Vlastným menom Jozef Eugen Weiss prišiel na svet 20. októbra 1918 (spoločný štát Slovákov a Čechov vznikol na troskách rakúsko-uhorskej monarchie o osem dní neskôr). Obaja rodičia boli Židia, matkin strýko Max Mayer Stein pôsobil ako trnavský rabín. „Chodieval som za ním každú sobotu večer. Potom sme spolu kráčali do synagógy. Zakaždým ma poveril, aby som našiel prvú hviezdu svietiacu na nebi, čo znamenalo koniec šabatu," povedal Veselsky v rozhovore s Mózerom.
Otec bol zbožný, matku viac zaujímala umelecká tvorba ako judaizmus. „Keď ma raz vzala so sebou do Viedne, zoznámila ma so slávnym operetným skladateľom Franzom Lehárom." Veselsky sa od detstva venoval stolnému tenisu, o čom ešte bude reč. Jeho šťastnú mladosť prerušilo v marci 1939 vyhlásenie slovenského štátu, ktorého režim čoraz viac stupňoval útlak Židov, a o niekoľko mesiacov vypuknutie druhej svetovej vojny, ktorá viedla aj k holokaustu.
Ako jeden z mála Židov na Slovensku mal Veselsky šťastie, že dostal výnimku, ktorá ho zachránila pred deportáciami na nacistických koncentračných táborov. „Veril som, že neodvlečú ani môjho brata. Upokojoval som ho slovami, že je lekár a ľudí s takým povolaním sú potrební." Bohužiaľ, v jednom z nemeckých táborov smrti na okupovanom poľskom území nakoniec zahynul nielen jeho súrodenec, ale aj matka a otec.
Brat Hugo pracoval ako pľúcny lekár v Dolnom Smokovci. „Jeho tragédiu ešte zvýrazňuje fakt, že ho do Auschwitzu deportovali tri týždne po svadbe aj s manželkou," upozornil Mózer. Židom tvrdili, že ich odvážajú za prácou do zahraničia, ale po príchode do lágra väčšinu z nich čakala rýchlo smrť v plynových komorách.
Čítajte viac Tancovala som pre Mengeleho. Mamu mi poslal do plynu
Hugo Weiss zostal ešte nejaký čas nažive, než ho zavraždili. „Bol som jeden z mála, ktorí z Auschwitzu dostali pohľadnicu. Brat mi písal, že je mu dobre, má aj kúpeľňu," povedal Veselsky s tým, že nacisti prinútili Huga k vymyslenému tvrdeniu. Pre spresnenie išlo o korešpondenčné lístky, na ktoré väzni mohli napísať len pá viet. Obsah musel byť v nemčine a podliehal prísnej cenzúre.
V obave pred deportáciami si Veselsky zmenil svoje vierovyznanie. Mimochodom, matka mu prízvukovala, aby to urobil. Boli to jej posledné slová, ktoré mu povedala pred odchodom do transportu do Auschwitzu. Nezištne mu pomohol duchovný predstaviteľ reformovanej cirkvi László Šedivý. Vystavil mu falošný krstný list, že je kalvín, podobne pomohol desiatkam ďalších prenasledovaných Židov. Veselsky sa potom oženil s Katarínou Lászlóovou, ktorá s ním pracovala v banke a pochádzala z významnej kalvínskej rodiny (jej otec pôsobil ako kurátor cirkevného zboru v reformovanom kostole na dnešnom Námestí SNP v Bratislave). Nebola to však svadba z rozumu, ale čistá láska, pretože manželmi zostali až do jej smrti (a porodila mu dcéru a syna).
Veselsky s pomocou prezidentskej výnimky, ktorá chránila tzv. hospodársky dôležitých Židov pred deportáciami, pracoval počas vojny v hlavnom meste Slovenska. Najprv v Bratislavskej všeobecnej banke a od roku 1941 v Sedliackej banke. Na jar 1944 za ním prišiel do banky dobrý kamarát. Fredo – ako o ňom rozpráva Veselsky. Bol to Alfréd Wetzler, tiež rodák z Trnavy, ktorému sa v apríli 1944 spolu s Rudolfom Vrbom podarilo utiecť z Auschwitzu a dostať sa na slovenské územie. Obaja ako vôbec prví z tábora smrti podali hrôzostrašné svedectvo o tamojšom vraždení páchanom nacistami, ktoré sa potom podarilo odovzdať do Vatikánu a spojencom protihilerovskej koalície štátov.
