Najprv ste pracovali pre médiá, ale potom ste sa dostali do sveta tajných služieb. Ako sa to stalo?
Áno, niekoľko rokov som bola novinárka a potom ma zlákala CIA. Poznala som niekoho, kto tam pracoval. Prišiel za mnou a povedal mi, že mám dobrý základ na to, aby som tam pracovala. Predpokladám, že potom posunul moju žiadosť vyššie. Prešla som celým procesom, psychologickým hodnotením aj detektorom lži. Pravdou je, že táto práca ma zaujímala, a ešte keď som bola na vysokej škole, podala som si do agentúry žiadosť o stáž. Vtedy som sa tam nedostala, ale asi to bolo šťastie, lebo by to bola práca, v ktorej by som spinkovala spisy a potom by som ich skartovala. Čiže nič zaujímavé. No nakoniec som v CIA predsa len robila.
Čo bolo náplňou vašej práce? A prečo ste sa zaujímali o CIA, keď ste boli novinárka? Nebol to takpovediac prechod na temnú stranu?
Často to počúvam, ale nesúhlasím s takýmto hodnotením. Ak robíte pre spravodajskú službu, je to podobné, ako keď pracujete ako novinár. Je to o získavaní informácií a o tom, aby ste chápali, čo sa deje. Potom z toho vytvárate príbeh. Ak ste spravodajský dôstojník, vaše publikum je, samozrejme, iné. Ale nikdy som to nevnímala tak, že pracujem pre temnú stranu. Bola to pre mňa misia pre krajinu, v ktorej hodnoty verím. Pôsobila som vo vedení operácií. Pozícia, v ktorej som bola, sa nazývala reportujúci dôstojník. Spája analytikov s ľuďmi, ktorí v teréne zbierajú informácie. Išlo o to, aby sme ich vedeli dať dokopy. V podstate to bolo tak, že som sa pýtala analytikov, čo potrebujeme na vyhodnotenie situácie, a potom som hovorila s ľuďmi v teréne, či je možné tieto informácie získať. Bolo tiež potrebné vedieť overiť, či zdroj, ktorý by ich prípadne mohol poskytnúť, k nim má skutočný prístup, aby bolo jasné, že sú dôveryhodné.
Píšete knihy o svete spravodajských organizácií, ale poňali ste ich ako satiru. CIA je v nich napríklad CYA. Prečo ste sa rozhodli pre tento žáner?
Vždy som mala radšej humor ako smútok. Bola som v agentúre vo veľmi zvláštnom čase. Nastúpila som po 11. septembri 2001 a tesne pred inváziou do Iraku, bolo to teda veľmi búrlivé. Viedlo to k výraznému spochybňovaniu americkej zahraničnej politiky a dôsledkom toho všetkého bolo, že aj tajné služby sa veľmi zmenili a reorganizovali. Vznikol post riaditeľa spravodajských organizácií, čo skutočne zmenilo spôsob, akým sme pracovali. A opäť sme sa zapojili do množstva takpovediac zahraničnopolitických dobrodružstiev. Dalo by sa povedať, že so zmiešanými výsledkami a mnohé z nich sú jednoducho absurdné. Vojna proti terorizmu, najmä pre mňa, bola absurdná. Vôbec som v nej nemala ústrednú úlohu. Ale väčšina z nás v tom čase pracovala na boji proti terorizmu. Samozrejme, CIA sa vtedy zameriavala najmä naň, a mala som na to výhľad z prvého radu. Buď vás tá absurdita frustrovala, alebo ste si našli spôsob, ako sa nad ňou zasmiať. Tak vznikla moja prvá kniha Victor in the Rubble (Victor v troskách). Bola pre mňa tak trochu spôsobom, ako som sa usilovala vyrovnať s tým, čo som zažila vo vojne proti terorizmu. Vybrala som si satiru a humor, lebo, ako vravím, viem s nimi lepšie pracovať. Samozrejme, bola som obmedzená v tom, čo som mohla prezradiť. Satira sa v skutočnosti ukázala ako úžasný nástroj na zdôraznenie niektorých absurdít, ktoré som zažila, ale bez toho, aby som zverejnila nejaké tajomstvá.
Čítajte viac Pre CIA hodnotil politické riziká. Expert z Harvardu pre Pravdu vysvetlil, či USA hrozí občianska vojna
Môžete opísať nejakú absurdnú situáciu z vnútra CIA?
Nebudem konkrétna. Ale môžem povedať, že moje knihy sú fikcia, no keď si ich prečítate, pravdepodobne si budete klásť otázky, čo z toho sa stalo a čo je vymyslené. Rozprávala som sa takto so svojou editorkou, ktorá mi povedala, že mám z románu niečo vyhodiť, lebo je to príliš absurdné a nikto neuverí, že sa to mohlo stať. A ja som jej odvetila, že presne tento príbeh je pravdivý.
