Ako upozornila organizácia Antigone, ktorá sa venuje väzenskému systému v Taliansku, tamojšie ústavy na výkon trestu doslova praskajú vo švíkoch.
Kým ešte pred dvoma rokmi, keď odstúpil z funkcie premiér Mario Draghi, bolo v krajine za mrežami asi 56-tisíc väzňov, čiže o 5 000 viac, ako je celková kapacita väzníc, dnes si tam trest odpykáva až 61-tisíc ľudí.
Zaplnenosť väzenských zariadení presahuje 130 percent a až v 56 ústavoch, teda vo viac ako štvrtine z celkového počtu, sa pohybuje nad 150 percentami. V niektorých mužských väzniciach sedí dokonca dvakrát toľko odsúdených, ako je ich kapacita.
„Aby ste pochopili vážnosť situácie, predstavte si, že by v škole alebo v nemocnici bolo dvakrát viac žiakov či pacientov, než je počet, o ktorý sa tam dokážu postarať,“ porovnalo vo zverejnenej správe združenie Antigone. Okrem väzníc pre dospelých sú preplnené aj väzenské a nápravnovýchovné ústavy pre mladistvých.
Prehltnuté žiletky
Podľa predsedu Antigony Patrizia Gonnellu preplnenosť spôsobuje, že je život v týchto zariadeniach pod ľudskú dôstojnosť. Nielenže väzni nemajú dostatok miesta, ale ani prístup k práci a ďalším aktivitám. Nemožno ich dostatočne sledovať, ani sa im venovať. Ak potrebujú pomoc, nikto si to nevšimne.
Dôsledkom je i stúpajúci počet samovrážd. V roku 2022 si v talianskych väzniciach zobralo život rekordných 85 odsúdených, o rok neskôr najmenej 70 (skutočný počet môže byť vyšší, lebo niektoré úmrtia sa nepodarilo objasniť).

Za prvých šesť mesiacov tohto roka spáchalo samovraždu už 58 väzňov – v priemere jeden za tri dni, 4. júla sa dokonca v priebehu 24 hodín obesili traja väzni. Dá sa preto očakávať, že do konca decembra môže padnúť i smutný rekord spred dvoch rokov.
Taliansko pritom patrí ku krajinám s nízkym počtom samovrážd. Podľa správy Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) z roku 2019 zaznamenalo iba 0,67 prípadov na 10-tisíc obyvateľov, zato vo väzení je ten počet nadpriemerný – 10,6 prípadu na 10-tisíc väzňov v roku 2021 (európsky priemer dosahuje 9,4 prípadu na 10-tisíc väznených).

Priemerný vek samovrahov vo väzniciach je 40 rokov, pričom drvivú väčšinu tvoria muži. Žien je približne päť percent, čo je však tiež dosť vysoké číslo.
Pokiaľ ide o národnosť, viac ako Taliani si na život siahajú väznení cudzinci – najmä z Afriky, no aj z východnej Európy. Podľa údajov Antigony bol medzi samovrahmi z posledných dvoch rokov i jeden Slovák.

Alarmujúci je aj rozmach sebapoškodzovania. Každý rok si v talianskych väzniciach spôsobí zranenia až 10-tisíc odsúdených. Pália si kožu cigaretami, prehĺtajú žiletky či batérie, alebo si hlavu udierajú o stenu, až kým neomdlejú.
Asi 60 väzňov ročne zomiera tiež na následky chorôb či nedostatočnej starostlivosti. „To sú čísla, ktoré nie sú hodné civilizovanej krajiny,“ upozornila organizácia Antigone.

Skládky ľudského odpadu
Ďalším vážnym problémom vo väzniciach je hygiena. Mnohé cely sú zamorené švábmi alebo inou háveďou, často niet teplej vody, o chýbajúcej klimatizácii ani nehovoriac. Až desať percent ciel nemá v zime kúrenie, do viacerých prší.
„To, čo som videl v rímskej väznici Regina Coeli, bolo pre mňa ako úder do brucha,“ priznal na nedávnom sympóziu predseda talianskej trestnej komory Francesco Petrelli. „Pravdou je, že politici využívajú väznice ako skládky ľudského odpadu, aby zamietli pod koberec biedu a sociálne vylúčenie,“ zhodnotil.

Potvrdil to aj Giancinto Siciliano z milánskeho väzenia San Vittore. „Riaditeľom väznice som už tridsať rokov a rozdiely oproti minulosti sú ohromné. Voľakedy sme mali na starosti zločincov, dnes sú to ľudia s fyzickými, psychickými alebo sociálnymi problémami. Mnohí vidia až u nás po prvý raz v živote lekára, psychológa či vychovávateľa,“ uviedol na sympóziu v Ríme.
Ako priblížil, až 70 percent z takmer 1 150 väzňov v San Vittore pochádza z cudziny, 45 percent je mladších ako 30 rokov a vyše polovicu tvoria drogovo závislí. Viac ako tretina všetkých väznených trpí duševnou chorobou alebo poruchami správania.

V milánskej väznici je pritom – tak ako v iných ústavoch – kritický nedostatok personálu. „Na sto väzňov u nás pripadá iba jeden dozorca. Ako na nich môžu dávať pozor?“ spýtal sa Siciliano.
Okrem „bacharov“ chýbajú vo väzniciach aj pedagógovia, psychológovia či mediátori. Preťažení zamestnanci musia ťahať nadčasy, čo vedie k ich psychickej únave a depresiám. Len v tomto roku spáchalo samovraždu aj šesť dozorcov.

Amnestia ako kapitulácia?
Neúnosné podmienky v talianskych väzniciach viackrát kritizovala i Rada Európy v Štrasburgu, ktorá sa zaoberá ochranou ľudských práv a demokracie.
Ako nedávno „s veľkým znepokojením“ skonštatovala, žiadne doterajšie opatrenia nedokázali zastaviť nárast samovrážd medzi väzňami. Meloniovej vládu preto vyzvala, aby rýchlo prijala účinné kroky na nápravu.

Práve jej kabinet však stav výrazne zhoršil. Už len tým, že zaviedol asi tucet nových trestných činov alebo zvýšil tresty za existujúce skutky. Napríklad maloletým, ktorí obchodujú s drogami, po novom hrozí až päť rokov väzenia – už pri množstvách, aké v iných európskych štátoch považujú za bezvýznamné.
Jedným z najjednoduchších riešení, ako uvoľniť miesto vo väzniciach, by bola amnestia. V Taliansku sa dosiaľ i často využívala – spravidla na odpustenie zvyšných pár rokov z uloženého trestu, no súčasná vláda takú ústretovosť neschvaľuje.
Situácia je však taká vážna, že nejaké kroky bude musieť urobiť. Podľa informácií z talianskych médií pripravuje vyhlášku, ktorá pripúšťa predčasné prepustenie z väzenia za dobré správanie a výrazné zvýšenie počtu dozorcov.

Odborníci sú presvedčení, že ani tieto opatrenia nepomôžu zlepšiť žalostné podmienky vo väzniciach, ani znížiť utrpenie a samovraždy odsúdených. Minister spravodlivosti Carlo Nordio navyše odmieta čo i len uvažovať o amnestii.
„Amnestia sa rovná kapitulácii,“ vyhlásil. Petrelli na to reagoval otázkou, ako potom minister pomenuje 58 samovrážd väzňov spáchaných len v priebehu tohto roka.