Keby sa udalosti v prvej polovici 20. storočia vyvíjali inak, Taliansko by sa teraz možno pripravovalo na pohreb svojho panovníka. Dejiny sa však uberali iným smerom.
Emanuelov dedo Viktor Emanuel III. je spájaný s fašistickým režimom Benita Mussoliniho. Jeho otec bol monarchom len niekoľko dní – Umberta II. prezývali májový kráľ, lebo funkcia mu patrila iba od 9. mája do 12. mája 1946. Po jeho abdikácii sa syn Viktor ako korunný princ a jediný syn už kráľovstva nedočkal.
Pred vyhlásením výsledkov referenda, podľa ktorého sa s očakávaním monarchia premenila na republika, rodina emigrovala. Malý Viktor mal vtedy deväť rokov.

Emanuelove nároky
Poslanec Angelo Bonelli z politickej strany Zelená Európa má ťažké srdce na Emanuela. Pripomenul, že v televíznom rozhovore v roku 1997 sa odmietol ospravedlniť za to, že jeho dedo podpísal rasové zákony pripomínajúce Hitlerovu legislatívu. „Trvalo mu až do roku 2002, keď sa vo vyhlásení zo Ženevy postavil proti rasovým zákonom. Stalo sa to vôbec prvýkrát v dejinách dynastie Savojských," citovala ho agentúra ANSA.
Nová ústava v roku 1946 nielen nahradila monarchiu republikou, ale pre kolaboráciu Emanuelovho deda s Mussolinim prinútila rodinu odísť za hranice. Rodák z Neapola, ktorý zomrel niekoľko dní pred svojimi 87. narodeninami, následne väčšinu svojho života strávil vo Švajčiarsku. „Potom dlhé roky neurobil nič, aby si získal srdcia Talianov," upozornil denník Le Monde.
Naopak, Emanuel nahneval drvivú väčšinu ľudí v Taliansku, keď v roku 2007 od štátu požadoval odškodné za viac ako 50 rokov vynúteného života v exile. Chcel dostať 260 miliónov eur. Zároveň apeloval na vládu v Ríme, aby mu vrátila nehnuteľnosti konfiškované po roku 1946. Nepochodil.

Emanuel sa v roku 1999 začal domáhať na Európskom súde pre ľudské práva, aby rozhodol, že Taliansko porušuje jeho základné práva. Napadol ustanovenie ústavy, ktoré zakazovalo návrat do vlasti mužským potomkom z rodu Savojských. Ubezpečoval, že si nenárokuje na korunovačné klenoty a že v Taliansku nič nezostalo, čo by chcel naspäť (o osem rokov svoj sľub porušil).
Gesto so vztýčenou pravicou podľa verdiktu talianskeho najvyššieho súdu z januára 2024 nie je protizákonným prejavom, pokiaľ neohrozuje verejný poriadok.
Na súde v Štrasburgu po nejakom čase už zrejme nechcel žiadať o povolenie pre návrat do vlasti, lebo začal úspešne lobovať medzi členmi talianskeho parlamentu. Vo februári 2002 formálne sľúbil vernosť ústave a v októbri toho istého roku dosiahol vysnívanú ústavnú zmenu. Do Talianska sa konečne opäť dostal deň pred Štedrým večerom v roku 2002. Jeho prvá návšteva trvala len jeden deň, stihol sa stretnúť na 20 minút s vtedajším pápežom Jánom Pavlom II. a zájsť do Neapolu. V rodnom meste mu niektorí prejavili náklonnosť, iní demonštrovali proti nemu a ostatní sa správali ľahostajne.
Viktor Emanuel mal za manželku Marinu Doriovú. Rodáčka zo Švajčiarsku vynikala vo vodnom lyžovaní, ako profesionálna športovkyňa získala viacero medailí (v zbierke cenných kovov má štyri medaile z majstrovstiev sveta a dvanásť z európskych šampionátov). „Zoznámili sa v roku 1954, odvtedy boli nerozluční. Zosobášili sa po šestnástich rokoch od zásnub," napísali noviny Il Messaggero s tým, že na ceste do manželstva stála jedna prekážka. Emanuelov otec si totiž neželal, aby sa jeho syn oženil so slečnou neurodzeného pôvodu.
Zaujímavosťou je, že dátum narodenia Emanuela a Mariny je rovnaký: obaja prišli na svet 12. februára. Ona má 88 rokov, čiže je o dva roky staršia, ako bol jej manžel.
Podmienka za zabitie
Emanuel zažil aj niekoľko škandálov. Najznámejší sa stal v auguste 1978, keď so svojou jachtou v noci kotvil na Korzike. Z revolveru vyslal varovný výstrel – tvrdil, že mal strach, pretože oblasť bola smutne známa vysokou mierou kriminality. Bohužiaľ, guľka prevŕtala brucho 19-ročného Nemca, ktorý spal na neďalekej jachte. Život mu nezachránilo ani niekoľko operácií.
Súdy uzavreli krvavý prípad až v roku 1991. Emanuel vyviazol s podmienečným trestom, odsúdili ho len za ilegálnu držbu strelnej zbrane.