Statočný Rus v Prahe odmietol súhlasiť s okupáciou Československa. Čo ho v Moskve po nútenom odchode čakalo?

Keď zvonček na dverách vytrhol Vladimira Lukina zo sna, v prvej chvíli si myslel, že kamarát ho balácha. Priateľ i kolega Vladimir Šelepin mu po otvorení dverí povedal, že sa začala invázia. „Počúvaj ma, v Prahe sú sovietske tanky," oznámil rozospatému Lukinovi.

21.08.2024 09:00
566394928 Foto:
Vladimir Lukin, ktorý má 87 rokov, v období invázie vojsk krajín Varšavskej zmluvy do Československa pracoval v Prahe ako redaktor medzinárodného časopisu Problémy mieru a socializmu (mal vtedy 31 rokov). Foto: Profimedia
debata (3)

Bral to ako žart, po ktorom mu povie, aby ešte spolu posedeli pri poháriku. Ten večer po futbale zašli na pivo, čo ak Šelepin dostal znovu slinu? „Čo si nedopil?" podpichol ho Lukin. Keď však v jeho byte zapli rádio, pochopil, že kamarát Voloďa nevtipkoval. Takto si spomína na prvú informáciu o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968. Lukin poskytol v minulosti interview o vtedajších udalostiach viacerým ruským médiám, vyberáme z jeho rozhovorov pre denník Kommersant a agentúru Interfax.

Lukin ktorý má už 87 rokov, bol v tej dobe sovietsky novinár pôsobiaci v hlavnom meste Československa. Pracoval tam od roku 1965 ako redaktor medzinárodného mesačníka Problémy mieru a socializmu. Časopis slúžil ako nástroj propagandy komunistických strán z mnohých štátov sveta. Jeho náklad dosahoval až okolo 500-tisíc výtlačkov, pričom ho vydávali vo viac ako 30 jazykoch. Redakcia sídlila v Prahe od roku 1958, keď vyšlo prvé číslo tohto mesačníka.

Bola noc, keď si Lukin a Šelepin povedali, že chcú vidieť na vlastné oči, čo sa deje. Z rozhlasového vysielania vedeli, že na letisku Praha-Ruzyne na severozápadnom okraji meste sa objavili prvé výsadky vojsk. Nasadli do osobného auta sovietskej výroby a vydali sa v ústrety sovietskym armádnym vozidlám. Na tanky natrafili na príjazdovej ceste pri letisku. Šelepin šoféroval rýchlo, Lukin ho prehovoril, aby radšej brzdil, keď vošli do cesty vojakom. Otvorila sa veža jedného tanku, chlapík na nich namieril guľomet. „Pomyslel si o nás, že sme jednotky NATO, ktoré pricestovali v moskviči bojovať proti Varšavskej zmluve," uštipačne poznamenal Lukin.

Keď vojak zistil, že obaja sú tiež Rusi, nariadil im, aby sa zaradili do vojenskej kolóny, ktorá smerovala do centra Prahy. Potom Lukin spolu so Šelepinom videl, ako okupanti obkľúčili niektoré s významné budovy. Predpokladal vpád cudzích vojsk? Nie. Nemyslel si, že šéf Kremľa Leonid Brežnev prekročí červenú čiaru a brutálne poruší suverenitu Československa i základy medzinárodného práva. „Bola to moja takpovediac romantická chyba," zdôveril sa po rokoch Lukin.

Vojakom pred inváziou vymývali mozgy, keď im tvrdili, že budú čeliť hordám kontrarevoluci­onárov. Lukin bol v Prahe svedkom toho, čo sa naozaj dialo: masy Čechov a Slovákov podporovali obrodný proces, ktorý spustil prvý tajomník Komunistickej strany Československa Alexander Dubček. Žiadna kontrarevolúcia, naopak, socializmus s ľudskou tvárou, ako sa označovala jeho politika zmien. „Vojaci prišli k bratom, ktorí potrebovali obranu, ale zbadali pokojnú Prahu, úplne nechápali," zdôraznil Lukin s dávkou irónie v prvej časti vety.

