Rostow, ktorý bol od apríla 1966 do januára 1969 poradca šéfa Bieleho domu pre otázky národnej bezpečnosti, v máji 1968 napísal list šéfovi diplomacie Deanovi Ruskovi, v ktorom sa najprv vrátil k starším udalostiam: „Jednou z najväčších chýb našej zahraničnej politiky od (konca) vojny bolo to, že sme nedokázali odradiť komunistov od uchopenia moci v Československu v roku 1948. Tvrdý diplomatický postup v období nášho atómového monopolu mohol predísť studenej vojne. Podobne aj naše verejné vyhlásenie v roku 1956, že nezasiahneme, dalo Sovietom voľné ruky." (Ešte pripomeňme, že Američania v roku 1947 ponúkli aj Československu nimi financovaný projekt povojnovej obnovy Európy. Marshallov plán však komunistický predseda vlády Klement Gottwald v tom čase ešte slobodného spoločného štátu Čechov a Slovákov na nátlak Stalina odmietol.) Rusk si v tejto časti listu prečítal aj apel Rostowa, aby USA za zatvorenými dverami dali najavo sovietskym predstaviteľom svoje obavy z aktuálneho pohybu ich vojsk v okolí československých štátnych hraníc.
Zmienka o atómovom monopole súvisela s tým, že kým Američania použili zbrane hromadného ničenia už v auguste 1945 na Hirošime a Nagasaki, Sovieti otestovali svoju prvú atómovú bombu až v roku 1949 (rok po komunistickom prevrate v Československu vo februári 1948). Rok 1956 sa spájal s krvavým potlačením protikomunistickej revolúcie v Maďarsku. Vtedajší prezident USA Dwight Eisenhower síce ubezpečil národy, ktoré si podmanil Sovietsky zväz, že Spojeným štátom záleží na tom, aby znovu získali suverenitu, ale chcel sa vyhnúť extrémnym krokom: „Túto politiku, samozrejme, nemôžeme vykonávať s použitím sily. Takáto sila by bola v rozpore s najlepšími záujmami východoeurópskych národov a tiež so zásadami OSN," vyhlásil 31. októbra 1956 krátko pred tým, keď sa zdalo, že Moskva predsa len nenasadí v Budapešti tanky. Už o pár dní (4. novembra) sa však opak stal pravdou a sovietski vojaci v priebehu jedného týždňa rozdrvili maďarských povstalcov za slobodu.
Americký historik David Krugler, naopak, patrí k tým, čo postup Eisenhowera na jeseň 1956 schvaľujú: „Rozhodnutie USA nepomáhať maďarským povstalcom bolo pragmatické a obozretné vzhľadom na riziká intervencie," poznamenal v analýze na webovej stráne Teaching American History.
Rostow bol už v máji 1968 presvedčený o veľkom riziku sovietskej invázie do Československa. A zdôrazňoval, že použitie sily proti procesu obrody spoločnosti na čele s Alexandrom Dubčekom by zmrazilo mierne uvoľňovanie napätia medzi Západom a Kremľom. „Teraz je chvíľa vyslať Sovietom odstrašujúci signál. Keď prekročia hranice, bude už neskoro," Rostow upozornil Ruska.
Poradca prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti poradil šéfovi diplomacie niekoľko vecí, ktoré treba tlmočiť sovietskemu veľvyslancovi vo Washingtone Anatolijovi Dobryninovi, medzi nimi aj potrebu dať najavo, že USA by sa nečinne neprizerali vpádu do Československa: „Použitie sily v Európe by spustilo procesy, ktoré teraz nemôžeme predvídať a ktoré by nikto z nás ani nemohol kontrolovať."
Dobrynin si potom najmenej dvakrát vypočul slová o obavách USA z prípadnej invázie do Československa, ale 21. augusta 1968 sa ukázalo, že v Kremli si z toho ťažkú hlavu nerobili. Bol to dátum, keď až 500-tisíc cudzích vojakov prekročilo československé štátne hranice; Pražskú jar pochovalo približne 6-tisíc tankov.
Ako Američania vnímali to, že sovietsky líder Leonid Brežnev uprednostnil ozbrojený zásah v auguste 1968 pred možnosťou ďalšieho zlepšovania vzťahov s Washingtonom? Dokumentov o tom je v archíve viacero, vyberáme úryvok z textu, ktorý 1. októbra toho roku vypracovali analytici pre podtajomníka šéfa diplomacie Nicholasa Katzenbacha: „Sovietsku vojenskú intervenciu v Československu treba chápať ako racionálny akt ortodoxnej väčšiny (sovietskych komunistov), ktorá rozhodla, že je potrebné podstúpiť obmedzené riziko a znášať určité politické náklady, aby sa zabránilo ďalšiemu rozkladu komunistického poriadku vo východnej Európe a zabezpečiť zachovanie existujúcej rovnováhy síl v Európe ako celku."
Necelý mesiac predtým analyzovali udalosti 21. augusta 1968 v Bielom dome hlavní predstavitelia USA. Z písomného záznamu v archíve vyplýva aj to, že po invázii do Československa už Spojené štáty nemohli špekulovať o možnom znížení počtu príslušníkov svojich ozbrojených síl v západnej časti starého kontinentu. Pochovaním Pražskej jari totiž Brežnev zničil perspektívu zmiernenia napätia v najbližšom období. „Nedávno sa veľa senátorov vyslovilo za podstatné okamžité zníženie stavu amerických síl rozmiestnených v Európe. Niektorí chceli znížiť ich počet na 50-tisíc," upozornil na porade prezident Lyndon Johnson. Keď eskalovala studená vojna v roku 1962 v súvislosti so Západným Berlínom, USA mali dokopy na európskom území až 400-tisíc vojakov.