v kampani na prilákanie radikálnych voličov, tvrdí Foreign Policy.
Ak by aj splnil, čo sa očakáva, nemusí to znamenať, že sa Slovensko otáča na východ, ako niektorí varujú. Stále je pravdepodobnejšie, že Fico bude aj naďalej hrať tú istú hru s cieľom udržať krajinu blízko mainstreamu EÚ (a toku peňazí z Bruselu), ale rétoricky uspokojiť SNS aj proruské osobnosti z vlastného okruhu, ako sú Ľuboš Blaha, Marián Kéry a Juraj Blanár. Ešte v apríli na stretnutí s americkým veľvyslancom podporil vstup Ukrajiny do EÚ, pričom vo svojom prvom povolebnom verejnom vystúpení občanom pripomenul, že pod jeho vedením Slovensko vstúpilo do eurozóny a schengenského priestoru, ktoré možno vnímať ako signály do Bruselu, že sa neočakávajú žiadne zásadné obraty v zahraničnej agende krajiny.
Samozrejme, pokus zaviesť v krajine drsnejšie spôsoby môže byť lákavý. V mnohých ohľadoch je z neho teraz iný človek. Dlhá a jedovatá kampaň dokázala, že po politickej aj ľudskej skúsenosti na prahu smrti (v roku 2016 podstúpil operáciu srdca) sa Fico rozhneval, možno viac túži po pomste a je menej nervózny z toho, ako sa na neho pozerá základňa jeho podporovateľov. Neboli to len starší voliči z malých miest zlákaní jeho štedrou sociálnou politikou a spoločensky tradičnou agendou, ktorých remobilizoval a ktorí mu pomohli k víťazstvu, ale aj antivaxeri a ďalší konzumenti krajne pravicových príručiek, uvádza Foreign Policy.
Nádej, že Fico vstrčí do vrecka svoj radikálnejší imidž z kampane – napriek jeho osobnej nevraživosti a škodlivému koaličnému partnerovi – však nevychádza z jeho dobrej vôle, ale z aritmetiky. Na zostavenie stabilnej vlády potreboval nielen SNS (10 mandátov), ale hlavne stranu Hlas (27), ktorú vytvorila skupina prebehlíkov zo Smeru na čele s umierneným Petrom Pellegrinim a ktorý sa rozišiel s niektorými z najspornejších postáv Smeru. Trojkoalícia má teraz 79 kresiel, čo je len tri hlasy nad väčšinou – dosť na to, aby obsadila hlavné posty a schválila zákony, ale nestačí to na zmeny v ústave.
Táto neistá výhoda odoprie Ficovi voľnosť, ktorú majú Orban aj Kaczyński vo svojich krajinách. Navyše, relatívne kolektívne riadený Smer nie je v žiadnom prípade masovou stranou porovnateľnou s orbánovským železným Fideszom alebo s Kaczyńského stranou Právo a spravodlivosť, ktoré obe z roka na rok rozširovali svoju voličskú základňu tak, aby sa prezentovali ako hlas národ. Tento rok vyhral Smer len so 681-tisíc hlasmi. Ak si odmyslíme kampaň v roku 2020, ktorú formovala Kuciakova vražda, ide o najhorší výsledok strany od roku 2006.
Vzhľadom na všetky tieto limity je otázne, či sa Ficovi podarí premeniť Slovensko na monolit jednej strany podobný Maďarsku, aspoň nie v najbližších štyroch rokoch. Čo však môže urobiť, je pokúsiť sa obnoviť svoj vplyv na verejné inštitúcie – najmä súdne – a medzi ekonomickými aktérmi, verbálne si znepriateliť novinárov, prevziať kontrolu nad naratívom poskytovaným verejnoprávnym vysielateľom a ďalej rozdeľovať a radikalizovať spoločnosť – to všetko by mohlo slúžiť ako pevný základ pre „orbánovskejší“ prístup v budúcnosti.
Či sa mu to podarí, bude záležať na samotných Slovákoch – najmä na rozumných členoch jeho koaličnej vlády a na tých, ktorých motivuje spomienka na Kuciaka a Kušnírovú, dodáva Foreign Policy.