Vážne znepokojenie Spojených štátov pred 56 rokmi odhaľujú odtajnené správy, ktoré sa nachádzajú v archíve amerického ministerstva zahraničných vecí. Tri dni po okupácii Československa sa šéf diplomacie USA Dean Rusk rozprával so sovietskych veľvyslancom Anatolijom Dobryninom aj o Rumunsku. „V posledných hodinách sme dostali veľa znepokojujúcich informácií o možnej sovietskej invázii do Rumunska," minister upozornil ambasádora. Dodal, že Američania tieto správy nezískali od Rumunov (v skutočnosti boli od nich, ale Rusk to nechcel prezradiť).
Dobrynin dal najavo, že obavy USA sú zbytočné. „Povedal, že nevidel ani nepočul nijaké náznaky o akejkoľvek zvažovanej sovietskej akcii proti Rumunsku a neverí, že by na týchto fámach bolo niečo pravdy," zapísal stenograf reakciu veľvyslanca.
Čítajte viac Americké tajné správy: Beneš chcel Tisa omilostiť, obával sa nepokojov
Pochopiteľne, že Dobrynin informoval Moskvu o obsahu svojich stretnutí s americkými predstaviteľmi. Keď o šesť dní znovu hovoril s ministrom Ruskom, bolo logické, že šéf diplomacie USA sa ho opýta, čo sa dozvedel o Rumunsku. Povedal, že o ich rozhovore z 24. augusta oboznámil domácu centrálu, ale nedostal nijakú reakciu. Ruska to zjavne znepokojilo a zopakoval, že Američania naďalej dostávajú veľa alarmujúcich informácií. „Nemám nijaké oficiálne informácie, ale osobne pochybujem, že by sa o takom postupe uvažovalo," Dobrynin komentoval špekulácie o invázii do Rumunska. „Keby sa o niečom takom rozmýšľalo, chcel by som v mene celého ľudstva požiadať, aby sa to nestalo. Dôsledky takého konania by boli nevyčísliteľné na udalosti vo svete," zdôraznil minister, pričom apeloval na ambasádora, aby sa mu ozval hoci aj v noci, keby sa dozvedel niečo dôležité.
Rusk pokračoval, že USA odmietajú predstavu, že by Sovietsky zväz zase vojenskou silou porušil suverenitu ktorejkoľvek európskej krajiny. Zároveň pripomenul Dobryninovi, že Moskva sa zaviazala neohrozovať štátne záujmy Spojených štátov, medzi ktoré minister zaradil aj Berlín (v tom čase mesto rozdelené na západnú a východnú časť). Rusk dodal, že Američania neveria východonemeckému komunistickému lídrovi Walterovi Ulbrichtovi, čím narážal na riziko možného úderu proti slobodnej západnej časti Berlína, ktorú tvorili tri sektory (americký, britský a francúzsky).
Ďalší deň Dobrynin prišiel znovu k americkým predstaviteľom a oznámil im, že Moskva ich ubezpečuje, že proti Rumunom nepoužije silu.
Na čom sa zakladali obavy Spojených štátov súvisiace s Rumunskom? V tejto krajine síce fungoval komunistický režim, ale jeho vodca Nicolae Ceausescu si zaumienil robiť suverénnu zahraničnú politiku. Pochopiteľne, že snaha o akú-takú voľnosť pri rozhodovaní musela dráždiť sovietskeho lídra Leonida Brežneva. O to viac, že Ceausescu sa nielenže nepridal k invázii, ale dokonca si trúfol dôrazne ju odsúdiť. V tej dobe ešte umiernený politik, z ktorého sa neskôr stal krutý diktátor, urobil z Brežneva nezodpovedného babráka: „Bola to vážna chyba a predstavuje veľké nebezpečenstvo pre mier v Európe a pre vyhliadky svetového socializmu," vyhlásil Ceausescu 21. augusta na zaplnenom námestí v Bukurešti.
Mimochodom, Brežnev si mohol nájsť dôvod, aby aj do Rumunska poslal tanky. Svojich vojakov mal v komunistickom východnom Nemecku, Poľsku aj Maďarsku, chýbali mu však na rumunskom a československom území. Po invázii 21. augusta 1968 sa to zmenilo v druhom prípade, na Rumunov však nakoniec nedohliadal prostredníctvom svojej armády. Dôležitú úlohu mohlo zohrať to, že ich teritórium nesusedilo so žiadnou členskou krajinou NATO, naopak, západná časť Československa tvorila nárazníkovú zónu s Nemeckou spolkovou republikou.
