„Som veľmi šťastná, že som to mohla urobiť pre svoju mamu a strýka,“ povedala Alequinová americkému denníku The Mercury News. Ako dodala, jej príbuzní nikdy neprestali dúfať, že sa raz stretnú. „Rodina naňho celý ten čas myslela. Veľa sme o ňom hovorili,“ prezradila.
Jej strýko Luis Armando Albino, prezývaný Guiso, bol nezvestný od 21. februára 1951. Mal iba šesť rokov, keď zmizol. S 10-ročným bratom Rogerom sa hrali v parku v kalifornskom Oaklande blízko San Francisca, keď sa im prihovorila mladá žena.
Luis ešte ani nevedel poriadne po anglicky, do USA sa s mamou a piatimi súrodencami prisťahoval len pred pár mesiacmi z Portorika. Jeho matka Antonia tvrdo drela. Cez deň pracovala na zbere ovocia, po večeroch šila rukavice. Myslela si, že v Amerike zarobí dosť, aby uživila veľkú rodinu, ale mala to ťažké.

Matka sa ho nedočkala
Cudzia žena v parku sa s deťmi rozprávala po španielsky. Guisovi sľúbila, že ak s ňou pôjde do obchodu, kúpi mu sladkosti. Roger ako ochranca zlyhal. Malého brata nechal odísť s podozrivou ženou. Chvíľu čakal, a keď sa Luis nevracal, utekal domov povedať, čo sa stalo.
Matka okamžite zburcovala políciu a začalo sa pátranie, ktoré však k ničomu neviedlo. Vyšetrovatelia spočiatku ani neverili Rogerovej verzii o únose a predpokladali, že sa jeho brat utopil v mori. Pobrežná stráž však chlapcovo telo nenašla.
Polícia ani FBI si nevedeli rady, po Luisovi nebolo ani stopy. Jeho zúfalá matka na vyšetrovateľov naliehala, aby pokračovali v pátraní. Stále verila, že jej dieťa žije. Keďže nerozumela po anglicky, brávala so sebou suseda alebo jedno z detí, aby jej tlmočili.

„Prichádzala raz týždenne, potom raz mesačne a neskôr aspoň raz za rok, aby videla, ako krútia hlavami, aby jej preložili odpoveď "nie“, hoci si ju už vedela prečítať na tvárach policajtov," napísal o nej v roku 1966 miestny denník Oakland Tribune.
„Stačí sa na tú ženu pozrieť, aby ste vedeli, že si za tých pätnásť rokov prešla mukami zatratených,“ priblížil vtedy pre noviny policajný dôstojník Dominic DiFraia.
Práve v tom čase rodina obnovila pátranie, pretože Luis mal dovŕšiť vek dospelosti (21 rokov) a svitla nádej, že sa pri tej príležitosti objaví nejaká stopa – či už vo vojenských záznamoch, alebo v nejakých úradných dokumentoch. Albinovci podnikli aj niekoľko ciest do Portorika, aby preverili, či ho neodvliekli tam, no bezvýsledne.

„Je zriedkavé, aby chlapec zmizol a nakoniec sa neobjavil – živý alebo mŕtvy,“ zhodnotil pre Oakland Tribune po 15 rokoch od Luisovho únosu DiFraia. Antonia sa návratu strateného syna nedočkala. Zomrela v roku 2005 ako 92-ročná, ale nikdy neprestala veriť, že ho nájde.
Pomohla náhoda a DNA
Alida Alequinová je Antoniina vnučka. V roku 2020 sa zapojila do hľadania predkov na internete, čo si vyžadovalo podstúpiť testy DNA.
Keď ju to priviedlo na stopu nezvestného strýka, snažila sa zistiť viac. Spolu s dcérami ho hľadali na internete, v knižnici prečítali všetky články o jeho únose a chceli sa s ním spojiť, ale nepochodili. Situáciu sťažila i pandémia koronavírusu, a tak Alida celú vec odložila.
Začiatkom tohto roka sa však rozhodla pokračovať. Podnetom bol dokumentárny film o pátraní po nezvestných, ktorý ju inšpiroval, aby to nevzdávala.

Vyzbrojená fotografiami a dokladmi zašla v marci na políciu v Oaklande so žiadosťou, aby preverili osobu, na ktorej príbuzenstvo poukázali testy DNA. Netrvalo dlho a FBI hľadaného muža objavila na úplne opačnej strane USA – na východnom pobreží.
Keď ho vypočuli a porovnali vzorku jeho DNA so vzorkou Alidinej matky, nebolo pochýb – bol to naozaj Luis. V júni vyšetrovatelia navštívili Alequinovcov, aby im to oznámili. „Keď odišli, rozplakali sme sa,“ opísala Alida novinárom.
Aj keď sa záhadné zmiznutie vyriešilo už pred niekoľkými mesiacmi, americké médiá o tom informovali len nedávno. Úrady ani rodina pritom neposkytli žiadne podrobnosti o súčasnej totožnosti nájdeného muža. Neuviedli, ako sa teraz volá, ani kde presne býva, preto sa ho médiám nepodarilo odhaliť. On sám si zrejme želá zostať v anonymite.

Reportéri z denníka The Mercury News a ďalších amerických médií napísali, že Alidin strýko je dnes 79-ročný dôchodca, bývalý hasič a veterán námornej pechoty, ktorý bojoval dva roky vo vietnamskej vojne.
Na to, čo sa mu stalo v detstve, má iba hmlisté spomienky. Celý čas žil v presvedčení, že je synom manželského páru, ktorý ho vychovával. Medzitým si založil vlastnú rodinu, má deti aj vnúčatá.
Kto boli jeho noví „rodičia“, či mali niečo spoločné s jeho únosom alebo poznali Albinovcov, nie je jasné. Keď sa na to spravodajský portál SFGATE pýtal polície a FBI, odmietli uviesť bližšie údaje. Okolnosti prípadu vraj naďalej vyšetrujú.
Ďakujem, že si ma našla
V júni tohto roka Luis s rodinou konečne odletel do Kalifornie, aby sa stretol s Alidou a ďalšími príbuznými vrátane Rogera. Pre toho to bolo ako vyslobodenie – o dva mesiace neskôr skonal.
„Myslím si, že zomrel šťastný. Zmieril sa sám so sebou, vediac, že sa jeho brat našiel,“ zverila sa novinárom Alida. Podľa nej sa súrodenci veľmi srdečne zvítali a dlho sa rozprávali o únose i svojom ďalšom živote.

Aj v nej stretnutie so strýkom zanechalo silný dojem. „Bolo to veľmi emocionálne pre všetkých zúčastnených. Bolo to rodinné stretnutie, ktoré sa pripravovalo vyše 70 rokov,“ zhodnotila pre denník The Mercury News. Dojatý strýko ju vraj objal, pobozkal na líce a povedal: „Ďakujem, že si ma našla.“
O mesiac neskôr prišiel Luis opäť na návštevu – tentoraz až na tri týždne, aby svoju pôvodnú rodinu lepšie spoznal. A ako sa jeho neter pochválila, o rok sa k nim chystá znova.
Alida je rada, že starej mame aspoň po smrti pomohla splniť jej želanie. „A ktovie, môj príbeh možno pomôže iným rodinám, ktoré prežívajú to isté. Povedala by som im, aby to nevzdávali,“ odkázala do sveta.