Americký prezident Joe Biden zavolá, talianska premiérka Giorgia Meloniová ho počúvne. Takto ste na sociálnej sieti Twitter (X) reagovali, keď predsedníčka vlády oznámila, že Rím nebude ďalej spolupracovať s Pekingom na projekte novej hodvábnej cesty. Prečo Meloniová takto konala?
Samozrejme, na Twitteri sa zjednodušuje. Priamo netvrdím, že Biden len zavolal. Vieme však, že v minulosti sa USA jasne vyjadrili, že vnímajú ako anomáliu to, že sa Taliansko ako dôležitý spojenec Ameriky zapojilo do čínskej iniciatívy. V Ríme sa o tom diskutovalo niekoľko mesiacov a nakoniec Meloniová urobila rozhodnutie. Už keď vláda Hnutia piatich hviezd vstúpila do čínskeho projektu, veľa sa debatovalo o tom, či je to múdre. Môj tweet sa týkal toho, že podľa mňa Meloniová vytvorila stratégiu, ktorá by mohla byť príkladom pre iné radikálne pravicové strany v Európe. Som zvedavý, či budú taliansku premiérku nasledovať.
Na Twitteri ste tiež napísali, že súčasná talianska vláda sa bude aj naďalej správať zodpovedne, čo sa týka medzinárodných aliancií a Európskej únie. Ale samozrejme bude mať aj voľnú ruku, pokiaľ ide o domácu politiku, keďže ani Biden, ani predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová nepotrebujú ani nechcú zasahovať do rozhodnutí Ríma v súvislosti s migráciou, ľudskými právami či sociálnymi otázkami. Je to tá víťazná stratégia pre radikálnu pravicu v Európe?
Predpokladám, že by mohla byť. Ako som vravel, uvidíme, či si ostatní vezmú z Meloniovej príklad, ale zdá sa, že to robí šikovne. Vždy som tvrdil, že nie je veľký rozdiel medzi zahraničnou politikou talianskych premiérov a tým, čo robia dôležití partneri Ríma v Európe, USA a, samozrejme, Európska komisia. Netreba vnímať len to, čo vlády v Taliansku hovoria, ale aký majú štýl. Keď bol premiérom Silvio Berlusconi, rozprával, ako keby chcel spustiť nejakú revolúciu. V skutočnosti sa však až upäto držal tradičnej politiky.
Čo to znamená?
Že Taliansko buduje blízke vzťahy s USA, že je dôveryhodným partnerom v NATO a že chce byť v jadre Európy a nebude sa púšťať do bitiek s Európskou komisiou (EK), ktoré nemôže vyhrať. Týchto princípov sa držali všetky talianske vlády. Dokonca aj kabinet Hnutia piatich hviezd a Ligy, ktorý vznikol po voľbách v roku 2018. Ani ten sa nepustil do skutočného boja s eurokomisiou. Vtedajšia vláda chcela výrazne zvýšiť deficit, EK jej hovorila, že ten musí zostať okolo troch percent. Rímu sa podarilo vyrokovať 3,04 percenta či niečo také. Zo štrukturálnych dôvodov si Taliansko nemôže dovoliť odkloniť sa od tradičnej politiky. Verejný dlh je okolo 140 percent HDP. Taliansko nepotrebuje, aby sa medzinárodné finančné trhy postavili proti nemu. Keď sa to stalo v roku 2011, v podstate to viedlo k tomu, že Berlusconiho vláda prišla o väčšinu v parlamente. Meloniová sa v žiadnom prípade nechce dostať do takejto situácie.
Čo pre to robí?
