V Charkove prší. Dážď je už studený, jesenný. Taký, ako keď sa vo filme hlavné postavy nevyhnutne zababušia do deky a s pohárom vína si sadnú ku kozubu.
Letný dážď sme tento rok takmer nemali. Sucho trvalo niekoľko mesiacov, farmári a hasiči o upršanom dnešku určite dlho snívali.
Taký dlho očakávaný dážď, a predsa ma zaskočil. Neviem nájsť gumáky, asi som ich nechala na chate. Hektor, môj doberman, vyrástol z minuloročného pršiplášťa, nedokážem mu ho ani zapnúť okolo krku.
Ideme na prechádzku do tmavého parku. Nemám žiadnu deku, krb, žiadne víno. Len zmoknutú náladu. Nohy mám mokré, je sychravo.
Keď som bola malá, otec mi vysvetľoval, ako sa vlhkosť vyparuje z povrchu vodných plôch, stúpa hore, hromadí sa a padá späť na zem. A mama vždy hovorila: „To len nebo za niekým smúti, Aňa.“
Dnes som mamina dcéra. Obloha smúti. Za Arťomom, za Ostapom, za Vitalkou.
Nebo smúti za Sveťkou. Zahynula v marci v dvadsiatom druhom, pred obchodom v našej štvrti, v Saltovke. Išla po chlieb – črepina ju zasiahla priamo do srdca.
Sveťka. Priatelili sme sa od detstva. Vždy bola taká usmiata a láskavá, s jamkami na lícach.
V takéto pochmúrne večeri sme s ockom vždy hrávali šach.
— Premysli si to, dcérka, rošáda sa tu nehodí!
Bože, ocko, tak veľmi mi chýbaš. Vojna mi vzala jeho i mamu.
Dnes mi neznesiteľne chýbajú všetci, ktorých som za týchto dva a pol roka pochovala.
Uprostred jesene dvadsiateho štvrtého roku, Charkov, dážď. Oblohe je za nimi smutno. Za stovkami, za tisícami. Usmievavými, vtipnými, s jamkami na lícach.
Úprimne, dnes nemám síl ani na nenávisť k tým netvorom, ktorí túto vojnu rozpútali a podporujú. Musí to byť stav emocionálneho vyčerpania.
Myslím, že naša dlho očakávaná Peremoha, Víťazstvo, prekvapí všetkých rovnako, ako tento dážď.
— Miša, kde je to archívne šampanské, stálo tu v kredenci!?
— Ľubočka, to sme vypili ešte v roku 2023, pamätáš, počas výpadku elektriny!?
A taký zábavný rozruch to bude, veselý a jasný.
Aspoň tomu chcem veriť.