Čanecký mal dobré srdce a zachoval sa statočne. Podvyživených a ustatých mužov zobral do svojho domu. Zachránil nielen dva životy, ale aj prispel k tomu, že svet sa dozvedel o nemeckom vraždení Židov. Túto sobotu mu v jeho rodnej obci odhalili pamätník s bustou.
Foto: J. M.
Pred piatimi rokmi Izrael udelil Čaneckému in memoriam ocenenie Spravodlivý medzi národmi. Patrí Nežidom, ktorí počas holokaustu preukázateľne zachránili Židov pred takmer istou smrťou. „Keď Čanecký našiel Rosenberga a Wetzlera, dal im jedlo a prichýlil u seba v dome, čím podstupoval obrovské riziko," zdôraznilo izraelské veľvyslanectvo na Slovensku. Skrývanie židovských väzňov na úteku bolo z pohľadu režimu Jozefa Tisa totiž ťažký zločin.
Obaja muži strávili u roľníka zo Skalitého štyri dni, počas ktorých sa ako-tak pozviechali. „Čanecký im potom dal roľnícky odev a vzal ich na trh do Čadce, kde predával ošípané," poznamenala ambasáda. Zoznámil ich so židovským lekárom, ktorý ich kontaktoval s predstaviteľmi židovskej náboženskej obce v Žiline. „Zabezpečili im falošné doklady a spísali ich svedectvo o mašinérii vraždenia v Auschwitzi," pokračovalo veľvyslanectvo s tým, že z Rosenberga sa stal Rudolf Vrba a Wetzler začal používať meno Jozef Lánik.
Osemdesiat rokov od úteku odhalili bustu Čaneckého v jeho rodnej obci. So samotnou ideou prišiel pred niekoľkými rokmi Anton Blaha, advokát a vtedajší predseda Kysuckej kultúrnej nadácie. „Jeho návrh sa nestretol s pozitívnou odozvou niekdajšej starostky,“ prezradil spisovateľ a historik Jozef Leikert. Michal Kováč a Ivan Gašparovič, keď vykonávali funkciu prezidenta, udelili Vrbovi a Wetzlerovi vysoké štátne vyznamenania in memoriam.
K nápadu s bustou sa Blaha vrátil so súčasným predsedom nadácie Jozefom Markuljákom. S myšlienkou sa stotožnil terajší starosta Jozef Cech i riaditeľka základnej školy v časti Kudlov Ľubica Serafinová," hovorí Leikert, ktorý sa venuje slovenským osobnostiam 20. storočia.
Ponuku vytvoriť umelecké dielo prijal akademický sochár Jozef Hobor. Stál pred náročnou úlohou. „Po Čaneckom sa totiž zachovala len jedna fotografia, dá sa vidieť na jeho pomníku na cintoríne v Skalitom," objasňuje Leikert, ktorý predniesol príhovor počas odhalenia busty. Zdôrazňuje, že ňou vzdali poctu nielen Čaneckému, ale aj všetkým ďalším odvážnym ľuďom, ktorí pomáhali väzňom na úteku z koncentračných táborov. Bohužiaľ, veľa ich nebolo, pretože nacisti sa snažili strážiť svoje lágre čo najprísnejšie.
Čo by sa stalo s Vrbom a Wetzlerom, keby na nich naďabil antisemita? Podobná otázka sa vzťahuje na prípad, keby niekto odhalil, že Čanecký ich skrýva u seba. „Ak by ho niekto udal, s najväčšou pravdepodobnosťou by ho zastrelili, rovnako jeho manželku a svokra, ktorí sa niekoľko dní nachádzali v dome spolu s dvomi väzňami na úteku," nazdáva sa Leikert. Je takmer isté, že gardisti by nemali zľutovanie ani nad dvomi ukrývanými Židmi.
Je to logická úvaha. Čanecký a jeho príbuzní nepodali pomocnú ruku Židom pred rizikom zavlečenia do koncentračných táborov, ale už svedkom strašných zločinov, ktoré páchali nacisti (treba pripomenúť aj fakt, že Tiso a jeho prisluhovači podporovali, že Nemci deportujú zo Slovenska židovských obyvateľov s pričinením nadšených gardistov). Leikert upozorňuje, ako hrozne dopadli napríklad tí, čo v susednom protektoráte vyšli v ústrety príslušníkom československého zahraničného odboja: „V Čechách a na Morave boli nemilosrdne zavraždení všetci, ktorí pomáhali parašutistom zlikvidovať nacistického pohlavára Reinharda Heydricha."
Rosenberg a Wetzler našťastie zostali nažive. „Neutekali pre záchranu vlastných životov, ale aby vyniesli správu o nemeckých zverstvách v koncentráku," prízvukuje Leikert, ktorý sa už dlhší čas zaoberá osudom Vrbu a Wetzlera. (Rosenberg sa takpovediac zžil s menom Vrba, používal ho potom až do konca svojho života; Wetzler sa volal Lánik len dočasne.)
Svedectvo obidvoch Židov je známe ako Protokol z Osvienčimu (z Auschwitzu). Má 32 strán, obsahuje podrobnosti o nacistickom koncentračnom tábore. Správu o hrôzach sa podarilo prepašovať do Vatikánu aj k lídrom protihitlerovských mocností. Mimochodom, vyskytli sa i pochybnosti, či je to pravda, lebo normálny človek si ani v najhoršom sne nevedel predstaviť, že Nemci môžu masovo vraždiť Židov a ďalších deportovaných. „Bohužiaľ, nesplnili sa predstavy Vrbu a Wetzlera, že po ich svedectve Spojenci zakročia tak, že napríklad zbombardujú okrajové časti Auschwitzu, prípadne aspoň zničia niektoré úseky železnične trate, aby Nemcom zabránili v transportoch," upozorňuje Leikert.
Dodáva však, že protokol pomohol nepriamo zachrániť obrovský počet životov. „Týka sa to približne 200-tisíc maďarských Židov," podčiarkuje Leikert. V Maďarsku sa začali ich deportácie v polovici mája 1944, čo bolo niekoľko týždňov po okupácii krajiny Hitlerovými vojskami. Maďarský vodca Miklós Horthy na začiatku júla 1944 vypočul apel pápeža Pia XII. a amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta, aby transporty Židov zastavil.
Obaja židovskí hrdinovia napísali každý zvlášť knihu o svojom úteku. Vrba bol rodák z Topoľčian (v septembri bude sto rokov od jeho narodenia). V roku 1958 emigroval z Československa do Izraela a potom pôsobil ako úspešný biochemik v Kanade, kde zomrel vo veku 81 rokov. Wetzler, ktorý pochádzal z Trnavy a bol o šesť rokov starší ako Vrba, zostal žiť vo vlasti. Po skončení vojny pracoval postupne ako redaktor, robotník, v rezorte obchodu a knihovník. Zomrel v Bratislave, keď mal 69 rokov.
Kysucká obec Skalité, odkiaľ Čanecký pochádzal, sa nachádza v severovýchodnom výbežku okresu Čadca v tesnej blízkosti hraníc s Poľskom. Bustu odhalili v areáli základnej školy. V katolíckom kostole potom mala premiéru básnicko-hudobná poéma s názvom Útek nádeje. Text napísal Leikert, na klavíri hral Miroslav Rác, recitoval Jozef Šimonovič. Potom bola omša obetovaná za Čaneckého, celebroval ju generálny vikár Martin Kramara.