Ako vnímali možné riziká Američania? Jeden zo zaujímavých dokumentov (má dátum 4. september 1968) pochádza z porady Národného bezpečnostnej rady USA, čo je hlavný poradný orgán šéfa Bieleho domu. Rusk pripomenul, že pred týždňom vznikla obava z prípadnej intervencie do Rumunska alebo do Juhoslávie. Na jednej porade tejto rady hlavný americký generál Earl Wheeler konštatoval, že keby Sovieti vtrhli do Rumunska, nasadili by asi 19 divízií. A Rusk podotkol, že spravodajské informácie o možnej invázii od rumunskej tajnej služby nebral na ľahkú váhu.
V polovici októbra 1968 Rusk poslal správu do sídla NATO v Bruseli. Poukázal v nej na aktuálne názory, ktoré zazneli na poslednom rokovaní Národnej bezpečnostnej rady USA. Nepanikáril, avšak upozornil na riziko, že Brežnev by mohol v budúcnosti opäť použiť svoju armádu v zahraničí, keby sa mu zdalo, že sovietske záujmy na Balkáne sú ohrozené.
Rusk v správe pre členské štáty NATO v teoretickej rovine varoval, že napadnutie Rakúska sovietskymi vojakmi by s veľkou pravdepodobnosťou prerástlo do globálneho konfliktu. (Táto alpská krajina vyhlásila v roku 1955 neutralitu, pričom na jej podmienkach sa zhodli v Moskve aj vo Washingtone; ďalší potrebný súhlas pridali Francúzsko a Británia). Útok na Rakúsko však považoval za oveľa menej pravdepodobný ako v prípade Rumunska či Juhoslávie.
Šéf diplomacie USA napísal, ako by mali Spojené štáty postupovať, keby vznikla silná hrozba Brežnevovho vpádu do troch zmienených štátov. Čo sa týka Rumunska, vymenoval päť vecí. Predvolanie sovietskeho veľvyslanca, dobre propagovaný prejav amerického prezidenta, špeciálne zasadnutie Severoatlantickej rady o možnej reakcii NATO, zvolanie mimoriadneho rokovania Bezpečnostnej rady OSN a konzultácie s politickými lídrami v Kongrese USA.
Rovnaký postup by podľa Ruska uplatnil Washington v prípade Juhoslávie, pričom niekoľko bodov doplnil. Veľmi dôležitá bola táto veta: „Verejné oznámenie o pripravenosti posúdiť juhoslovanskú žiadosť o ekonomickú a vojenskú materiálnu pomoc." Z ďalších opatrení stojí za zmienku prerušenie leteckého spojenia so Sovietskym zväzom aj s jeho komunistickými satelitnými štátmi.
Čo sa týka Rakúska, USA by boli pripravení urobiť všetko, čo by podnikli v prípade silnej hrozby voči obidvom krajinám na Balkáne a ešte niečo výrazne viac: do pohybu by sa dali americké vojenské jednotky v západnej Európe. „Presuny rozmiestnených síl, aby sme Sovietom vyslali signál, že keby sa pohli do Rakúska, riskovali by, že sa zapoja sily hlavných signatárov Severoatlantickej zmluvy," zdôraznil Rusk. V Európe by tak mohla vzniknúť mimoriadne vážna situácia porovnateľná s kubánskou raketovou krízou (nazývanou aj karibskou krízou) v roku 1962, čo súviselo s rozmiestňovaním sovietskych jadrovcýh rakiet na komunistickej Kube.
O mesiac po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do spoločného štátu Čechov a Slovákov debatoval Rusk s rakúskym ministrom zahraničných vecí Kurtom Waldheimom (bolo to 23. septembra v New Yorku). Ten povedal, že nepredpokladá sovietsku inváziu do Rumunska v blízkej budúcnosti. Poukázal na to, že tamojšie dianie sa nachádza pod prísnou kontrolou komunistickej strany. Naopak, to sa už nedalo tvrdiť o Československu na prelome jari a leta 1968. Uberanie sa cestou reforiem a hlavne zrušenie cenzúry, čo naštartoval líder Alexander Dubček, vyzeralo nielen tak, že sa už zmeny nedajú pokojným spôsobom zastaviť, ale túžba po slobode môže samotným komunistom prerásť cez hlavu. Až tak, že Brežnev by fakticky stratil strategicky významný štát v komunistickej ríši.
