„Ako sa tam máte?“ – pýtajú sa v posledných dňoch Charkovčanov zo všetkých kútov sveta.
Normálne. Držíme sa. Veríme Ukrajinským ozbrojeným silám, modlíme sa za chlapcov.
Boje na predmestiach pokračujú neustále, je ich počuť, aspoň v našej štvrti Saltovka. Ako vravievame: búchajú.
Všetci, ktorých poznám, v týchto dňoch telefonovali svojim blízkym a pýtali sa, čo potrebujú. Túžba nejakým spôsobom pomôcť privádza do šialenstva, je to akési charkovské svrbenie.
Dievčatá na prechádzke so psami sa pol hodiny hádali o tom, aké zbrane by mali rozdať Charkovčanom – samopaly alebo pušky. Jelena, ktorá má v náručí dieťa, hovorí: „Na balkóne mám ideálne miesto pre guľomet.“
Toto hovoria ľudia v reálnom živote.
Vo virtuálnom priestore sa v rovnakom čase deje niečo zvláštne. Len včera som dostala 12 rôznych správ vo forme screenshotov od domnelých mienkotvorcov. „Zbaľte si kufre! Schovajte sa! Od zajtra okupácia!“
Nerozumiem, prečo sa to robí. V Charkove to tak nefunguje.
Keď pochybné telegramové kanály píšu: „Stráž, sudcov a prokurátorov evakuujú z mesta! – tak jednoducho zatelefonujeme známemu sudcovi. „Ako sa máš?“ – „V norme.“ – „V meste?“ – „Áno“. Hotovo, zrada je zrušená.
Akúkoľvek dezinformáciu je možné preveriť za minútu. Od začiatku nepriateľskej ofenzívy som nezaznamenala jediný prípad paniky či hystérie. Rovnako ani jeden zástup čakajúci v rade a ani jeden zatvorený obchod.
A na dôvažok. Charkov bol, je a bude ukrajinské mesto.