V roku 2022 Meloniová vyhrala voľby a vplyvné medzinárodné médiá ako Washington Post, Financial Times či Economist o nej písali, že je veľmi radikálna. Pýtali sa, či je skutočne fašistka a čo sa stane s Talianskom. A faktom je, že ešte pred pár rokmi by ste našli veľa príkladov, keď Meloniová a jej strana Bratia Talianska spochybňovali, či krajina naozaj potrebuje euro, a hovorili, že je potrebné zastaviť všetky plavidlá s migrantmi. Po prevzatí vlády si premiérka mohla vybrať medzi dvoma cestami. Mohla sa pridŕžať svojich radikálnych vyjadrení z minulosti. Znamenalo by to však, že by si zvolila medzinárodné bitky, ktoré by pravdepodobne prehrala. Voliči sú veľmi nestáli, a to sa netýka len Talianska. Ak má niekto popularitu 40 percent, nemusí to tak byť aj o dva mesiace. Meloniová sa preto nechce pustiť do konfliktov s eurokomisiou a NATO ako maďarský premiér Viktor Orbán. Talianska premiérka dobre vie, čo môže a čo nie. Z môjho pohľadu preto spravila jednoznačné rozhodnutie, ktoré dáva strategický zmysel. Meloniová si povedala, že sa bude držať tradičnej politiky, čo sa týka NATO, Spojených štátov a Ukrajiny a že bude spolupracovať s EK. Za to má priestor, aby si doma mohla robiť viac-menej, čo chce. A povedzme si pravdu, že ani Biden či von der Leyenová alebo francúzsky prezident Emmanuel Macron nemajú záujem s Meloniovou riešiť jej vnútorné veci. Príkladom toho, čo robí, je zásah vlády do práv homosexuálnych párov, ktoré dlhé roky vychovávali deti, či legislatíva zameraná na právo a poriadok.
Je obmedzenie práv sexuálnych menšín či dokonca obmedzenie práv žien Meloniovej prioritou?
Nepovedal by som, že je to jej priorita, ale sú to veci, ktoré môže podhodiť svojim voličom ako pár kostí, a príliš veľa ju to nestojí. Nikto mimo Talianska do toho nemôže zasiahnuť a je to spôsob, ako ukázať, že je stále rovnako radikálna ako v minulosti. Samozrejme, tieto rozhodnutia majú obrovský vplyv na isté skupiny ľudí a v budúcnosti ich bude viac. Na druhej strane to však vyzerá tak, že Meloniovej vláda bude umiernenejšia, ako mnohí predpokladali. Pozrite sa na migráciu. Prichádza viac ľudí, čo prospieva záujmom priemyslu zo severu Talianska, a Rím nemôže prikázať námornú blokádu, lebo by to bol príliš kontroverzný krok. Meloniová si nechce v medzinárodných médiách čítať titulky, že jej námorníctvo zatláča preč lode s migrantmi. Vláda chcela zmeniť penzie, ale chýbajú na to peniaze. Takže Meloniová asi nesplní príliš veľa sľubov, lebo jej kabinet sa musí správať zodpovedne. Týka sa to i zahraničnej politiky. Časť elektorátu vlády je oveľa proruskejšia ako ona. Nemyslím si, že pre Talianov je to priorita, ale Meloniová na sto percent podporuje Ukrajinu, hoci mnohí naznačujú, že na ruských argumentoch niečo je. Takže vo viacerých veciach ide proti vlastným voličom alebo aspoň robí kompromisy.

Už ste spomenuli Orbána. Sme svedkami nejakého súperenia medzi predstaviteľmi radikálnej pravice v Európe? Vyzerá to tak, že na jednej strane je bojovnejší prístup maďarského premiéra Orbána a na strane druhej je Meloniová, ktorá je viac ochotná robiť kompromisy.
