Proti modernejším strojom nemali ľahké lietadlá žiadnu šancu a incident sa skončil zničením piatich lietadiel a smrťou trojice pilotov v službách Vojska Republiky srbskej (VRS).
Bezletovú zónu nad Bosnou vyhlásila Bezpečnostná rada OSN už v októbri 1992, pol roka po začiatku bojov v niekdajšej juhoslovanskej republike. Dokument však dlho neobsahoval oprávnenie na letecké hliadkovanie medzinárodných síl ani na zostrelenie lietadiel porušujúcich zákaz. Aby ukončila nerešpektovanie zóny, na konci marca 1993 Bezpečnostná rada prijala rezolúciu o operácii Deny Flight (Odopretý let), v ktorej povolila použitie sily v prípade, že zónu porušia vojenské lietadlá bojujúcich strán. NATO potom 12. apríla 1993 začalo hliadkové lety nad Bosnou, čo bola prvá akcia mimo hranice aliancie v jej histórii.
Hornatý bosniansky terén aj letecká technika používaná všetkými stranami občianskej vojny ale aliančným silám úlohu neuľahčovali. Najviac sa uplatnili ťažko odhaliteľné vrtuľníky, existujú navyše svedectvá, že bosnianski Chorváti svoje Mi-8 natierali bielo, aby pripomínali stroje OSN, srbské helikoptéry Gazelle zase často pre zmätok nepriateľa i medzinárodných síl niesli červené kríže. Srbi tiež boli jediní, kto mal v Bosne k dispozícii útočné stroje s pevnými krídlami, ľahké prúdové stroje získané od juhoslovanskej armády však mali zaparkované na letisku v Udbine, teda v Chorvátsku, na území držanom tamojšími srbskými separatistami.
Z letiska ležiaceho asi 20 kilometrov od bosnianskej hranice odštartovali lietadlá na útok aj 28. februára 1994, piloti sa pritom na miesto dostali iba o deň skôr po zhruba dvestokilometrovej ceste autobusmi z bosnianskosrbskej metropoly Banja Luka. Cieľom operácie boli zbrojovka v Novom Travniku, kde sa od začiatku konfliktu v roku 1992 nachádzali moderné – avšak nevyužívané – salvové raketomety M-87 Orkan, a fabrika na muníciu v Bugojne. O nej sa bosnianskosrbské velenie domnievalo, že okrem bežnej produkcie chystá tiež výrobu rakiet pre spomínané raketomety.
Nálet sa začal o šiestej ráno, keď z Udbiny vzlietlo šesť ľahkých lietadiel J-21 Jastreb (Jastrab) a dvojica lietadiel J-22 Orao (Orol). Plán bol jednoduchý a vychádzal z možností strojov aj odskúšanej taktiky: tesne nad zemou doletieť k cieľu, pred ním nakrátko nabrať výšku, odhodiť bomby, a prízemným letom sa zase vrátiť na základňu. Proti sa ale postavila príroda. Pri meste Ključ, približne 80 kilometrov pred cieľom, museli lietadlá VRS pre chýbajúce vybavenie pre lety za zlého počasia stúpať do výšky. V tej chvíli však prestali byť skryté pred zrakmi NATO.
Zhruba o 6:20 sa srbské stroje objavili najprv na radaroch dvojice stíhačiek F-16, ktoré mierili z talianskeho Aviana cez Chorvátsko na cvičenie k Sarajevu, o pár minút neskôr už ich zaznamenalo aj lietadlo včasnej výstrahy AWACS hliadkujúce nad Maďarskom. Keď útočníci nereagovali na výzvy na pristátie, alebo opustenie bezletovej zóny, a namiesto toho dokončili svoj nálet (Srbi až neskôr začali tvrdiť, že žiadnu výzvu nedostali), dovolili pravidlá lietadlám NATO zakročiť. Dvojica najbližších strojov F-16 tak o 6:43 dostala povolenie na útok.
Kapitán Robert Gordon „Wilbur“ Wright najprv o 6:45 odpálil radarom navádzanú raketu stredného doletu AIM-120 AMRAAM, po priblížení sa k srbským „jastrabom“ potom použil o dve a tri minúty neskôr riadené strely krátkeho dosahu s infračerveným navádzaním AIM-9 Sidewinder. Rovnakú zbraň zvolil o 6:50 aj jeho kolega Stephen „Yogi“ Allen. Ani jeden neminul. Za iba päť minút sa tak zrútilo päť zo šiestich srbských strojov J-21 Jastreb (jeden pravdepodobne po tom, ako ho zasiahli trosky americkej strely). Dvojica modernejších lietadiel J-22 Orao sa z oblasti stiahla ešte pred americkým zásahom.
Kapitán Wright sa okrem iného stal prvým americkým pilotom od čias kórejskej vojny, ktorému sa podarili tri zostrely v jednom dni. Dosť mu v tom však pomohla úplná technická prevaha – zatiaľ čo jeho F-16 aj použité strely patrili k tomu najmodernejšiemu, čo malo akékoľvek letectvo prvej polovice 90. rokov k dispozícii, bosnianskosrbské stroje boli vlastne len upravené cvičné lietadlá s koreňmi na konci 50. rokov. Veľkosťou i koncepciou pripomínajú lietadlá J-21 Jastreb československé cvičné stroje L-29 Delfín, neboli napríklad vybavené ani varovaním pred zachytením radarom.
Operácia Deny Flight pokračovala ešte krátko po ukončení vojny v Bosne na jeseň 1995, do 20. decembra 1995 v jej rámci uskutočnilo NATO 100 420 vzletov. Žiadny už ale neviedol k tak výraznému zásahu proti niektorej z bojujúcich strán. Aliančné sily dokonca samy prišli o niekoľko lietadiel, najznámejší je prípad zostrelenia Scotta O'Gradyho (ktorý sa zapojil aj do prenasledovania srbských strojov 28. februára 1994) v júni 1995. Američan sa vtedy týždeň skrýval pred srbskými pátracími skupinami v lesnom poraste, kým ho zachránila americká námorná pechota.
Podľa NATO bezletová zóna svoj účel splnila, keď zabránila použitiu vzdušných síl v krajine, kritici ale dodávajú, že nezabránila niektorým násilným činom, napríklad masakru v Srebrenici, pri ktorom v júli 1995 bosnianskosrbské jednotky zabili až 8 000 bosnianskych Moslimov. Vyvrcholením leteckých operácií aliancie nad Bosnou sa stala následná operácia Deliberate Force (Rozvážna sila), pri lietadle NATO plnou silou zaútočila na vojenské ciele bosnianskych Srbov, do útokov proti sa zapojilo tiež ťažké delostrelectvo medzinárodných síl rýchlej reakcie. Tieto rozhodné zásahy výrazne prispeli ku koncu bosnianskej vojny.