Dnes som sa zastavila v mojom obľúbenom kvetinárstve na ulici Hrdinov Charkova. Pomyslela som si, že cez deň vypnú elektrinu – dám do poriadku balkón: umyjem okná, vyložím von kvety a konečne presadím rastliny, veď korene majú už kilometre dlhé.
Je jar. Napriek všetkému.
Kvetinárka ma víta na prahu a hovorí: „Ach nie, čom to vravíte, pre begónie je priskoro dať ich na balkón, v noci sľubujú nulu.“
Stojíme s ňou v úžasne voňajúcej miestnosti so záhradnými ružami a spolu si pozeráme predpoveď počasia. Rozozvučala sa siréna, pozreli sme sa na seba, mlčky sme sa presunuli do oddelenia hnojív, ďalej od okien, a diskutujeme o ukončení zimného spánku dracény.
Bože, ako milujem svoje mesto.
Zdalo by sa, že je také veľké, obrovské, v niektorých štvriach som dokonca nikdy nebola. Ale súčasne také drobné.
Jedna babička na trhu mi nedávno povedala: „Dnešná smotana je trochu kyslá, nie taká, akú ste si brali minule.“
Minule bolo začiatkom marca. Pamätá si ma.
Na čerpacej stanici, kde nechávam auto, keď ideme s Hektorom do parku, všetci zamestnanci vedia, aké cigarety fajčím a akú kávu mám rada. Na môjho dobermana volajú „náš fešáčik prišiel“. A hneď idú poškrabkať ho za uškom.
Toto je moje mesto.
S jeho citoslovcami „tiu“, „lia“, „šo“, ktoré dokážu vyjadriť celé spektrum existujúcich emócií.
S jeho nekonečnými obchodíkmi, ktoré ak by ste predali, môžete si kúpiť Monako.
S jeho miernou pýchou. „To nie je Ševčenkov park, ale Ševčenkov SAD!“ (poučia vás a prevrátia oči).
So svojím „trempeľom“, „baklažkou“, „kuľkom“, „sudočkom“ – pojmami, ktorým nerozumejú ani v susednej oblasti.
Charkov.
Naučila som sa plávať v „smradľavej riečke“ vo štvrti Saltovka a pri skoku z najnižšieho bodu „lanovky“ na Pavlovom poli som si prvýkrát zlomila nohu.
Vyrastala som na „želé“, chodila som na rande „pod teplomer“, fotila som sa pri „dystrofikoch“, ktorých návštevníci nazývajú pamätníkom zaľúbencov.
Viem, prečo je „hrbatý most“ hrbatý!
Moje mesto. Dnes je zmrzačené, bez elektriny a v niektorých oblastiach bez vody. Preglejkové okná, betónové kontrolné stanovištia, zachmúrené tváre.
Bolí to.
V posledných dňoch jeho meno neopúšťa titulné stránky – „pripravuje sa ofenzíva“, „experimenty s novými bombami“, „evakuácia“.
A včerajší fragment z vysielania kremeľských podliakov:
„Vymazať Charkov z povrchu zemského!“
Chlapíci v štúdiu súhlasne prikyvujú.
Nie, nebojím sa. Som znechutená. Je to ako keď pedofil vysloví menou tvojho dieťaťa.
Na budúci týždeň vysadím begónie. Kašlem na vaše „pokusy destabilizovať situáciu a zastrašiť obyvateľstvo“.
Figu borovú dostanete, nie Charkov!