Waldheim povedal Ruskovi, že Sovieti sa obávali, že v Československu vznikne vláda naklonená neutralite štátu, preto Brežnev vydal rozkaz nasadiť armádu. O Rumunsku konštatoval, že Ceausescu na rozdiel od Dubčeka z pohľadu Moskvy nestratil kontrolu nad vývojom, a to by v podstate malo dostatočne upokojovať sovietskych komunistov. Prízvukoval, že rumunský režim funguje ako stalinistický monolit, Bukurešti ide len o to, aby robila vlastnú politiku na medzinárodnej scéne.
Bohvie, či sa Rusk spoliehal na úsudok Waldheima. Keď sa ho totiž opýtal, či očakával inváziu do Československa, odpovedal mu, že s takým scenárom nepočítal. Naopak, už v polovici júla 1968 francúzski predstavitelia hovorili Američanom, že vojenská intervencia je s veľkou pravdepodobnosťou neodvratná (súviselo to s tým, že Brežnev prestával veriť sľubom Dubčeka, respektíve aj keby mu veľmi ustúpil, ťažko by potom ustál tlak československej verejnosti).
Rokovanie Waldheima s Američanmi v New Yorku nebolo prvé v septembri 1968. Dva týždne predtým diskutoval vo Viedni s veľvyslancom USA Douglasom MacArthurom. S odstupom času vysvitlo, že odhad vývoja, o ktorom s ním hovoril šéf rakúskej diplomacie bol správny. „Povedal, že napriek tomu, že niektorí členovia vlády boli nedávno veľmi nervózni pre možnosť sovietskeho postupu proti Rumunsku, Juhoslávii a dokonca aj Rakúsku, nezdieľa názor, že Rakúsko je ohrozené. Kým Sovieti by nepochybne zakročili proti ktorémukoľvek členovi Varšavskej zmluvy, o ktorom si mysleli, že by sa mohol pokúsiť odtrhnúť od obežnej dráhy Moskvy, naopak, uznávajú, že Rakúsko je slobodný a nezávislý štát, ktorý je síce vojensky neutrálny, ale je neoddeliteľnou súčasťou demokratického Západu," poznamenal si jeho názor zapisovateľ americkej ambasády.
Waldheim bol presvedčený, že Brežnev by udrel na Rakúsko jedine v prípade, keby bol pripravený na veľkú vojnu so západnými mocnosťami, o čom silno pochyboval. Ruskovi prísne dôverne povedal, že rakúski generáli šírili paniku, dokonca prišli s tvrdením, že Sovieti napadnú túto alpskú krajinu medzi siedmy a deviatym septembrom. Naznačil, že zrejme predstavitelia rakúskej armády boli zdroj informácií, ktoré zverejnili tamojšie noviny o nepríjemnostiach, ktoré by štát čakali, keby Brežnev použil silu proti jednej veľkej krajine na Balkáne. O Rumunsko však nešlo: „Waldheim uviedol, že dnes vydal informáciu pre médiá, v ktorej označil za absurdnú správu rakúskej tlačovej agentúry, že rakúska vláda sa vážne obávala, že v prípade útoku na Juhosláviu budú Sovieti požadovať pre svoje jednotky právo prejsť cez Rakúsko."
Čítajte viac Americké tajné správy: Čo si o záhadnej smrti Jana Masaryka v roku 1948 myslel veľvyslanec USA?
Našťastie po invázii do Československa už nikde inde v strednej a vo východnej Európe Brežnev nenasadil tanky. Jednu veľkú vojenskú výpravu však ešte uskutočnil. Skončila sa debaklom. V decembri 1979 poslal vojakov do Afganistanu na pomoc tamojším komunistom proti mudžahedínom. V bojoch padlo viac ako 14-tisíc príslušníkov sovietskej armády. Drahá vojenská operácia na afganskom území trvalo jedno desaťročie. Finančne podvyživený Sovietsky zväz stiahol svojich vojakov v roku 1989, keď v Kremli vládol Michail Gorbačov.
V srdci Európy sa to udialo o niečo neskôr. Keď 1. januára 1993 vznikla samostatná Slovenská republika, na jej území už poldruha roka nestála noha ani jedného okupanta: poslední sovietski vojaci vojaci odišli 21. júna 1991. Zanechali po sebe veľmi poškodené životné prostredie v oblastiach, kde mali základne, hlavne však viac ako dve desaťročia trvajúcu éru neslobody…