„Všetko začalo presne pred 16 rokmi, počas veľmi chladného januára (…), keď z ventilácie v mojom byte začali vyliezať netopiere,“ hovorí 69-ročná dôchodkyňa. Desiatky chorých, zranených alebo zo zimného spánku predčasne prebudených netopierov u nej možno nájsť dodnes.
„Odvtedy som zachránila 1 600 netopierov,“ hovorí Górecká, ktorá vlastní byt veľký približne 60 metrov štvorcových v Štetíne na severozápade Poľska.
„Väčšinou sa ku mne dostanú vyčerpané netopiere, ktoré prebudil napríklad ohňostroj alebo ktoré si kvôli teplu myslia, že už je jar, a nemajú ani dosť energie na lietanie,“ vysvetľuje netopieria opatrovateľka. Jasnú úlohu v predčasnom prebudení podľa nej hrá klimatická zmena.
Górecká hovorí, že pôvodne tiež prepadla predsudkom a pri pohľade na prvého netopiera, ktorý pristál na prestieradle jej dcéry, spanikárila.
„Predstavila som si, ako sa s netopierom po celom byte šíri vírus besnoty,“ spomína. Odvtedy si ale zistila všetko, čo o týchto zvieratách mohla. Netopiere sú podľa nej „obdivuhodné“ a „nikoho neohrozujú“.
Dôchodkyňa sa obklopila odborníkmi a dobrovoľníkmi, ktorí jej pomáhajú, keď sa jej zotavovňa preplní. Pacienti si ale svoje miesto môžu udržať aj doživotne. Každý netopier dostane meno, vlastné miesto a tabuľku s informáciami o jedle a liekoch.
Foto: Profimedia
Niektoré netopiere nežijú len v byte, ale priamo na Góreckej, na jej koži, pod jej oblečením. To je aj prípad Cecílie, netopierej samičky zachránenej krátko po narodení, ktorej matku zabila mačka.
„Nemám krídla, pod ktoré by sa mohli skryť, tak som si ju dala do podprsenky, aby cítila tlkot môjho srdca a teplo. Cítila sa tam ako doma. Dodnes sa tam uchyľuje, kedykoľvek môže,“ usmieva sa Górecká.
„Netopieria mama“ si už zvykla, že má pod blúzkou netopiere, občas na to aj zabudne a vyjde von so zvieratkom v rukáve. „Raz som tak išla aj do kostola,“ hovorí.
Foto: Profimedia
Netopiere sa domestikujú veľmi rýchlo, po niekoľkých dňoch. Naučia sa jesť zo svojej misky, ako dokazujú tie, ktoré u Barbary Góreckej žijú už dlho. Aj oni sa venujú osvetovej činnosti, keď svoju opatrovateľku sprevádzajú do škôl bojovať s predsudkami, ktoré kazia ich povesť.
„Musím sa priznať, že ich jednoducho milujem, (…) vstávam aj uprostred noci, aby som im dala antibiotiká, takto milujete svoje dieťa,“ hovorí Górecká otvorene. Iste, „možno nie sú najkrajšie, ale to nie je ich vina“, dodáva.