Železný generál s ľudskou tvárou. Čo prezrádza prvá kniha o Valerijovi Zalužnom?

Túto epizódu odhaľuje prvá biografia mapujúca rozhodujúce chvíle života muža, ktorý bol v prvých dvoch rokoch vojny spolu s prezidentom Volodymyrom Zelenským hlavnou tvárou obrany Ukrajiny proti ruskej agresii.

Autorkou 208-stranového titulu „Železný generál. Lekcie ľudskosti“, ktorý dnes v Kyjeve predstavia verejnosti, je Ľudmila Dolhonovská, bývalá poradkyňa Zalužného pre strategickú komunikáciu. „Kniha umožní nahliadnuť do zákulisia osudových udalostí, vypočuť si hlasy tých, ktorí stáli bok po boku s Valerijom Zalužným,“ avizuje svoju novinku charkovské vydavateľstvo Vivat.

Dolhonovská bola jednou z najbližších podriadených Zalužného. Spravovala jeho stránky na sociálnych sieťach, strávila s ním v podzemnom bunkri prvé mesiace po začatí rozsiahlej invázie.

Na komunikačnom odbore hlavného veliteľstva pracovala od roku 2020, čiže ešte pred príchodom Zalužného. A odišla, ako naznačuje, pod tlakom prezidentskej kancelárie o rok skôr, ako vo februári 2024 Zelenskyj nahradil Zalužného Olexandrom Syrským.

Podľa ukrajinskej redakcie BBC, ktorá priniesla rozsiahlu recenziu Železného generála, najdramatickejšie kapitoly knihy sú venované Zalužného príprave na odrazenie ruskej agresie a prvým týždňom veľkej vojny.

Veliteľ ozbrojených síl nariadil svojim podriadeným pripraviť sa na vojnu na jeseň 2021, štvrť roka potom, čo ho prezident vymenoval do funkcie a niekoľko mesiacov pred inváziou.

Ako sa stal hlavným veliteľom?

Koncom júla 2021 Zalužnému zavolali z prezidentskej kancelárie a pozvali ho na pohovor. Vtedajší šéf operačného veliteľstva Sever, odpovedal, že na takýto výlet do Kyjeva musí upozorniť svojho nadriadeného Olexandra Syrského. Z prezidentskej kancelárie mu však odporučili, aby to nerobil.

Vrcholom snov vtedy 48-ročného Zalužného bol post veliteľa operácie spojených síl. Zelenskyj mu však ponúkol funkciu hlavného veliteľa.

Prijatie takéhoto návrhu by vo vojenskej hierarchii znamenalo skok o dve úrovne naraz – preskočil by pozície veliteľa pozemných síl i náčelníka generálneho štábu. Zalužnyj preto váhal. Jeho manželka Olena ho však presvedčila, že to zvládne.

"Najväčšie obavy som mal z toho, ako na to zareaguje môj bezprostredný nadriadený Olexandr Syrskij. Pochopil som, že v spoločnosti nastane šok. A dopadne to na mňa, na moju manželku. Sme veľmi otvorení ľudia, máme veľa priateľov, publicita vždy bolí,“ cituje slová Zalužného Dolhonovská.

Zalužnyj, krátko potom, čo sa ujal funkcie hlavného veliteľa, vydal niekoľko dôležitých rozkazov. Pod zámienkou cvičení Joint Efforts 2021 nariadil preskupiť a pripraviť jednotky na ruskú ofenzívu. Dal tiež zastaviť rotáciu jednotiek na východe Ukrajiny, aby sa tamojšie sily neoslabili. Zároveň dovolil vojakom v zóne konfliktu na Donbase v prípade potreby spustiť paľbu na nepriateľa a používať drony Bayraktar. Bol presvedčený, že Ukrajina by mala Rusom čo najviac ukázať zuby a odradiť ich tak od túžby ďalšieho postupu.