Satira či nie, v opise vašej tretej knihy Victor in Trouble (Victor v problémoch) je uvedené, že sa odohráva v situácii, keď ruské tajné služby pomohli dosadiť do Bieleho domu prezidenta. Nápadne to pripomína debatu o zvolení Donalda Trumpa v roku 2016. Môžu v skutočnom svete ruské tajné služby pomôcť dosadiť do Bieleho domu prezidenta?
Najprv poviem niečo o tom, ako som sa dostala k napísaniu tohto príbehu. Oslovilo ma americké Centrum pre verejnú integritu. Vzhľadom na moje spravodajské a žurnalistické skúsenosti mali ľudia v tejto organizácii pocit, že som vhodná, aby som príbeh o zasahovaní Moskvy do volieb v roku 2016 vysvetlila širokej verejnosti. Vďaka tomuto výskumu som skutočne začala oveľa lepšie vnímať operácie ruských tajných služieb. Myslím si, že môžu mať vplyv na to, kto sa stane americkým prezidentom. Či k tomu v roku 2016 skutočne došlo, to je stále otvorená diskusia. Ale ponúknem vám analógiu, s ktorou prišiel môj priateľ. Pozrite sa na mudžahídov v Afganistane. Bojovali so Sovietmi bez ohľadu na to, čo sa dialo vo svete, ale potom im USA dali rakety Stinger. Zásadne to ovplyvnilo situáciu. Nezmenilo to, kto bojoval proti komu a prečo, ale posilnilo to schopnosť mudžahídov postaviť sa proti sovietskym jednotkám. Dokonca by sa dalo tvrdiť, že im to pomohlo vyhrať vojnu. Ruské vplyvové operácie môžu zohrať úplne rovnakú úlohu. Môžu posilniť trendy, ktoré už existujú, a zmeniť situáciu.
Pribúdajú správy, ako Moskva pripravuje proti Západu sabotáže. Denník Financial Times nedávno s odvolaním sa na predstaviteľov tajných služieb napísal, že Rusko už začalo aktívnejšie plánovať bombové a podpaľačské útoky a chce poškodiť infraštruktúry v západných štátoch, pričom mu nezáleží na ľudských obetiach. Keď počujete niečo také, ako to hodnotíte? Do akej miery považujete túto hrozbu za vážnu?
Je veľmi vážna. Je to mimoriadne veľká hrozba a obávam sa, že Západ tomu nerozumie. Východoeurópske krajiny a tie, ktoré okupoval Sovietsky zväz, to chápu oveľa lepšie. V prvom rade to však nie je nič nové, len sa o tom teraz viac hovorí. Boli tu útoky na podmorské komunikačné káble, sabotáž proti skladu zbraní v českých Vrběticiach či vraždy v Berlíne alebo Salisbury. A objavili sa aj správy o plánovaní atentátov na ruských prebehlíkov v Spojených štátoch. Západné spravodajské agentúry o tom jednoducho teraz hovoria viac na verejnosti, ale nie je to niečo nové. Je to súčasť hybridného konfliktu, ktorý proti nám Rusko vedie. To, čo Moskva robí na Ukrajine, je takpovediac kinetická časť oveľa väčšej vojny. Pre Vladimira Putina je problémom samotná demokracia. Je to hrozba pre každého autokrata či diktátora. Myslím si, že to je pravdepodobne dôvod, prečo Putinovi v jeho úsilí pomáha aj čínsky líder Si Ťin-pching, ktorý si tiež chce zachovať svoj režim. Títo autokrati potrebujú destabilizovať demokraciu a oslabiť aliancie, ako sú Európska únia či NATO. Ich najväčšou silou je jednota, a preto sa ju Putin usiluje narušiť vplyvovými operáciami. Pozrite sa na brexit alebo na rôzne pokusy v Taliansku či vo Francúzsku. Najrôznejšie hnutia sa usilujú rozbiť západné spojenectvá. Jediný spôsob, ako môže Putin proti nám vyhrať, je, že sa sústreďuje presne na takéto veci a informačná vojna je toho súčasťou. Rusko odvracia pozornosť od toho, čo robí, alebo to popiera. Zoberte si zostrelenie letu MH17 nad Ukrajinou v roku 2014. Celá dezinformačná sieť začala tvrdiť, že sa stalo niečo iné, alebo obviňovala niekoho iného. Konečným cieľom je znemožniť, aby ľudia pochopili, čo sa naozaj deje. Tieto operácie vedú k tomu, že občania môžu mať pocit, že nikto sa nedozvie, aká je skutočná pravda. Takže hľadať ju aj tak nemá zmysel a do ničoho sa netreba zapájať. Lenže demokracia potrebuje aktívnu účasť zo strany ľudí. Keď sa všetci rozhodneme, že budeme otupení a nihilistickí, môžeme z demokratického procesu aj vystúpiť. Na toto mieria sabotáže a informačné operácie. Ich väčším cieľom je destabilizácia našich demokratických spoločností.