Samozrejme, že jedna vec bolo vidieť pravdu už dlhší čas na vlastné oči priamo v Československu a druhá vec je nekolaborovať s Brežnevovou ideológiou klamstiev z dajakých zištných osobných pohnútok. Ukázalo sa, že Lukin sa nespreneveril dobru. Odvážil sa písomne aj ústne vyjadriť nesúhlas s vpádom vojsk. O niekoľko dní mu zo sovietskej ambasády oznámili, že ho musia evakuovať do vlasti. Spolu s ním ešte niekoľko Rusov (medzi nimi ďalší dvaja novinári). Vysvitlo, že všetci, ktorí musia odletieť domov, sa s použitím sily nestotožnili. „Povedali mi, že evakuácia sa začne mnou. Vravel som si, že som najcennejší," uštipačne podotkol Lukin.

Počas letu z Prahy do Moskvy s medzipristátím vo Varšave žil v napätí, kto sa pri ňom na letisku pristaví. Bude to nejaký stranícky funkcionár alebo iný človek? Tou druhou možnosťou bolo, že ho osloví dajaký agent KGB a v takom prípade šípil, že s ním môže byť zle-nedobre. Na jeho šťastie mal prvý kontakt na moskovskom letisku s komunistickým aparátčikom.

Lukin musel byť rád, že v Moskve obišiel z veľmi miernym potrestaním za svoj postoj, ktorý prejavil v Prahe. Vlastne hovoriť o treste je neprimerané: dostal na niekoľko rokov zákaz vycestovať do zahraničia, to bola jediná pomsta komunistickej verchušky. Dobre vychádzal s vplyvným politológom Georgijom Arbatovom, ten ho preto u seba potom zamestnal v Inštitúte Ameriky (Arbatov zomrel v roku 2010, pôsobil aj ako poradca viacerých šéfov Kremľa v oblasti zahraničnej politiky). Lukin je presvedčený, že tvrdej pomste sa vyhol aj vďaka vtedajšiemu mocnému riaditeľovi KGB: „Arbatov mal veľmi dobré vzťahy s Jurijom Andropovom, takže problémy nejako urovnali." A čomu sa venoval v inštitúte? „Bol som amerikanista, ktorého však do Ameriky nepustili. Do zahraničia som nemohol cestovať dvanásť rokov. Sú to však čriepky v živote, kto si tým neprešiel?"

Čo sa týka invázie do Československa, Lukin súhlasí s názormi historikov, ktorí tvrdia, že svoju úlohu zohral aj tlak, ktorý na Brežneva vyvíjali pohlavári ostatných komunistických štátov. Išlo hlavne o východonemeckého lídra Waltera Ulbrichta a poľského vodcu Wladyslawa Gomulku. Obávali sa, že túžba po reformách sa môže prevaliť z Československa na ich územie. Lukin naznačil, že Brežnev sa zrejme nehnal bezhlavo do invázie, lebo si uvedomoval jej riziká (samozrejme, že ak aj čo len trochu váhal, špinu to z neho nezmyje). Tvrdí, že ho výrazne ovplyvnili najmä niektorí členovia sovietskeho politybra: „Brežneva začali strašiť predstavitelia typu Šelepina." Alexandr Šelepin bol nielen člen najužšieho vedenia komunistickej strany, vykonával aj funkciu podpredsedu vlády.

Po zániku Sovietskeho zväzu pôsobil Lukin na rôznych postoch: bol veľvyslanec v USA, verejný ochranca ľudských práv, šéfoval národnému paralympiskému výboru. V roku 1993 pripravoval návštevu ruského prezidenta Borisa Jeľcina v Československu (pricestoval nielen do Prahy, navštívil aj Bratislavu). A ako prvý šéf Kremľa v dejinách Ruskej federácie verejne prejavil jednoznačnú ľútosť nad udalosťami v auguste 1968. „Bola to neprípustná agresia proti zvrchovanému štátu," zdôraznil Jeľcin. (Michail Gorbačov ako sovietsky líder v decembri 1989 povedal iba, že reakcia na dianie v Československu „nebola úplne adekvátna", o ospravedlení sa nezmienil.)

Bohvie, možno statočný ruský novinár z augustovej Prahy roku 1968 o štvrťs­toročie neskôr zapôsobil na Jeľcina tak, že sa odhodlal povedať Slovákom a Čechom očakávané slovo prepáčte. Prinajmenšom mu takmer určite porozprával, že Dubček chcel iba pridať k socializmu ľudskú tvár…

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 3 debata chyba Newsletter