V procese prípravy na veľkú vojnu sa vyskytlo veľa problémov – od nedostatku obrnenej techniky, cez chýbajúce palivo, až po nedostatočné zásoby munície.

Podľa Dolhonovskej v auguste 2021 náhle pomohol s muníciou zástupca americkej obrannej spoločnosti. Ponúkol, že na Ukrajinu dopraví polročné dodávky munície, ktoré boli pôvodne určené pre Afganistan – po príchode Talibanu k moci sa však zrazu uvoľnili. Tieto náboje pomohli Ukrajine vydržať do júna 2022, až po príchod prvých balíkov západnej pomoci.

Dvanásť dní pred inváziou na jednom zo stretnutí Zalužnyj kričal na generálov. Veliteľsko-štábne cvičenia, v rámci ktorých generálny štáb projektoval nasadenie jednotiek na odrazenie ruského útoku, totiž ukázalo, že Ukrajinu čaká v priebehu 20 až 21 dní porážka.

Zalužnyj ihneď navrhol zaviesť stanné právo a vyhlásiť všeobecnú mobilizáciu.

"Politické vedenie však takéto kroky neurobilo. Dôvod bol jasný: nepriateľovi sa nemala poskytnúť zámienka. Práve skutočnosť, že ruská agresia bola nevyprovokovaná, nám pomohla udržať si pozíciu na medzinárodnej scéne a dosiahnuť silnú podporu ,“ píše Dolhonovská.

Zalužnyij bol sklamaný, že Ukrajina sa na všeobecnú mobilizáciu včas nepripravila. Trápilo ho, že v prípade masového povolania záloh, pre ne armáda nebude mať dosť zbraní, výstroja a dokonca ani uniforiem a prilieb. „Pamätám si, ako Valerij Fedorovyč po ďalšom rokovaní vlády a rozhovore s vysokými predstaviteľmi povedal: Obávam sa, že nám nerozumejú a budeme musieť bojovať v rifliach a papučiach. Mal z toho obavy,“ cituje Dolhonovskú portál Glavcom.ua.

„Vieš, mal som sen,“ spomína autorka na slová svojho hrdinu. „Vymenovali ma za hlavného veliteľa a celá krajina bola vo vojne. Zobudil som sa obliaty studeným potom. A uvedomil som si, že to nebol sen.“

Stupeň všeobecnej pripravenosti na inváziu ilustruje aj epozóda z rána 24. februára 2024. Generál Zalužnyj sa nemohol dovolať svojim vodičom. „Chlapci sú mladí, možno spia,“ utrúsil podľa Dolhonovskej a išiel do svojej kancelárie pešo. Tam sa porozprával s vtedajším ministrom obrany Olexijom Reznikovom a potom zišiel do podzemného bunkra, odkiaľ riadil obranu štátu.

Hlavný stan na mínus 17. podlaží

Autorka, ako bezprostredná účastníčka diania, podáva obrazné svedectvo o dramatických chvíľach začiatku veľkej vojny. Nevyhla sa pri tom ani popisu priestorov, kde sa rodili rozhodnutia o spôsobe obrany. Portál LB.ua zverejnil pasáže z knihy, kde sa napríklad píše o dosiaľ nepublikovaných detailoch.

„Okolo desiatej ráno, keď som prešla cez nádvorie generálneho štábu, ocitla som sa pri nenápadných drevených dverách vedúcich do bunkra. Spolu s teplým, vlhkým, mierne dusným vzduchom na mňa doľahla váha vybranej voľby. Ako civilistka som stále mohla využívať právo pracovať na diaľku. Po vstupe do bunkra som prevzala plnú zodpovednosť za komunikáciu v mene hlavného veliteľa ozbrojených síl v takom kritickom čase, keď každé slovo, každá publikácia mala mimoriadne silný účinok. Moji vojenskí kolegovia práve dostávali svoje osobné zbrane. Vzala som si ju tiež – stala sa slovom.“ píše s nepotláčaným patetizmom Dolhonovská.