Prečo Wetzler vyhľadal Veselského? „V ľudovej škole sme sedeli spolu v jednej lavici. Chodili sme potom aj na rovnaké gymnázium v Trnave," objasnil. „S Fredom som ako chlapec zažil veľa zábavy, ale bol zlý futbalista," poznamenal Veselsky, ktorý si potrpel na kvalitné športové výkony aj v prípade, že deti hrali futbal na dvore. „Fredo bol dobrák pochádzajúci z chudobnej židovskej rodiny," zdôraznil.
Mózer získal od Veselského veľmi cenné svedectvo o pomoci pre Wetzlera. Je to mimoriadne cenný doplnok do mozaiky o jeho príbehu po úteku z Auschwitzu: „Fredovi som dal peniaze a povedal som, že mu zariadim stretnutie s vatikánskym konzulom v Bratislave, ktorému som načierno vybavoval americké doláre. Dobre som sa poznal s tunajším zástupcom Vatikánu , za ktorým potom Fredo išiel."
Prečo vyznievajú tieto vety zvlášť dôležito? Išlo nielen o to, že Veselsky poskytol peniaze Wetlzerovi na živobytie. Už bývalému väzňovi z nacistického lágra zjavne záležalo na stretnutí s vatikánskym diplomatom. Keď predtým v Žiline Wetzler a Vrba diktovali svedectvo členom tzv. Židovskej pracovnej skupiny, tí prejavili pochybnosti o pravdivosti ich svedectva, pretože si nedokázali predstaviť, že až také šialenosti by nacisti dokázali páchať v Auschwitzi. Je preto možné, že Wetzler sa chcel ukázať priamo ako svedok pred zástupcom Svätej stolice na Slovensku. Aj s jeho tetovaným číslom väzňa na zápästí – s dôkazom priamo na svojom tele. A vôbec sa nedá vylúčiť, že pápežov diplomat s ním spísal tiež záznam, ktorý by sa v takom prípade mohol nachádzať kdesi vo vatikánskych archívoch.
Čítajte viac Židovský kódex: poníženie až na samé dno pred vyhnaním zo Slovenska
Ešte pripomeňme, že zo Žiliny odchádzal Wetzler s falošnými dokladmi totožnosti na meno Jozef Lánik. A Rudolfom Vrbom sa stal jeho bývalý spoluväzeň Walter Rosenberg (uvádzame ho ako Rudolfa Vrbu, pretože toto celé meno používal potom až do konca svojho života; zomrel v marci 2006 v Kanade).
Mimochodom, dvaja niekdajší dlhoroční spolužiaci po skončení druhej svetovej vojny zostali v kontakte. Do dokumentárneho filmu sa všetko nezmestilo, Mózer hovorí o tom, čo mu ešte Veselsky povedal: „Neskôr, keď už žil v Írsku, sa mu darilo každý mesiac posielať 50 libier Wetzlerovi na prilepšenie k životu." Wetzler žil v Bratislave celý čas až do svojej smrti vo februári 1988. Po skončení vojny pracoval ako redaktor, ale okolo roku 1950 sa stal obeťou komunistických perzekúcií. Písací stroj musel vymeniť za manuálnu prácu, potom sa päť rokov živil ako robotník, finančná výpomoc od niekdajšieho konškoláka mu nepochybne padla vhod.
