S dcérou sme sa dohodli, že sa budeme stretávať aspoň raz za pol roka. Napriek všetkému: ruským raketám, aj palestínskym teroristickým útokom.
Do dvadsiateho druhého februára 2022 sme prakticky nerozlučne boli stále spolu. A dnes objať sa dvakrát do roka je hotový luxus. Saška prišla do Charkova v zime, teraz je rad na mne, aby som sa vydala na cestu do Tel Avivu.
Nijako sa nám nedarilo kúpiť lístky. Buď v Ukrajine ostreľovanie nabúralo vlakový poriadok, alebo sa v Izraeli rušia lety, pretože zo strany ďalšieho suseda hrozí masaker.
Áno, zo všetkých krajín sveta sme si vybrali dve, ktoré sú dnes najnebezpečnejšie.
Rusko v deň môjho odchodu vypálilo na Ukrajinu viac ako sto rakiet a z Libanon zaznela hrozba spustiť útok na sever Izraela.
Keď som v pondelok telefonovala s dcérou a niečo zahrmelo, tak sme naraz vyhŕkli: „To je u teba alebo u mňa?“
Foto: PROFIMEDIA
Predsa len som sa vydala na cestu. Veď sme si odprisahali „raz za pol roka, nech sa deje čokoľvek a len jadrový výbuch nás môže rozdeliť, amen“.
Cesta. Keď putuješ z Charkova kamkoľvek, napadne ti: Bože, ako málo sme si vážili TIE časy. Časy, keď ste mohli vyjsť z domu za úsvitu, a na poludnie ste už jedli grilované krevety na brehu Stredozemného mora.
Nedávno ma oslovil taliansky novinár: „O čom snívajú Charkovčania?“ Odpovedala som, a on neustále dobiedzal, "a konkrétnejšie? ". Dnes, po dvoch dňoch na cestách, môžem jasne konkretizovať – letisko! Snívam o tom, aby naše letisko opäť fungovalo.
Pretože autobus, dva vlaky a električka – to je dostatočne úmorná cesta k schodíkom lietadla.
Keď sa vrátim, napíšem brožúru „ako zladiť päť prestupov a nezblázniť sa“. Ale, ako ste isto uhádli, „bez ohľadu na všetko“ som tu.
— Och, bože dobrý, to ste z vojny do vojny prileteli! – utrúsi žena v rade na pasovú kontrolu, keď vidí trojzubec na mojom cestovnom doklade.
Čítajte viac Pomsta za pomstu. Čaká Blízky východ veľká vojna?
Pokrčím ramenami. Čo na to povedať? Letela by som do Papuy-Novej Guiney, hoci aj uprostred prestreliek miestnych gangov, len aby som videla svoje dieťa. Som matka a takto funguje svet.
Škoda len, že časť tohto sveta stále túži strieľať, zabíjať, ničiť. A v tomto hnusnom, odpornom zámere nie je schopná vidieť to hlavné. Ono, to hlavné, je veľmi maličké a celkom jednoduché – byť voľný, objať svoje dieťa, večer sedieť na opustenej pláži, potrkotať o všetkom možnom a chichotať sa, keď sa teplá morská vlna dotkne nôh.
A túto idylu môže prerušiť len jedna vec:
— Mami, prestaň pozerať správy z Charkova, daj mi ten telefón!