„Po prechode cez niekoľko bezpečnostných stanovíšť a spustení sa výťahom dolu na sedemnáste podzemné podlažie, som vošla do miestnosti, kde už bol rozmiestnený hlavný veliteľský stan,“ píše.

„Vládla tam pracovná atmosféra: hovory, správy, dokumenty. Pri dlhom stole bolo najvyššie vojenské vedenie krajiny. Neďaleko boli rozmiestnené obrovské mapy operačnej situácie, ku ktorým sa Valerij Zalužnyj z času na čas priblížil. Na elektronickej tabuli na stene oproti mape operačnej situácie boli dva ukazovatele času: skutočný a operačný, ktorý odratúval hodiny od začiatku rozsiahlej invázie,“ uvádza autorka a pokračuje:

„Toto podzemné veliteľské stanovište bolo postavené v sovietskych časoch v rámci prípravy na jadrovú vojnu. Sú tam schody a výťahy, tajné východy do rôznych častí Kyjeva – skutočné podzemné mesto. Bunker bol rekonštruovaný niekoľko rokov pred rozsiahlou vojnou. V skutočnosti túto opravu v rokoch 2015 – 2017 riadil Valerij Zalužnyj. A bol to práve on, kto tu musel tráviť dni a noci v rozhodujúcich časoch pre krajinu.“

Čítajte viac Nedoodvolaný. Prischne generálovi Zalužnému po roztržke so Zelenským nová prezývka?

V rozhovore pre Glavcom.ua Dolhonovská tvrdí, že popisom bunkra Rusom nevyzradila nijaké vojenské tajomstvo.

„Čitateľom som len sprostredkovala atmosféru, aby si ľudia vedeli bunker predstaviť. Neuviedla som žiadne podrobnosti, charakteristiky, odkazy na umiestnenie, ktoré by mohli odhaliť citlivé informácie,“ obhajuje sa. Poistila sa aj tak, že rukopis knihy pred jej vydaním dala prečítať viacerým predstaviteľom armády i samotnému generálovi Zalužnému. Ubezpečili ju, že všetku dokumentáciu o bunkri postavenom v minulom storočí v Rusku majú ešte od sovietskych čias. .

Krajina leží na našich pleciach!

Dolhonovská v ukážke z knihy zverejnenej na portáli LB.ua popisuje aj svoje ďalšie zážitky z podzemného veliteľského stanovišťa.

„Hneď ako som vstúpila do bunkra, stretla som rozrušeného plukovníka Olexandra Metalydu, asistenta hlavného veliteľa. Prihovoril sa mi: Musíš to niekam zapísať! Šéf, keď vydával rozkaz jednému z veliteľov brigády, priamo kričal do slúchadla: Pochopte, že táto krajina leží na našich pleciach!" spomína a dodáva: „Pre mňa sa tento výrok stal heslom vojny.“

Kniha obsahuje aj ďalší Zalužného pamätný výrok, ktorý vyslovil 3. marca 2022, keď hrozba, že Rusi dobyjú ukrajinskú metropolu, bola stále vysoká: „Z Kyjeva odídem ako posledný. V najhoršom prípade sa určite nevzdám živý,“ povedal vtedy.

Bývalá asistentka pre komunikáciu píše, že od hlavného veliteľa nevedela odtrhnúť zrak. „Mal pokojný, sústredený pohľad. V slovách a pohyboch bolo cítiť, že vie, čo robí, všetko má pod kontrolou. Sedel uprostred dlhého stola. Pred ním monitory, telefóny, mobil. Hovoril s veliteľmi jednotiek prostredníctvom video spojenia – počúval správy a vydával rozkazy.“

