Obidve dievčatá boli Židovky. Kým poznámky Frankovej, ktoré knižne vyšli v desiatkach miliónov výtlačkov, sú svetoznáme, naopak, postrehy, ktoré si zapisoval Weichherz, takmer nikto na Slovensku nepozná. Jeho dva denníky sa v prvých rokoch venovali zážitkom s Kitty, neskôr sa stali aj svedectvom o prenasledovaní Židov počas vojnového slovenského štátu.
Každý rok deviateho septembra si Slovensko pripomína Pamätný deň obetí holokaustu a obetí rasového násilia. V jednom z nacistických táborov smrti zahynula aj Kitty spolu so svojimi rodičmi. Jej príbeh, vlastne i obidvoch rodičov, sa tiež spája s 9. septembrom 1941, keď Slovenský snem schválil takzvaný Židovský kódex. Bol to antisemitský zákon, ktorý vydláždil cestu k perzekúciám Židov, ktoré vyvrcholili deportáciami do koncentračných táborov, kde drvivú väčšinu odvlečených esesáci zavraždili.
Historickú hodnotu denníkov zväčšujú fotografie, ktoré do nich Weichherz vkladal. Kitty hrajúca sa s mačkou, so psom aj s bábikou, na prechádzke v parkoch, učenlivá malá kuchárka s rovesníčkami pri hrncoch atď. Otec prvýkrát zobral pero do ruky, aby o nej niečo napísal, 1. decembra 1929. Poznamenal si, že ráno prišla na svet. O dva týždne ochorela na ovčie kiahne, ale na druhej strane sa tešil, že už drží ruky hore a otáča hlavou.
Čítajte viac Tancovala som pre Mengeleho. Mamu mi poslal do plynu
V apríli 1930 ho zaujalo, aká je Kitty závislá od nežnosti: „Má rada bozkávanie ruky. Keď to prestanete robiť, pritiahne si ručičku k ústam." V júli si poznačil, že dcérka už počúva na svoje meno a tlieska rúčkami, keď sa jej to povie. „Už nejaký čas sa bojí cudzích ľudí, najmä žien, pretože vždy uprednostňovala mužov," doplnil.
Bratislava bola v tej dobe viacnárodná, rozprávalo sa v nej niekoľkými jazykmi. Kitty nemala ešte tri roky a už hovorila po nemecky, slovensky aj maďarsky. Neskôr prichádzala do kontaktu s česky hovoriacimi deťmi, takže potom ovládala až štyri reči. Z denníkov sa ďalej dozvedáme, že sa rada hrala s bábikami a z rozprávok najradšej počúvala príbeh o Červenej čiapočke.
Do školy začala chodiť v septembri 1936. Keď vo februári 1937 priniesla domov svoje prvé polročné vysvedčenie, otec zaznamenal, že výborne číta a ráta, menší problém má zatiaľ s písaním. „Učiteľ je však veľmi nespokojný s jej správaním. Je hlučná a príliš veľa rozpráva."
Každý večer pred zaspávaním sa modlila. „Nech matka, otec a všetci, ktorých poznám na svete, dlho žijú a sú zdraví," napísal Weichherz 18. júna 1938 o tom, akými slovami doplnila modlitbu. V ten deň uviedol aj to, že Kitty sa začína pýtať na politiku. Súviselo to s pribúdajúcimi prejavmi antisemitizmu. „Kitty už vie, že nie je dobré byť Židom."
Po vyhlásení slovenského štátu v marci 1939 už aj Kitty pocítila protižidovskú nenávisť na vlastnej koži: „Vylúčili ju spolu s niekoľkými ďalšími deťmi zo štátnej školy. Domov sa vrátila so vzlykaním."
Samostatné Slovensko vzniklo pod nátlakom Hitlera 14. marca 1939 a už o dva týždne Weichherz stratil zamestnanie. „Opatrenia proti Židom sú čoraz tvrdšie. Bol som medzi prvými, ktorí prišli o prácu," napísal s tým, že 30. marca vyhodili všetkých židovských zamestnancov z bratislavskej pobočky firmy Philips, pre ktorú robil.