V prvom rade by sme nemali očakávať, že tieto strany majú nejaké konzistentné názory na čokoľvek, alebo že sa tak budú správať. Samozrejme, dajú sa u nich vidieť nejaké ideologické podobnosti. Niektoré médiá dokonca dlho hovoria o akejsi populistickej internacionále. Nemyslím si však, že niečo také by mohlo fungovať. Ľudia majú niekedy pocit, že tieto subjekty sa k sebe budú správať priateľsky a budú sa koordinovať. No v prvom rade sú to nativisti a nacionalisti zameraní na záujmy vlastných krajín. Je to základ ich identity. Niektoré z týchto strán sú proruské, iné zase proukrajinské. Nie je to len Meloniová, ale aj poľské Právo a spravodlivosť. Na druhej strane, Rím by chcel riešenie migrácie na európskej úrovni vrátane prerozdelenia žiadateľov o azyl. Ale Orbán a populistické strany v Rakúsku či Nemecku Meloniovej odkazujú, že aj má pravdu, ale nikto pre ňu nepohne prstom, pretože Taliansko podľa medzinárodných dohôd musí prijímať migrantov, ktorí prišli do krajiny. Čo sa týka Orbána, tak jeho stratégiou je z Európy niečo získať a potom môže ustúpiť. Maďarský premiér sa dlhodobo zameral na to, že bude neustále bojovať s eurokomisiou. Pre Meloniovú je však čosi také veľmi zložité. Ak zoberieme do úvahy veľkosť krajiny, Taliansko má tretí najväčší verejný dlh po USA a Japonsku. Ako som povedal, vláda v Ríme nechce dostať krajinu do situácie, v akej bola v roku 2011. Takže neviem, či sa stratégie Meloniovej a Orbána zrazia, aj keď sa to už do istej miery deje, čo sa týka migrácie. Myslím si však, že talianska predsedníčka vlády bude robiť na medzinárodnej úrovni to, čo doteraz, lebo jej to veľmi dobre funguje. Očakávam, že Meloniová bude hrať aj veľmi konštruktívnu úlohu pri výbere nového predsedu Európskej komisie. (Dôjde k tomu po júnových voľbách do Európskeho parlamentu, pozn. red.)
Ako ste povedali, Meloniová je proukrajinská. Keď sa vo februári 2022 začala veľká ruská invázia na Ukrajinu, mnoho ľudí pokladalo Taliansko za proputinovskú krajinu. Meloniová však Kyjev podporuje. Je to jej skutočné presvedčenie, či to skôr robí preto, aby na medzinárodnej scéne ukázala, že sa na ňu dá spoľahnúť?
Neviem, do akej miery si ľudia mimo Talianska uvedomujú, ako hlboko je v krajine zakorenená podozrievavosť voči NATO. Takže to nie je len o vplyve ruskej propagandy, ktorá sa šíri vďaka novým technológiám. Ako vravím, má to hlboké korene. V krajine mnohí nesúhlasili s rozmiestnením jadrových zbraní, ktoré boli namierené na východ. Spôsobila to silná tradícia komunistického, socialistického a neofašistického myslenia, ktorá je stále živá. V rámci Hnutia piatich hviezd existujú skutočné obavy, že podpora pre Ukrajinu vedie k dlhej vojne. Dalo sa očakávať, že Meloniová sa tomu bude venovať, lebo aj veľa pravicovo zameraných voličov nedôveruje tomu, čo robí NATO v súvislosti s Ruskom. V prípade Meloniovej sa zdá, že jej prístup k medzinárodným vzťahom je taký, že štáty nemajú hodnoty, iba záujmy. Takže to, čomu skutočne verí, nie je to najdôležitejšie. Neviem, či Meloniová v hĺbke duše skutočne dôveruje Severoatlantickej aliancii. Jej reakcia je však taká, že ju zaujíma, aká v momentálnej situácii môže byť najlepšia pozícia Talianska a jej samotnej. Aj vzhľadom na jej minulosť.

Aká je Meloniovej najlepšia pozícia?
Na čelo vlády nastupovala s tým, že mnohí neverili, že bude dôveryhodným prozápadným a proamerickým partnerom. Meloniová však chcela svojim kritikom dokázať, že sa mýlia. Že nie je monštrum, za ktoré ju pokladali. Takto získala obrovský politický kapitál a ako dôveryhodná líderka sedí za stolom s najdôležitejšími politikmi. Myslím si teda, že Meloniová bude naďalej podporovať Ukrajinu. Samozrejme, nevieme, ako sa bude vojna vyvíjať. Ak Meloniová niečo zmení na svojom postoji ku Kyjevu, bude to preto, že prístup celého Západu bude iný. Veľmi by ma prekvapilo, keby to urobila sama od seba.