Dobové dokumenty pred schválením i po prijatí takzvaného Židovského kódexu sa nachádzajú nielen v slovenských archívoch, ale aj v Múzeu pamäti holokaustu v USA. Získalo ich od preživších, prípadne od ich pozostalých. Medzi archiváliami sú nielen prevažne fotografie Židov zo Slovenska v období druhej svetovej vojny, nájdu sa tiež úradné listiny, ktoré ukazujú, ako protižidovská legislatíva fungovala (vrátane vyhlášok jednotlivých ministerstiev).
Ponižovanie Židov, ktoré neskôr prerastalo do obludných rozmerov, sa začalo veľmi rýchlo po vyhlásení slovenského štátu. Jeden príklad: už v roku 1940 snem poveril vládu, aby urýchlila kroky spojené s arizáciou.
Prejdime však k podrobnostiam. Na konci augusta 1941 (dva týždne pred schválením tzv. Židovského kódexu) židovský statkár Gejza Elbert žijúci v Nemeckej Ľupči (v súčasnosti Partizánska Ľupča) dostal list z okresného veliteľstva Hlinkovej gardy v Liptovskom Mikuláši. „Z rozkazu pána ministra vnútra určujem k Vám na dozor po dobu zberu všetkej poľnej úrody gardistu Vojtecha Bajačeka z Nemeckej Ľupče, ktorému ste povinný umožniť všetku kontrolu vo veci kvality a kvantity zberu úrody a všeobecný dozor, a to dňom doručenia tohto nariadenia." Elbertovi zároveň prikázali, aby gardistovi vyplácal denne odmenu 50 korún slovenských. A nielen to: musel mu na vlastné základy poskytovať stravu a zabezpečiť ubytovanie.
Gardisti z Liptovského Mikuláša dali o sebe vedieť Gejzovi Elbertovi predtým už v decembri 1940. Vnútili mu jednu novú pracovnú silu: „Pretože ste do roku 1938 zamestnávali kresťanských pomocníkov a dnes tak nečiníte, žiadame Vás, aby ste prijali nezamestnaného gardistu Jozefa Mrázika, obchodného pomocníka, a to dnešným dňom."
Čítajte viac Tancovala som pre Mengeleho. Mamu mi poslal do plynu
Židia už nemohli byť motoristi. Na rovnakom veliteľstve Hlinkovej gardy už v septembri 1940 vystavili potvrdenie Židovi Hugovi Elbertovi, že už nemá oprávnenie viesť motorové vozidlo: „Vodičský preukaz číslo 14788/35 bol dôsledkom nariadenia ministerstva vnútra prevzatý do úschovy tunajšieho úradu."
Aj ďalší dokument v americkom múzeu sa týka člena tejto židovskej rodiny vo vtedajšej Nemeckej Ľupči. Pečiatka na ňom o niekoľko mesiacov predbehla schválenie tzv. Židovského kódexu: 3. január 1941. Ide o úradné potvrdené vyhlásenie Alexandra Elberta: „Vzdávam sa koncesie na prijímaciu rádiofónnu stanicu a vraciam koncesnú listinu."
Iná listina bola určená žene z rodiny Elbertovcov. Povolenie jej vystavil notár. Prečo ho potrebovala? Neuveriteľný dôvod: vidiečanka Alica Elbertová si v meste dohodla termín u dentistu. Notár jej vystavil povolenie na základe vyhlášky ministerstva vnútra: „Podpísaný týmto potvrdzujem, poťažne dávam povolenie Alici Elbertovej k cestovaniu z Nemeckej Ľupče a späť, ktorá cestuje do Liptovského Sv. Mikuláša k zubnému lekárovi dňa 23. decembra 1941."
Z múzea v USA je aj dokument, ktorý má pečiatku 15. november 1942. Týka sa Alexandra Elberta, ale jemu ho nedoručili. Na webovej stránke múzea sa nachádza nesprávna poznámka, že mu nariadili zaplatiť za to, že zamestnáva Žida. Správne je to, že išlo upomienku adresovanú niekomu, kto Elbertovi dával prácu: „Za povolenie zamestnávať Žida bol Vám vyrubený v prospech Fondu pre zriaďovanie a udržiavanie pracovných táborov Židov mesačný príspevok." Pod týmto textom úradník prezídia ministerstva vnútra konkretizuje, že je ním Alexander Elbert. Zamestnávateľ dlžil do štátnej kasy 1200 korún slovenských. Peniaze bol povinný zaplatiť do 30. júna 1942, čo však neurobil. „Ukazuje sa nedoplatok, ktorý zaplatíte pod ťarchou exekúcie do 8 dní na šekový účet: Ministerstvo vnútra, pracovná povinnosť Židov."
A čo sa vie o Elbertovcoch? Gejza (jeho žena sa volala Melania) bol otec Alexandra a Huga, ktorý mal za manželku Alicu (rodenú Vincerovú). V americkom archíve sa nachádza krstný list Gejzovej vnučky. Denisa sa narodila Hugovi a Alici v auguste 1941, starí rodičia dali dievčatko pokrstiť v júni 1942. Aké boli súvislosti?