Pred začiatkom veľkej invázie na Ukrajinu sa ukázalo, že západné tajné služby dobre vidia do ruských plánov. Čo teda robiť, ak vedia, že Moskva vykonáva a plánuje sabotáže?
Podľa mňa by sme mali proti Rusom využívať aj naše ofenzívne schopnosti. Takže skutočne dúfam, že Západ vedie proti nim vlastné tajné akcie, aby sme im čelili a zastavili ich v tom, čo robia. Neznamená to však, že ideme zvrhnúť Putina alebo niečo podobné. To je na samotných Rusoch. Z dlhodobého hľadiska tvrdím, že potrebujeme skutočne pochopiť, ako vplyvové operácie fungujú, aby sme ako spoločnosť mohli takpovediac lepšie konzumovať informácie. Máme veľa vlastných politikov, ktorí používajú rovnaké techniky ako Rusi. Myslím si, že v tejto chvíli je pre väčšinu ľudí veľmi ťažké zodpovedne prijímať informácie a pochopiť ich. Niekedy sú to pravdivé informácie, ale nesprávne sa používajú alebo sa používajú určitým spôsobom na nekalé účely. Ak sa pozrieme na krajiny, ako sú Estónsko, Švédsko či Fínsko, majú s tým už trochu skúseností. Veľmi skoro učia ľudí, ako čítať správy, ako nájsť správne informácie, či akým zdrojom dôverovať. Musíme občanov vzdelávať, aby sa naučili, ako to urobiť. Ale, ako som povedala, je to dlhodobá vec.
Čítajte viac Expert: Trump vraví, že Rusko si môže robiť, čo chce. Vedie to k horám mŕtvych
Čo by malo z praktického hľadiska nasledovať, keď napríklad západná tajná služba zistí, že Rusi chcú zabiť v zahraničí nejakého disidenta či prebehlíka? Ako na to reagovať? Povedať im, aby to nerobili, lebo o tom Západ vie, alebo priamo zakročiť silou proti páchateľom?
V USA by to bolo na prezidentovi, aby rozhodol. Akákoľvek tajná akcia musí byť založená na tom, čo povie Biely dom. Nepremýšľala som nad tým, čo by som v takej chvíli robila, keby som bola prezidentkou. Je dôvod, prečo nesedím v Bielom dome. Nechcela by som tú zodpovednosť. Ale viete, že celé roky proti sebe hráme špionážne hry. Dúfam, že keby niekto vyslal do USA tím atentátnikov, zmarili by sme to a títo ľudia by skončili vo väzení.
Ak sa vrátim k Trumpovi, mala by sa Európa obávať jeho návratu po prezidentských voľbách?
Keď Trumpa znovu zvolia, úplne to zmení svetový poriadok. Alebo, lepšie povedané, keď sa vráti k moci, pretože si nemyslím, že by chcel vyhrať voľby, podľa mňa sa usiluje uchopiť moc. Všetky informačné operácie, o ktorých sme už hovorili, sú zamerané na zmenu svetového poriadku. Odvážim sa tvrdiť, že Trumpovo vládnutie by to pravdepodobne urýchlilo. Áno, má rád Putina či Kim Čong-una. Trumpovi sa páči myšlienka, že by bol diktátorom, robil by si, čo chce, a nikto by ho nekontroloval. Na to bol zvyknutý. Trumpov návrat by bola zmena pre Spojené štáty aj pre našich spojencov v Európe. Mám pocit, že najmä v posledných týždňoch sa na starom kontinente oveľa naliehavejšie zaoberáte tým, ako by ste zvládli vlastnú obranu, keby sa Spojené štáty stiahli. Nepochybujem o tom, že by sa Trump pokúsil vystúpiť z NATO a že by nebol spoľahlivým partnerom pre Európu. Fakticky by to rozbilo západnú alianciu a Putin by dosiahol svoj cieľ. Trump a niektorí ľudia okolo neho tvrdia, že môžu vyriešiť vojnu na Ukrajine za deň. Znamená to, že východ Ukrajiny a Krym by odovzdali Putinovi. No nie som presvedčená, že by Trump konal, keby si chcel Putin vziať ešte niečo viac. Tohto sa najviac bojím. Že USA budú ignorovať článok 5 NATO, keby sa Putin rozhodol pochodovať na Pobaltie či Poľsko. Ale potom by sa Severoatlantická aliancia rozpadla. Keď z bezpečnostnej mozaiky vypadnú Spojené štáty, celé NATO sa zrúti.