Čítajte viac Posledný veľký krajčír v USA je zo Slovenska. Oblieka prezidentov
A Veselsky? Z úradníka v banke sa stal hrdina na bojisku. Po vypuknutí Povstania v auguste 1944 sa pridal k partizánom. Zaradili ho do partizánskeho oddielu Bohdana Chmeľnyckého. „Dokonca sa prihlásil na riskantnú misiu, v rámci ktorej prešiel za dramatických okolností zo stredného Slovenska do Bratislavy, kde nadviazal kontakt s ruským plukovníkom, ktorého vysadili na nepriateľskom území, a pomohol ho prepašovať do hôr medzi partizánov," poznamenal Mózer. Vo veku 106 rokov je Veselsky preukázateľne najstarší slovenský žijúci priamy účastník SNP, nikto starší na Slovensku alebo v zahraničí už nie je nažive. S vysokou pravdepodobnosťou je najstarší Slovák na celom svete a medzi obyvateľmi Írska nepochybne áno.
Návrat do normálneho života trval Veselskému len krátko. Po skončení vojny pracoval v Bratislave ako osobný tajomník povereníka priemyslu a obchodu, o niekoľko rokov komunistický prevrat vo februári 1948 pocítil na vlastnej koži. Bolo to v roku 1949, keď predstavitelia nového totalitného režimu už čoraz viac vyhľadávali svojich nepriateľov, respektíve ľudí, ktorých považovali za nepohodlných. (Pripomeňme, že prvou obeťou justičnej vraždy v komunistickom Československu sa stal v júni 1949 generál Heliodor Píka, ktorého popravili v Prahe.) Šírili sa obavy za zatýkania alebo prinajmenšom zo straty zamestnania. Toho roku príslušníci Štátnej bezpečnosti uskutočnili raziu v byte v Bratislave, v ktorom Veselsky býval so svojou manželkou. Hľadali na neho nejaký kompromitujúci materiál. V tom čase sa nachádzal v Záhrebe, kam vycestoval na stolnotenisový turnaj. Po príchode domov sa so svojou ženou zhodol na bleskovom riešení situácie: zbalili si základné veci a prekročili hranice s Rakúskom, z Viedne sa vybrali do Švajčiarska. „
V Zürichu čakali niekoľko týždňov na vydanie austrálskych víz. Medzitým tam Veselsky náhodou stretol známeho z Bratislavy, ktorý už v Írsku žil a poradil mu ho ako nový domov . A tak namiesto plavby do krajiny protinožcov manželia Veselskí nakoniec zakotvili natrvalo v Dubline. V najväčšom írskom meste, ktoré sa nachádza pri východnom pobreží v ústí rieky Lifley do Dublinského zálivu Írskeho mora.
Veselsky získal írske občianstvo v roku 1952. Najprv ako hráč reprezentoval Írsko v stolnom tenise, po skončení aktívnej kariéry viedol národný tím ako nehrajúci kapitán. Vynikajúco vedel čítať herný štýl súperov a výborne poznal protihráčov. Svojich zverencov upozorňoval na ich silné i slabé stránky, preto doteraz radi spomínajú na jeho cenné rady. Veselsky neskôr pokračoval pri stolnom tenise ako funkcionár: v roku 1963 ho zvolili za predsedu Írskej asociácie stolného tenisu.
Keď sa po príchode do Dublinu rozhliadal po živobytí, využil dopyt po náramkových hodinkách. V Írsku ich bol totiž v tom čase nedostatok. Prvé hodinky nakúpil vo Švajčiarsku a rozbehol biznis. Otvoril si klenotníctvo na prestížnej Grafton Street v Dubline. Podnikanie pritom zaujímavo kombinoval so stolným tenisom. „Zamestnával u seba viacerých hráčov. Zvykol ich podľa potreby o hodinu skôr pustiť z práce, aby mohli viac času venovať tréningu," podotkol Mózer. Veselsky nezostal len pri malých loptičkách: v rokoch 1974 – 1978 vykonával funkciu šéfa najslávnejšieho írskeho futbalového klubu Shamrock Rovers.
Mimochodom, slovo staroba je Veselskému úplne cudzie. Keď mal 97 rokov, stal sa najstarším študentom v dejinách dublinskej univerzity Trinity College. Štúdiu histórie sa venoval a univerzite tretieho veku. „Pán Veselsky je človek s neobyčajným príbehom. Stal sa žijúcou írskou legendou, hovoria o ňom aj ako o otcovi našich krajanov v Írsku," podčiarkol Mózer.