Od tej chvíle život v Bratislave nemal pre trojčlennú rodinu zmysel, vrátili sa preto do Čadce, odkiaľ Weichherz pochádzal. Bolo to pochopiteľné, pretože v tomto meste v Žilinskom kraji žili všetci jeho šiesti súrodenci.
Kitty ako Židovka nemohla navštevovať štátnu školu, v Čadci preto začala chodiť do židovskej školy. Židom v tých časoch povoľovali vychodiť už len osem tried, ďalšie vzdelávanie im režim prezidenta Jozefa Tisa neumožňoval.
Záznam v denníku z 22. júla 1941 je o Weichherzovi: „Všetkých židovských mužov vo veku od 18 do 50 rokov odviedli na práce. Bez mzdy. Robíme od 7. do 16. hodiny. Vykopávame nové koryto rieky a budujeme novú cestu."
Po prijatí tzv. Židovského kódexu museli byť Židia viditeľne označení na verejnosti: „V súlade s novým zákonom nariadili, aby sme nosili žltú hviezdu, veľkosť šesť centimetrov a s modrým okrajom."
Antisemitský kódex obsahoval paragrafy, ktoré nemali konca-kraja pri ponižovaní ľudskej dôstojnosti. Židia dokonca nesmeli vlastniť rozhlasové prijímače, boli povinní vrátiť vodičský preukaz atď. „Každý list od Žida treba označiť židovskou hviezdou, polícia môže obálku otvoriť a poštu zničiť. V decembri 1941 Židom skonfiškovali písacie stroje," zapísal si Weichherz. Súčasťou nenávisti sa stala arizácia, čiže zhabanie židovského majetku bez náhrady (zvlášť veľa gardistov týmto spôsobom získalo obchody).
Čítajte viac Židovský kódex: poníženie až na samé dno pred vyhnaním zo Slovenska
V polovici marca 1942 Weichherz napísal, že na základe oficiálneho oznámenia začnú všetkých Židov zo Slovenska odvážať na územia, ktoré nimi osídlia. Do zahraničia. Samozrejme, že vtedy ešte nikto z nich nemohol tušiť, že je to cesta do pekla. „Prajme si len jedno: Aby sme mohli ísť spolu s mojou matkou a s Kitty. Ester je slabá a bojazlivá." Poznámka o jeho manželke súvisela s tým, že len nedávno prekonala veľmi ťažký šarlach. Boli to posledné vety v denníku s dátumom 15. marec 1942.
Weichherzovcov deportovali do Auschwitzu alebo do Sobiboru na poľskom území okupovanom nacistickým Nemeckom. Domov sa už nikdy nevrátili, stopercentne ich v niektorom z týchto dvoch táborov smrti všetkých zavraždili. (Počas holokaustu zomrela aj Anna Franková, ktorú po odhalení úkrytu deportovali z Holandska do koncentráku Bergen-Belsen na nemeckom teritóriu.)
Denník darovala múzeu vo Washingtone príbuzná Weichherza, ktorá prežila holokaust. K dvom zošitom sa dostala tak, že jej ich poskytla nejaká osoba, ktorej sa kedysi v Čadci ocitli v rukách.
Čítajte viac Posledný veľký krajčír v USA je zo Slovenska. Oblieka prezidentov
Ešte dodajme, že kým 9. september 1941 sa stal dňom obrovskej hanby Tisovho režimu, naopak, vyskytlo sa veľa prípadov, keď Slováci zachránili život svojim prenasledovaným židovským spoluobčanom. Je potešujúce, že v tragickom období sa našlo veľa záchrancov: Slovensko má v prepočte na vtedajší počet obyvateľov jeden z najvyšších podielov vyznamenaných poctou Spravodlivý medzi národmi v celej Európe. Izrael udeľuje toto ocenenie nežidovským záchrancom Židov. Tzv. Židovský kódex schvaľovali poslanci, ktorí boli vzdelanci s vysokoškolskými titulmi, medzi záchrancami sa našlo nemálo takých, čo nevedeli čítať ani písať…