Za slobodna sa volala Rosenbergerová. Na rodné mesto v predvojnovom období spomínala len v dobrom. Kamarátila sa aj s kresťanskými rovesníkmi, náboženstvo nehralo úlohu. Pred vypuknutím vojny žilo v Bratislave až 15-tisíc Židov, mesto zdobila dobrá povesť o tolerantnej metropole.
Všetko sa zmenilo, keď Hitler rozpútal peklo v Európe a slovenský štát sa pridal k prenasledovaniu Židov. Otcovi Rosenbergerovi arizovali majetok, Židia museli nosiť na oblečení žltú hviezdu a postupne pribúdali ponižujúce antisemitské opatrenia. „Nemohla som chodiť do školy, stratila som nežidovských kamarátov, nesmela som ísť na kúpalisko, dokonca ani sadnúť si na lavičku v parku," zdôraznila Horaková pre noviny Daily Mail.
Prvý transport s deportovanými Židmi zo Slovenska vypravili v marci 1942. Tisíc dievčat a mladých slobodných žien odvliekli do nacistického koncentračného tábora v Auschwitzi na okupovanom poľskom území. Olgina sestra Judita sa ocitla medzi prvými obeťami. Prečo ona z nich dvoch? Judita mala šestnásť rokov, Olga necelých štrnásť (najmladšie brali tie, čo boli šestnásťročné).
Rodičia sa snažili, aby ich dcéra Judita neodišla do stratena vlakom z dobytčích vagónov. Otec, ktorý úspešne podnikal, mal v Bratislave známych vo významných funkciách, ale nikto mu nepomohol. V obave, že príde rad aj na ostatných členov rodiny, Rosenbergerovci utiekli do Maďarska. V susednom štáte mohli mať aký-taký pocit bezpečia, ale v polovici mája 1944 to už prestalo úplne platiť. S deportáciami Židov sa totiž vtedy začalo už aj z maďarského územia.
Čítajte viac Tancovala som pre Mengeleho. Mamu mi poslal do plynu
Naopak, na Slovensku boli od októbra 1942 zastavené transporty (na jeseň 1944 sa však začala ich druhá vlna). Rosenbergerovci sa na jar 1944 spoliehali, že im v Bratislave vyjde v ústrety niekto, koho poznajú a na koho sa môžu spoľahnúť. Časť cesty z Maďarska museli zvládnuť peši, nemali totiž doklady totožnosti a hranice boli strážené. Horaková si zapamätala. že na vlastných nohách prešli dovedna bezmála 40 hodín.
V Bratislave to bol nakoniec krátky príbeh o ochote i zrade. „Obrátili sme sa na našu známu. Na farmaceutku, ktorá mala dva byty a jeden nám poskytla. Boli sme v ňom dva týždne a potom nás udala," hovorila Horaková. Cenné svedectvo o holokauste podala nielen v knihe, ktorú napísala, dlhé nahrávky s ňou archivuje aj Pamätné múzeum holokaustu v USA a veľa porozprávala tiež pre server Pamäť národa, odkiaľ čerpáme časť jej citátov bez uvedenia zdroja.
Rosenberger pred vojnou vlastnil nielen statok, ale aj prenajímal nehnuteľnosti. O to väčší šok musel byť, keď trojčlenná rodina zbadala, kto sa objavil so zatykačom. „Jedného dňa ráno prišla naša známa, otvorila dvere a stála tam s príslušníkom Hlinkovej gardy, ktorý bol náš bývalý nájomník z bytu v Bratislave na Špitálskej ulici, ktorý nám patril," zdôraznila Horaková.
Gardisti v spolupráci s esesákmi umiestnili Rosenbergerovcov do zberného tábora Židov pri Bratislave, odkiaľ ich potom deportovali do Auschwitzu. (Horaková sa po skončení vojny dozvedela, že jej sestra Judita tam zahynula dva týždne pred svojimi sedemnástimi narodeninami.)