Druhý deň júna 1942 Alexandra, Huga a Alicu deportovali zo Slovenska. Náhodne ich ešte videl pred vypravením transportu zo železničnej stanice v Žiline kamarát Gejzu Elberta Vasil Berger. Tento žilinský Žid mu poslal list, v ktorom napísal, že sa prišiel rozlúčiť so vzdialenými príbuznými z Liptovského Mikuláša, ktorých sa gardisti rozhodli tiež odvliecť do zahraničia. Všimol si pritom medzi deportovanými aj troch Elbertovcov. „Ohľadne maličkej si Vám dovolíme poradiť, aby ste tú adopciu nechali čo najskôr previesť, nedá sa vedieť. To bude, myslím, dobré riešenie. Na útechu len toľko, že na všetkých nás príde," upozornil Berger Gejzu a Melaniu Elbertovcov.
List má dátum 2. júna 1942. Starí rodičia malej Denisy konali rýchlo po tom, čo gardisti prišli v Ľupči zatknúť ich dvoch synov a manželku jedného z nich: krstný list dievčatka je tiež z druhého júna, čiže keď im poštár doručil list od Bergera, ich vnučka už bola oficiálne katolíčka. Zrejme ju potom ponúkli na adopciu, čo Denisu zachránilo pred nenávratnou cestou do niektorého z nacistických táborov smrti.
Všetkých troch Elbertovcov deportovali zo Žiliny na poľské územie okupované hitlerovcami. Nemci spočiatku dovoľovali posielať väzňom korešpondenčné lístky. Samozrejme, že mohli obsahovať len málo slov a boli cenzurované, pričom museli byť napísané v nemeckom jazyku. Alica poslala 18. júna 1942 lístok z tábora nútených prác. Skryto dala najavo, že Alexandra a Huga už nacisti zavraždili: „Hugo a Šaňo tu už nie sú." Dá sa predpokladať, že nacisti potom aj ju zabili.
V archíve sa nedá zistiť, čo sa nakoniec stalo s Gejzom, ale s najväčšou pravdepodobnosťou dopadol podobne ako jeho manželka. O Melanii sa nachádza dokument, ktorý potvrdzuje, že ju odvliekli do koncentračného tábora v Terezíne, ktorý sa nachádzal na území nacistického Protektorátu Čechy a Morava.
Mimochodom, niektoré časti protižidovskej legislatívy pocítili na Slovensku aj Nežidia. Napríklad kto chcel poslať balík na územie Protektorátu Čechy a Morava, musel na pošte predložiť osvedčenie o svojom árijskom pôvode.
Čítajte viac Židovský kódex: poníženie až na samé dno pred vyhnaním zo Slovenska
A čo reakcie na prijatie tzv. Židovského kódexu, ktorý priniesol silnejšiu vlnu antisemitizmu? „I keď boli tu dosť prísne opatrenia, predsa sa len našli medzery, ktoré bolo treba zaplniť a raz navždy urobiť koniec židovskému panstvu," napísali noviny Slovák. Napriek protižidovskej zákernosti obsiahnutej v nariadení vlády sa v novinách Gardista objavila veta, z ktorej vychádzala túžba po ešte tvrdšej línii: „Označenie Židov je už tu. Nie je také 100-percentné, ako by sme to chceli my gardisti, ale nie je ani také polpercentné, aby s tým boli spokojné sentimentálne dušičky."
Na obidva citáty poukázalo komentované vydanie tzv. Židovského kódexu, ktoré ešte v roku 2000 publikovalo Múzeum židovskej kultúry na Slovensku. Pripomenulo aj neslávne známy výrok Tisa krátko po schválení tohto nariadenia vlády: „Čo sa týka Židov, ich bezočivosť musela dostať odpoveď v prísnejšom pokračovaní."
Čítajte viac Posledný veľký krajčír v USA je zo Slovenska. Oblieka prezidentov
Tzv. Židovský kódex sa venoval hlavne tomu, čo sa Židom zakazuje. Už nemali volebné právo, nesmeli byť v štátnej službe atď. Vylúčili ich aj z advokácie a z notárskej činnosti. Dokonca už nemali čo hľadať v lekárňach a tiež ich eliminovali z medicíny. Neskôr mnohým lekárom udeľovali výnimky, pretože zjednodušene povedané pohlavári Tisovho režimu zistili, že v krajine by nemal kto liečiť…
Za porušenie rôznych zákazov hrozili vysoké pokuty, ktoré pritom mohli vyrubiť aj Nežidovi, ak napríklad zamestnával Žida v zakázanom povolaní. Židia mohli posielať listy aj balíky, ale museli na ne nakresliť židovskú hviezdu.
S odstupom času sa dá povedať, že tzv. Židovský kódex bol predzvesť najhoršieho (kto by vtedy tušil, že sa začne masové vraždenie v plynových komorách?). Prvé deportácie Židov zo Slovenska (čo bol aj tragický prípad Elbertovcov) sa začali v marci 1942. Do nacistických koncentračných táborov ich odvážali niekoľko mesiacov. Deportácie sa však natrvalo nezastavili, po dlhšej prestávke ich obnovili na jeseň 1944 po potlačení Slovenského národného povstania. Do táborov smrti odvliekli zo Slovenska okolo 70-tisíc Židov, domov sa sa ich vrátilo len veľmi málo.