V októbri som sa nečakane pohádala s kamarátkou kvôli otázke, ktorú som položila jej šesťročnému synovi…
Vita odišla v prvých dňoch vojny a usadila sa v malom nemeckom meste. Spočiatku s Nikitkom žili u hostiteľskej rodiny a Vita veľa plakala – cudzí jazyk, nezvyčajný životný štýl, zvláštne potraviny.
Potom sa presťahovali do samostatného bytu a nejako sa všetko utriaslo. Maličký išiel do škôlky, presnejšie, ako sám hlasno opravoval mamu: „nie škôlka, ale kindergarten“. Posledné slovo vyslovoval zábavne po slabikách, výrazne artikulujúc každé „er“.
Niekedy sme si volali cez videohovor.
Tak to bolo aj tentoraz. Potrkotali sme, chlapček občas vliezol do záberu, vybláznil sa, potom priniesol svoju aplikáciu z listov a farebného papiera. Nevidela som to dobre, ale zdalo sa, že ukazuje nejaké auto s vežičkou.
— Nikita, čo to tam máš? Tank?
Pýtala som sa s úsmevom, hravo, bez akéhokoľvek podtextu.
— O tejto téme sa nebudeme baviť! – rázne ma prerušila Vita a poslala svojho syna do kuchyne.
— Akej téme? – Vôbec som nechápala, čo sa stalo.
— Téme vojny! – nazlostene povedala matka. – Chlapec má šesť rokov, traumatizuješ ho.
Čítajte viac List z Charkova: Keď prídeš zo Slovenska, vidíš mesto inakZaskočilo ma to. Takúto reakciu som vôbec nečakala.
Ešte dve minúty sme sa porozprávali o počasí, len aby sme hneď neprerušili hovor. A hotovo, už sme si nezavolali.
Táto epizóda sa mi v hlave stále vracia. Vite som napísala pomyselný list, kde som vyberala slová pre jej šesťročného chlapca, akými by sa s ním mohla porozprávať o TEJTO téme. Ale nič som neposlala.
Rozhodla som sa, že „kto som ja, aby som sa do toho miešala“ a „matka to vie najlepšie“. Celkovo som zmalomyseľnela.
Čítajte viac Ukrajinka z Charkova: S Ruskom nechceme mať spoločné ani VianoceZa touto historkou dalo nečakane bodku ďalšie šesťročné dieťa. Prváčka Kira, dcéra mojej kolegyne. Kira a jej mama sú tiež evakuované. Spolu pečú koláčiky pre našich bojovníkov, zdobia ich modro-žltou polevou, zabalia do škatuliek a posielajú poštou prakticky až na front.
Včera mi od nich prišiel veľmi voňavý balíček. „Maškrty pre ranených“. Ihneď som ich odviezla do nemocnice.
Kiročka, mládenci ti veľmi pekne ďakujú za podporu, za chutné koláčiky a za to, že si vo svojich šiestich rokoch skutočná vlastenka.
A chcem poďakovať Kirinej mame. Ktorá mi bez slov pomohla s týmto imaginárnym listom.
Ira, ďakujem!