V prvý deň veľkej vojny si vraj našla miesto v rohu bunkra. Nad ňou visela kopa maskovacích búnd, a jej sa zdalo, že ju za nimi nevidno. „Bála som sa, že ak ma Zalužnyj uvidí, povie – vezmi dieťa a odíď z mesta. Chcela som to aj nechcela zároveň: chcela som to ako matka deväťročného syna a nechcela som to ako občianka svojej krajiny,“ vyznáva sa a pokračuje: „Neskoro večer za mnou prišiel hlavný veliteľ. Vstala som a išla mu v ústrety. Povedala som niečo hlúpe, ako: Valerij Fedorovyč, všetko bude v poriadku. Pevne ma objal a usmial sa. Odvtedy som mala nespochybniteľné právo zostať tam pracovať.“

Autorka netají, že k hrdinovi svojej knihy má ľudsky blízko. „Neskrývam, že môj pohľad nie je objektívny. Túto knihu som napísala nie z pohľadu novinára alebo výskumníka, ale z pohľadu očitého svedka, ktorý pracoval po boku generála. Toto je môj pohľad, pozerám sa na generála takýmito očami plnými vďaky, úcty a obdivu," povedala v rozhovore pre BBC.

Čitateľ v tejto knihe nenájde podrobný rozbor vojenských operácií, ktoré Ozbrojené sily Ukrajiny viedli pod Zalužného velením. Autorka úprimne priznáva, že na takéto súdy nemá dostatočné kompetencie. V knihe ale možno nájsť náznaky, že generálny štáb bol naklonený uvažovať o stiahnutí sa z Bachmutu oveľa skôr, ako sa to po mnohomesačnom otáľaní politického vedenia napokon stalo, alebo že Zalužnyj považoval oslobodenie Chersonu iba za „čiastočný úspech“, lebo väčšina ruských síl sa po zničení mostov dokázala evakuovať prekonaním rieky. „Napokon sa nám nepodarilo úplne zničiť 25-tisícovú nepriateľskú skupinu, ktorá sa nachádzala na pravom brehu Dnepra. Došli nám delostrelecké granáty a vypršal čas na uskutočnenie celej operácie,“ cituje autorka Zalužného.

Vyhadzovač i taxikár

Dolhonovská si podľa vlastných slov vytýčila za cieľ predovšetkým ukázať čitateľom generála Zalužného z jeho ľudskej stránky.

Vykresľuje ho ako profesionálneho vojaka, ktorý od malička nepochyboval o tom, kým sa v budúcnosti stane. Už v piatej triede vedel naspamäť taktické a technické vlastnosti sovietskych zbraní a vojenského vybavenia. V Zalužného živote však zároveň boli chvíle, keď bol veľmi blízko k tomu, aby sa vzdal vojenskej kariéry – predovšetkým z finančných dôvodov.

Počas štúdií na Akadémii národnej obrany Zalužnyj a jeho spolužiak pre nedostatok peňazí pracovali na čiastočný úväzok ako vyhadzovači v nočnom klube. Obaja mali v tom čase už rodiny.

Zalužného kolega sa volá Eduard Moskaľov, minulý mesiac tohto generálmajora so solídnymi bojovými skúsenosťami vymenovali do čela prvého ukrajinského vojenského veliteľského stanovišťa vytvoreného v Kurskej oblasti.

Zalužnyj pracoval v nočnom klube len tri mesiace, potom začal vo voľnom čase taxikárčiť.

Autorka Zalužného ukazuje ako človeka s veľkým zmyslom pre humor, rodinne založeného romantika: Vo vojenskom objekte zbiera púpavy a viaže z nich kyticu pre svoju manželku, alebo sa objíma a hrá na Playstation s dcérou.

Celá pravda až po víťazstve

Dolhonovská sa nesnažila hodiť na papier všetko čo o svojom bývalom šéfovi vie. „Primárne som sa snažila neškodiť štátu a hrdinovi knihy. Preto v nej nenájdete všetku pravdu. Na to bude čas po víťazstve,“ napísala na Facebooku.

