Vrátila som sa do mesta hodinu pred ostreľovaním nášho sídliska.
Cestou som si myslela – prídem domov, sadnem si za počítač a pobavím vás „dobrodružstvami dobermana na dedine počas búrky“. Vlastne preto sme sa vrátili z chaty. Dážď, blesky, prudké ochladenie.
Ráno sme ešte stretli dedka s kozami, aj sa prežehnal. Hovorí: „Prečo ste tu strávili noc?!“. Ukázalo sa, že hromozvody tam nie sú a chalupári v predvečer nečasu odišli.
A ja som vám chcela porozprávať ako Hektor večer utiekol do lesa cez dieru v plote. A ako som ho hľadala v daždi, volala ho a vykričala si hlasivky. A on sa vrátil veselý, špinavý, s rozžiarenými očami, z papule mu razil ostrý pach diviaka. Chcela som vtipkovať, že všetci normálni ľudia majú na sviatky chipsy s príchuťou slaninky, a ja mám dobermana s arómou prasaťa.
Ale dnes mi nie je do žartu.
Doslova hodinu po tom, ako sme vošli domov, otriasla Charkovom silná explózia. Moja bytovka podskočila a na sekundu visela vo vzduchu – aspoň tak som to cítila.
Siréna sa neozvala.
Prvé minúty v mestských diskusných fórach ľudia písali, že sa pokazil varovný systém. A dokonca aj to, že udrel blesk, preto nie je poplach.
Kým ľudia z rôznych kútov Charkova prichádzali s rôznymi verziami, zo svojho okna som začula strašné kriky.
Záchranky trielili po ulici.
O pár minút neskôr chat nášho sídliska šokovala správa jednej mamy: „Môj Oleh a ďalší traja chlapci hrali futbal. Trafilo to priamo štadión, Olehovi poškriabalo tvár, ostatných roztrhalo.“
Z večerných správ sa dozviete, že uprostred školského štadióna vo štvrti Saltovka vybuchla ruská raketa. Sedem ľudí zranila, z toho štyri deti. Dvaja chlapci sú vo vážnom stave.
Neviem či je vhodné ďakovať Bohu za zlé počasie. Keby bolo teplo, bilancia by bola ešte obludnejšia.
Toto je najlepší štadión na našom sídlisku, deti sa sem hrnú zo všetkých dvorov. Na kolobežkách, kolieskových korčuliach, bicykloch. Sú tu rovné chodníky, basketbalové i oplotené futbalové ihrisko, trenažéry.
Čokoľvek dnes vyhlásia kremeľskí propagandisti, nech už si vymyslia akékoľvek fantasmagórie o generálnom štábe NATO na futbalovom ihrisku alebo o základni francúzskej légie v školskej šatni, môžem so stopercentnou istotou povedať: mierili na deti.
Nič tam nie je. Ani „riadiace centrá“, ani „objekty kritickej infraštruktúry“.
Bytové domy, škôlka, štadión, škola. Hotovo.
K tej škole je dokonca ťažké dostať sa autom. Verte mi, chodím tam voliť. Vždy sa tam motám, auto musím odstaviť o pol kilometra ďalej.
Jednému z tínedžerov utrhlo nohu.
Charkov, 8. mája, streda. Tento list je aj správou pre Haag.