Cesta vlakom vo vagónoch pre dobytok, v ktorých sa ocitli ľudské bytosti, trvala dva a o pol dňa. Po príjazde do Auschwitzu nasledoval hrôzostrašný rituál sadistického nemeckého lekára Josefa Mengeleho: určoval, kto je spôsobilý na otrocké práce a koho pošle hneď do plynovej komory… Šialenú atmosféru po príchode do tábora smrti zvýrazňovala pokojná hudba: nacisti vytvorili z väzňov orchester, ktorý hral novým deportovaným, aby spríjemnili prostredie. Medzitým po nemecky hovorili Židom, že ich čaká Himmelreise (nebeská cesta), čo v skutočnosti znamenalo, že ich zabijú a spopolnia v krematóriu.
Olginho otca a jej starú mamu, ktoré tiež odvliekli z Bratislavy, po takzvanej selekcii poslali do plynovej komory. Matku s dcérou nechali nažive – ako otrockú silu, ako väzňov, ktorí po nejakom čase zomrú na choroby alebo podvýživu, prípadne ich zavraždia, keď už nebudú vládať drieť. „Hladovali sme, ale s mamičkou sme sa rozprávali o pečení koláčov, ktoré by sme upiekli, ak prežijeme. Týmto spôsobom sme zaháňali hlad," vravela Horaková o tom, ako neprestávali strácať nádej, že sa predsa len dostanú na slobodu.
Museli robiť všetko, čo si Nemci zaumienili. Napríklad kopali aj zákopy pred postupujúcou Červenou armádou. „Lúpali sme repu, asi pre kone, ale nesmeli si vziať ani kúsok. Nevydržala som to, kúsok som si odlomila, videl ma esesák a vrazil mi nôž do ruky. Dodnes je tú ranu vidieť," povedala Horaková.
Keď sa už k Auschwitzu nezadržateľne približoval východný front, nacisti v januári 1945 evakuovali koncentračný tábor. Väzni, ktorí vládali, sa vydali na takzvaný pochod smrti v krutých mrazoch. Peši. „Kráčali stovky kilometrov až do Drážďan, odkiaľ ich poslali do Bergen-Belsenu," napísal server Australian Jewish News. Bol to nacistický láger, ktorý v Nemecku vznikol v roku 1940. Britskí vojaci doň vstúpili a väzňov oslobodili v polovici apríla 1945.
Čítajte viac Židovský kódex: poníženie až na samé dno pred vyhnaním zo Slovenska
Pre dve Židovky to bola sloboda spojená so smrťou. Olgina 39-ročná matka sa nachádzala už v takom zúboženom stave, že dcére zomrela v náruči niekoľko hodín po oslobodení. „Ja som bola chodiaca mŕtvola. Vážila som 29 kilogramov," zdôverila sa Horaková. Mala týfus a ďalšie choroby, trvalo dva roky, než sa zotavila.
Na Slovensku ju nič nedržalo: počas holokaustu stratila všetkých najbližších príbuzných. Dva roky po vojne našla lásku – zaľúbila sa do 28-ročného Jána Horáka. Židovský textilný inžinier vyštudoval v Brne, v Ružomberku zakladal prvú tamojšiu textilnú školu. Nový zmysel povojnového života sa rozhodli hľadať tisíce kilometrov od Československa. Emigrovali do Austrálie, kde spolu začali podnikať v odevnom priemysle. Horaková ovdovela v roku 2008, keď jej manžel zomrel vo veku 88 rokov.
Čítajte viac Posledný veľký krajčír v USA je zo Slovenska. Oblieka prezidentov
Autorsky sa venovala aj umeniu. Počúvla svojho muža, aby zhmotnila talent v sebe. Doma si zriadila malý ateliér. Maľovala a robila sochy. Viaceré darovala židovskému múzeu v Sydney, pri ktorého založení bola v roku 1992. Jej tvorba nereflektovala strašnú minulosť. „Nechcem, aby moje umenie bolo o hrôzach holokaustu. Chcem sa vyjadrovať so šťastnými farbami a tvarmi," objasnila Horaková historičke umenia českého pôvodu Jane Vytrhlikovej, ktorá žije v Sydney.
Svoj vzťah k maľbe a sochárstvu vyjadrila ešte týmito peknými slovami: „Nežijem v minulosti, minulosť žije vo mne. Umenie ma vracia do obdobia, keď som v sebe prvýkrát objavila radosť z tvorby. Nepotrebujem názor od nikoho, moje obrazy a sochy sú môj denník, keď mi chýbajú slová."