Pri všetkej autocenzúre sa ale nevyhla téme, o ktorej sa svojho času v Ukrajine hovorilo skôr šeptom s odvolaním sa na anonymné zdroje. „Koncom leta 2022 sa začali zásahy zhora do plánovania a vedenia vojenských operácií,“ píše. Napätie vo vzťahoch medzi armádou a politickým vedením krajiny však vzápätí bagatelizuje konštatovaním, že „vo všetkých vojnách všetkých čias mali hlavy štátov a vojenskí velitelia rozdielne názory na vývoj situácie na bojisku“.

BBC spomína aj ďalšiu epizódu z novej knihy– keď ešte pred rozsiahlou inváziou nemenovaný úradník prezidentskej kancelárie požadoval zverejniť v mene hlavného veliteľa „spolitizované, emotívne a urážlivé“ vyhlásenie na adresu vtedajšieho predsedu Najvyššej rady Dmytra Razumkova, s ktorým mal Zelenskyj už v tom čase komplikované vzťahy.

Toto vyhlásenie napokon nebolo zverejnené, píše Dolhonovská, „ale celá ďalšia komunikácia s prezidentskou kanceláriou sa zvrhla na žonglovanie medzi ,nepripustiť spolitizovanie ozbrojených síl', ,nepripustiť, aby bola podkopaná autorita hlavného veliteľa' a ,nespôsobiť konflikt medzi ním a prezidentom“.

Čítajte viac Generál Zalužnyj hovoril aj to, čo nemal. Jeho odvolanie by som však na mieste Zelenského zvážil, tvrdí Pavel Macko

Bývalá poradkyňa Zalužného vo svojej knihe emotívne rozpráva aj o tom, prečo hlavný veliteľ ozbrojených síl takmer neposkytoval rozhovory.

„Nemohol rozprávať o strategických veciach, prípravách na vojnu, našich obranných a útočných operáciách, zabezpečení armády, bez toho, aby sa dotkol politickej zložky. Veď akýmkoľvek vojenským akciám predchádzajú politické rozhodnutia,“ vysvetľuje v knihe.

Aby sa vyhol obvineniam, že si cez médiá buduje nepatričnú popularitu ako aj otázkam mieriacim na napätie vo vzťahoch s prezidentom Zelenským, Zalužnyi pri každej novinárskej žiadosti o rozhovor svojej komunikačnej asistentke povedal: „Napíšte, že nie.“

Čítajte viac Odrazil ruský nápor, stal sa hrdinom Ukrajiny a postrach Moskvy. Kto je generál Zalužnyj?

Pôjde Zalužnyj do politiky?

Dolhonovská v súčasnosti pracuje ako vedúca kancelárie rektora Americkej univerzity v Kyjeve. Jej pôsobenie po boku Zalužného sa skončilo 1. marca 2023. Niekedy v okolí tohto dátumu sa končí aj chronologické predstavenie udalostí v knihe. Nespomína sa v nej minuloročná neúspešná ofenzíva Ozbrojených síl Ukrajiny, škandalózne okolnosti odvolania Zalužného z postu hlavného veliteľa vo februári tohto roku a ani plány do budúcnosti generála, ktorý od júla tohto roku pôsobí ako veľvyslanec v Londýne.

Téme možných politických ambícií generála sa však autorka predsa aspoň nepriamo dotkla: "Jeden z veľmi slávnych amerických generálov na dôchodku začal rozhovor s hlavným veliteľom rozprávaním o Ulyssesovi Grantovi, úspešnom a populárnom hlavnom veliteľovi počas americkej občianskej vojny. Raz sa ho prezident Andrew Johnson opýtal, či plánuje kandidovať proti nemu v ďalších voľbách. Grant sa zahral na hlúpeho vojaka alkoholika, čím uvoľnil napätie. A o pár rokov sa stal prezidentom Spojených štátov. Je zaujímavé, že Grant nebol menej úspešný ako hlava štátu než ako veliteľ armády. Dvakrát ho zvolili do najvyššej funkcie a len preto, že ústava neumožňovala jeho tretie zvolenie, znova už nekandidoval . Valerij Fedorovyč sa tejto historke od srdca zasmial.“