Dalo by sa povedať, že tým, čím bol pre Rusov Jurij Gagarin vo vesmíre alebo kapela The Beatles pre Britov v hudbe, to pre Bielorusov znamenal v športe zápasnícky kráľ Medveď. Získal tri zlaté olympijské medaily, rovnaký počet na majstrovstvách Európy a až sedem najcennejších kovov na svetových šampionátoch. Súťažil v ťažkej a superťažkej váhe zápasenia vo voľnom štýle.
Organizátori letných olympijských hier v Paríži odhalili inštaláciu piatich olympijských kruhov na Eiffelovej veži.
Mimochodom, život mu visel na vlásku nielen pri pôrode: ako malé dieťa vážne ochorel, otec sa dokonca rozhodol vykopať mu už hrob. „Jedného dňa prehltol zelené čerešne a ochorel na úplavicu," ozrejmil server Minsk-Novosti. Chlapček sa však vystrábil z choroby. Lekár zdôraznil, že ak toto prežil, potom zdolá celý svet. Vo svete zápasenia sa proroctvo splnilo do bodky.
Medveď mal po starých rodičoch korene v Rusku, tí sa odtiaľ prisťahovali do Ukrajiny, kde sa narodil ich potomkom. Väčšinu svojho života však prežil v Bielorusku. V jeho prípade sa však v podstate nedá hovoriť o národnostnom pôvode: „Sovietsky zväz dal Medveďovi všetko a to prirodzene predurčilo jeho chápanie toho, čo je dobré a čo zlé. Považoval sa za sovietskeho človeka," ozrejmil server Naša niva.
Mladý Alexandr rád hrával futbal aj basketbal, prihlásil sa však na gymnastiku. Veľmi rýchlo si však uvedomil, že sa pre tento šport nehodí: bol príliš vysoký (vyrástol až do výšky 190 centimetrov). Potom si vybral zápasenie. Otca, ktorý sa živil ako lesník, mal prísneho. Najprv práca, potom športová záľuba: „Synovi dal pred každým tréningom podmienku narúbať kubický meter dubového dreva, niekedy až dva kubíky," upozornil server Wrestingua s tým, že táto drina zocelila budúceho vynikajúceho zápasníka. Vypracoval si dlane, o ktorých sa mnohým súperom mohlo iba snívať.
Zápaseniu sa mohol venovať aj počas základnej vojenskej služby. Žil v Kyjevskej oblasti, povolávací rozkaz dostal do Bieloruska, odkiaľ sa už na Ukrajinu nevrátil. Keď prišiel na svoju prvú olympiádu, ktorá sa konala v roku 1964 v Tokiu, bol už ovenčený dvomi zlatými medailami z dvoch majstrovstiev sveta. Do finále postúpili traja zápasníci: Ahmet Ayik z Turecka (ešte žije, má 86 rokov), Said Mustafov z Bulharska (zomrel v roku 1990 vo veku 57 rokov) a Medveď, reprezentant Sovietskeho zväzu. Obidva finálové zápasy Turka sa skončili remízou, rozhodovalo sa preto v poslednom dueli, v ktorom proti sebe nastúpili Mustafov a Medveď.
Burácajúci diváci si nevykričali hlasivky: s Bulharom bol totiž rýchly koniec. „Trvalo menej ako 40 sekúnd a Medveď dostal Mustafova na lopatky," uvádza server Bieloruského národného olympijského výboru. Viaceré iné zdroje píšu, že kľúčový boj o zlato sa skončil presne po 37 sekundách.
Ďalšia olympiáda v roku 1968 sa uskutočnila v Mexiku. Vo vysokej nadmorskej výške, čo sťažilo podmienky mnohým športovcom bez ohľadu na ich vynikajúcu kondíciu. Dejisko hier sa nachádzalo takmer až vo výške 2400 metrov. Medveď to tiež cítil, neskôr hovorieval, že do každého zápasu nastupoval tak, ako keby bol jeho posledný. Vo finále sa stretli dvaja hlavní favoriti: on a západonemecký reprezentant Wilfried Dietrich, ktorý si priniesol domov zlato z olympiády v Ríme v roku 1960 (zomrel v roku 1992, keď mal 58 rokov). Vyzeralo to, že Medveď je lepší, ale zranil sa. Dietrich mu vyvrtol palec na ruke.
Rozhodca prerušil duel, aby lekár mohol Medveďa ošetriť. Ten si však palec napravil sám a unaveného súpera, ktorý sa spoliehal na krátku prestávku, tým prekvapil. Medveďovi už síce chýbali sily, aby Dietricha dostal na lopatky, zvíťazil však na body. Zdolaný súper sa zachoval džentlmensky: „Keď sa ty objavíš na žinenke, iní tu nemajú čo hľadať," povedal Medveďovi podľa webovej stránky Bieloruského olympijského výboru a uznanlivo ho objal.
Do tretice (zase) všetko dobré? O tretie olympijské zlato bojoval Medveď na hrách v Mníchove v roku 1972. Už v prvom kole natrafil takpovediac na parný valec: americký reprezentant Chris Taylor, ktorý mal 196 centimetrov, vážil totiž až 187 kilogramov. (Medveď mal 110 kíl.) Hovorilo sa, že Taylora zámerne vykŕmili, aby zúčtoval s „ruským medveďom". Nie je to vylúčené, veď v období studenej vojny medzi USA a Sovietskym zväzom veľmi záležalo Washingtonu aj Moskve na výhrach ich športovcov proti rivalom zo znepriatelenej krajiny.
A výsledok? Medveď vyhral na body. Víťazstvo mu priniesol rozdiel iba jedného bodu. Rozhodca ho pridelil Medveďovi za pasivitu Taylora. Neskôr sa priznal, že konal pod tlakom osobných emócií: bolo mu ľúto Medveďa pre veľkú hmotnostnú prevahu Američana. Bol z toho síce škandál, ale na výsledkoch v zápasení na hrách v Mníchove sa už nič nezmenilo. Medveď nakoniec získal aj tretie zlatú medailu pod piatimi olympijskými kruhmi. A po poslednom západe padol na kolená. Dobrovoľne: aby pobozkal žinenku.
V roku 2001 vyhlásili Medveďa za najväčšieho športovca Bieloruska 20. storočia. O tri roky bol medzi prvými desiatimi osobnosťami, ktoré uviedli do Siene slávy Medzinárodnej zápasníckej federácie.