„Verila som, že už som zaplatila dosť, a napriek tomu teraz musia moje vnúčatá bojovať za to, aby si uhájili svoje právo žiť v židovskom štáte,“ dodala 86-ročná žena pochádzajúca z Poľska s odvolaním sa na vojnu Izraela s palestínskym hnutím Hamas, ktoré EÚ považuje za teroristickú organizáciu.
Európsky parlament si dnes na osobitnom plenárnom zasadnutí pripomenul Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.
Ceremoniál začala svojím prejavom predsedníčka Európskeho parlamentu Roberta Metsolaová. Najskôr prítomní videli časť filmu o koncentračnom tábore v Osvienčime od Simone Veilovej, ktorá bola prvou ženou na čele Európskeho parlamentu. Veilová bola deportovaná ako šestnásťročná. Jej otec, matka a brat sa z nacistických táborov nikdy nevrátili, prežila iba Simone a jej dve sestry.
„Cesta, ktorá viedla k Osvienčimu a k holokaustu, začala o generácie skôr, začalo to ostrakizáciou tých, ktorí boli vnímaní ako odlišní,“ povedala vo svojom prejave Metsolaová. Mnoho ľudí bolo vtedy podľa nej ľahostajných a zatváralo nad tým, čo sa deje, oči.
„Som pyšná na to, že Európsky parlament nie je miestom ľahostajnosti, že sa tento parlament vyjadruje proti popieračom holokaustu, konšpiračným mýtom aj násiliu, ktoré cielia na členov našich komunít,“ dodala predsedníčka EP.
Príbeh Irene Shasharovej je podľa nej dôležité si pripomínať najmä pre ďalšie generácie. „Musíme si aj naďalej pripomínať históriu Európy, hrôzy, ktoré zažila, a ceniť si úspechy aj toho, čo prekonala. Musíme pochopiť, odkiaľ pochádzame, a toto ponaučenie odovzdať našim deťom,“ dodala.
Shasharová sa narodila 12. decembra 1937 vo Varšave ako Ruth Lewkowiczová. Potom, čo jej otca zabili nacisti, utiekla s matkou z varšavského geta kanalizáciou do inej časti Varšavy, kde sa po zvyšok vojny skrývala. „Stojím dnes pred vami, aby som vám povedala, že Hitler nezvíťazil,“ povedala hneď na úvod svojho vystúpenia pred europoslancami.
Foto: SITA/AP, Virginia Mayo
„Píše sa rok 1942, mám päť rokov, moja matka, otec a ja žijeme vo varšavskom gete a umierame od hladu. Vo svojej nevinnosti som dúfala, že je to všetko len dočasné, že príde niekto, kto povie: Abrakadabra, a ja sa vrátim do nášho bezpečného a pohodlného domova. Ale bol to len detský sen,“ uviedla Shasharová. Ako popísala, „podmienky v gete boli hrozné, bola som bosá, hladná a často sme s matkou chodili von zháňať jedlo“.
Jedna takáto výprava ale bola iná, jej matka niesla veľkú čiernu tašku a jej dovolila vziať si jej milovanú bábiku „Laleczku“. "Zdalo sa, že má nejaký plán. Zrazu otvorila poklop od kanála a vhodila ma dovnútra. Bola tam tma, špina, mokro, jediné, čo som videla a cítila, bol prúd páchnucej vody, ktorý na mňa striekal. Zovrela som v náručí svoju milovanú Laleczku a čakala som na matku, až sa ku mne pripojí,“ rozprávala europoslancom Shasharová, ktorá teraz žije v Izraeli.
„Moje oči si pomaly začali zvykať na tmu a ja som videla špinavý tunel a krysy. Veľa potkanov, ktoré mi skákali na hlavu aj na tvár. Matka do mňa zozadu strčila a postupovali sme ďalej,“ dodala. Vtedy prechádzali kanalizáciou pod celou oblasťou varšavského geta a zápach, ktorý ako malá cítila, si pamätá dodnes.
Dostali sa až do inej časti Varšavy. Shasharová uviedla, že sa dodnes čuduje, ako vôbec jej matka vtedy vedela, ako dlho a kam musia ísť. Po zvyšok vojny sa vtedy malé dievča muselo skrývať, väčšinou v skrini, kde mala nočník a svoju bábiku a kam jej matka nosila jedlo. Po skončení vojny sa presťahovali do Paríža a po smrti matky v roku 1948 žilo mladé dievča u svojich príbuzných v Peru.
Po štúdiách v USA sa Shasharová v 25 rokoch presťahovala do Izraela, kde dlhé roky učila na Hebrejskej univerzite. V minulom roku publikovala svoj životopis s názvom Zvíťazila som nad Hitlerom.
„Mala som možnosť mať deti a vnúčatá. Urobila som presne to, čomu sa Hitler snažil tak usilovne zabrániť,“ povedala Shasharová a europoslancom predstavila svoje dve deti, syna Davida a dcéru Ilanu, ktorí do Bruselu tiež dorazili.
Ako opísala, David je lekár, ktorý bol v minulosti vážne zranený pri prepadnutí svojej vojenskej jednotky. Jeho manželka Rotem je zdravotná sestra na JIS, ktorá od útoku Hamasu na Izrael minulého 7. októbra pracuje takmer nepretržite.
Foto: SITA/AP, Frank Augstein
Dcéra Ilana je sociálna pracovníčka a špecialistka na traumy. „Od 7. októbra je v prvej línii vojny, vedie podporné skupiny a pomáha komunite vyrovnať sa s traumami. Pomáha rodinám rukojemníkov, ktorí boli prepustení, aj tým, ktorí stále ešte čakajú na to, až sa ich blízki vrátia,“ uviedla Shasharová.
Ako v tejto súvislosti pripomenula, v rukách únoscov z Hamasu je už viac ako 100 dní stále ešte 136 rukojemníkov. „Žiadam vás o solidaritu a podporu, aby sa títo rukojemníci opäť mohli stretnúť so svojimi rodinami. Pomôžte nám, aby sa mohli vrátiť domov živí,“ vyzvala europoslancov.
Je podľa nej tiež smutné, že po 7. októbri v Európe opäť narastá antisemitizmus. „Znamená to, že nenávisť z minulosti je tu stále s nami, Židia sa v Európe opäť necítia bezpečne. Po holokauste by niečo také malo byť úplne neprijateľné. Nikdy viac by malo skutočne znamenať nikdy viac,“ uviedla.
Foto: SITA/AP, Maya Alleruzzo
„Mám sen, v ňom žijú všetky moje deti na mierovom Blízkom východe, kde nie je nenávisť, najmä voči nám Židom. A antisemitizmus je konečne vecou minulosti. Vyzývam vás, pomôžte mi môj sen uskutočniť. Len spoločne s vami môžeme dosiahnuť trvalý mier,“ uzavrela svoju reč.
Deň pamiatky obetí holokaustu pripomína 27. január 1945, kedy bol oslobodený nemecký koncentračný a vyhladzovací tábor Osvienčim na juhu Poľska. Medzi rokmi 1940 až 1945 podľa historikov v Osvienčime zahynulo zhruba 1,1 milióna ľudí, väčšinou Židov.
K väzňom osvienčimského tábora patrilo aj 50-tisíc československých občanov, z ktorých prežilo asi 6-tisíc. Nacisti počas druhej svetovej vojny zavraždili šesť miliónov ľudí židovského pôvodu. Z celého Československa, ktorého predvojnová židovská komunita mala 350-tisíc ľudí, zahynulo 250-tisíc Židov.