Keď anglickí reprezentanti po zápase odchádzali zo štadióna, jedného z nich pristavil mladík, ktorého oveľa viac ako výsledok zaujímalo niečo iné. Potreboval sa totiž dostať preč z Hitlerovho Nemecka, v ktorom mašinéria antisemitizmu čoraz viac naberala na obrátkach. Volal sa Rolf Friedman, mal vtedy sedemnásť rokov. O jeho príbehu sa zmieňuje anglický športový žurnalista John Leonard, ktorému teraz vyšla kniha o tomto zápase.
O Friedmanovi a o jeho záchrancovi existuje na internete pramálo zdrojov. Zjavne ako prvá na tento príbeh upozornila redaktorka serveru Times of Israel Sue Surkesová. Napísala o ňom pred dvomi rokmi. Friedman, ktorý si počas druhej svetovej vojny zmenil meno na Ralph Freeman, bol totiž jej svokor. Tento židovský rodák z Berlína zostal v nacistickom Nemecku bez najbližších členov rodiny. Jeho mladšieho brata rodičia poslali v roku 1936 do USA, lebo počas rastúceho antisemitizmu sa začali obávať najhoršieho. Otcovi a matke sa neskôr podarilo odcestovať do Anglicka po tom, čo získali britské víza. Na Britských ostrovoch chceli vybaviť vízum aj pre mladého Rolfa, ale nepochodili. Plán postupne dostať celú štvorčlennú rodinu do zahraničia úplne nevyšiel.
Mládenec zobral osud do vlastných rúk. „Rodičia ho nechali v Nemecku s nejakou nádejou, že ho dostanú odtiaľ preč, ale nemyslím si, že sa na to spoliehal," poznamenal pre televíznu stanicu CNN jeho syn Alan Freeman.
Čítajte viac Tancovala som pre Mengeleho. Mamu mi poslal do plynu
Tínedžer si zaumienil, že skúsi presvedčiť niektorého z hráčov hostí, aby mu zariadil pozvanie do Anglicka. „Oslovil obrancu Berta Sprostona," ozrejmila Surkesová. Podľa citovaného Freemana si ho vybral náhodne. V tom čase 22-ročný futbalista, ktorý vtedy hrával za Tottenham Hotspurs, sa síce o politiku vôbec nezaujímal, ale nacistov určite nemal rád. „Som si istý, že si uvedomoval, že Židia mali, slušne povedané, ťažké časy," podotkol publicista Leonard. „Sproston po návrate z Berlína s podporou svojho klubu išiel požiadať národný futbalový zväz, aby Rolf získal povolenie navštíviť zápas Anglicka proti tímu zvyšku sveta, ktorý sa potom uskutočnil v Londýne 26. októbra 1938," poznamenala Surkesová.
Úrady vyhoveli mladíkovi. Keď pricestoval, prvé tri dni mal nocľah v šatni futbalového štadiónu, nasledoval zápas. Vízum mu udelili na dva týždne. Podarilo sa mu predĺžiť povolenie na krátky turistický pobyt do konca roku 1938. „Neskôr aj na dlhší čas, keď získal zamestnanie v záhradníctve," uviedla Surkesová.
Čítajte viac Martin Greenfield - Šaty robia človeka. Prežil holokaust a vyrozprával svoj úžasný životný príbeh
Anglicko pomohlo Friedmanovi, on pomohol jemu. V júni 1941 vstúpil do vojenského oddielu, ktorý Briti vytvárali z mužov nepriateľských štátov (čiže z antinacistov, najmä zo Židov, ktorí emigrovali z Nemecka a po anšluse Rakúska). Friedman si v roku 1943 zmenil meno preto, aby v prípade vstupu Británie do vojny, keby ho vojaci wehrmachtu zajali, nezistili, že je Žid. Od leta 1943 bol z neho teda Ralph Freeman.
Už s novým menom sa pripravoval na vylodenie západných spojencov vo francúzskej Normandii (došlo k nemu nakoniec 6. júna 1944). Vojenský výcvik absolvoval vo Walesi. V auguste 1944 utrpel zranenie počas jednej z hlavných bitiek v Normandii. Ako hrdina sa zachoval už rok predtým: v lete 1943 na pláži vo Walesi neďaleko vojenskej základne zachránil v mori topiaceho sa chlapca, za čo dostal vyznamenanie.
Mimochodom, kto sa pozrie na snímku pred začiatkom zápasu, ktorý sa v Berlíne hral 14. mája 1938, bez poznania pozadia udalostí by si takmer určite pomyslel, že Sproston by odmietol prosbu židovského mládenca. Prečo? Pred úvodným hvizdom rozhodcu totiž hajlovali nielen nemeckí hráči, ale aj anglickí futbalisti. Nechceli, ale museli.
Hajlovanie im nariadil Stanley Rous, šéf anglického národného futbalového zväzu. Tvrdil im, že to bude iba prejav úcty k hostiteľom, ubezpečoval ich, aby v tom nevideli nijakú politiku. Hráči odmietali, musel osobne zasiahnuť britský veľvyslanec v Nemecku Nevile Henderson. Prízvukoval im, že hajlovaním neprejavia sympatie k nacistickému režimu, presviedčal ich, že je to len súčasť protokolu. Nakoniec sa (aj keď s nevôľou) podvolili. Medzi nimi aj Sproston, ktorý však po skončení zápasu pri debate s mladým Rolfom ukázal, aké má skutočné srdce.
Británia v tej dobe robila politiku ústupkov voči Hitlerovmu režimu, aj preto usporiadanie tohto zápasu zapadalo do tohto kontextu. Jednou z veľkých tragédií uvažovania členov vlády v Londýne bola Mníchovská dohoda na jeseň 1938, ktorá viedla k rozbitiu Československa. Západné mocnosti sa nazdávali, že uspokoja rozpínavé záujmy nacistického Nemecka, ale hlboko sa zmýlili. Po vypuknutí druhej svetovej vojny v septembri 1939 už v lete 1940 Hitlerovo vojenské letectvo začalo uskutočňovať prvé nálety proti Britom.
Čítajte viac Osvienčim ma naučil nezahodiť ani omrvinku chleba
Tí, čo stáli na strane dobra, mohli považovať futbalový duel v Berlíne aj za zápas demokracie proti nacizmu. Na tribúnach bolo viac ako 100-tisíc sfanatizovaných Nemcov. V čestnej lóži sedeli hlavní pohlavári nacistického režimu. Hitler medzi nimi chýbal, historici špekulujú, že možno uprednostnil plánovanie prípadnej invázie do Československa. Domácim hráčom nevyšiel zápas. Súperovi síce strelili tri góly, ale nebolo im to nič platné, pretože inkasovali až šesťkrát.
A čo dobrácky futbalista a zachránený Žid? Skamarátili sa, ich priateľstvo pretrvalo desaťročia. Freeman sa stal fanúšikom Tottenhamu Hotspurs, za ktorý Sproston hrával. Zomrel v januári 2000 vo veku 84 rokov. S Freemanom hovoril ešte krátkou pred svojou smrťou. Ten naposledy vydýchol v roku 2010, keď mal 89 rokov.