Ak ste to ešte nepočuli, tak zase budem poslom zlých správ: Charkov zažil ďalšiu ťažkú noc. Hneď hlásim – všetci prežili. Ale ranených je veľa.
Na mesto udreli tri ruské letecké bomby. Dve – v centre, jedna na Saltovke, ťažko skúšanom sídlisku, kde bývam. U nás bomba zasiahla dvanásťposchodový bytový dom.
V prízemí vežiaka je diera. Práve som tam bola, je to blízko, päť minút chôdze. Obraz na dvore je tradičný – nafukovací stan s čajom, bagre, pracovníci komunálnych služieb, vystrašení ľudia pri vchodoch.
Takéto rozloženie scény sa pre Charkov už dávno stalo rutinou. A to je príšerné.
Oficiálne je hlásených 25 zranených, vrátane trojmesačného dieťaťa. Nata, moja priateľka, dnes skoro ráno napísala: „Hotovo, závaly sú rozobraté.“ Ona a jej Igor sú v záchrannom tíme.
Nech už si dnes ruskí propagandisti vymyslia čokoľvek o ďalšom „zničení základne NATO“, môžete mi veriť, že na našom sídlisku – v spálni Charkova – v okruhu niekoľkých kilometrov sa nič vojenské nenachádza. Je tu moja škola (rozbombardovaná od jari dvadsiateho druhého), zopár zadebnených materských škôl, obchodíky a obytné domy. Nič viac.
Viem, je už dávno zbytočné to opakovať – my miestni to vieme, nepriatelia to nepočujú, ustaraný svet je zaneprázdnený vlastnými problémami.
Ale aj tak o to treba hovoriť. Zakaždým. Vždy. Pretože toto je vraždenie civilistov, genocída Ukrajincov, kremeľský terorizmus vo svojej najčistejšej podobe.
Čítajte viac List z Charkova. Srdce matky to nezvládlo
Každého adepta frázy „toto nie je naša vojna“, by som chcela poprosiť, keby si na chvíľu predstavil: o tretej hodine ráno vletí päťsto kilogramová letecká bomba do vašej obytnej štvrte, do obyčajného bytového domu, kde spia rodiny s deťmi…
Táto, mimochodom, letela veľmi nízko, s divokým svišťaním. Počula to polovica štvrte.
A čo stihnete spraviť? Nič. Nič. Ani pomodliť sa nestihnete.
Pred hodinou sa ma z jedného európskeho vydavateľstva pýtali: „Bol vyhlásený poplach?“
Dofrasa, neštvite ma! V Charkove to vôbec nie je zásadná otázka – či bol, alebo nebol.
Pristavte na ulici ľubovoľného Charkovčana a spýtajte sa: „Teraz je spustený poplach, alebo ho už odvolali?“ Zvraští čelo a začne premýšľať.
Čítajte viac List z Charkova: Môže vojak zaparkovať pri ihrisku?
Stokrát som videla ľudí, ako prišli k zatvorenej pošte (je zatvorená počas poplachu), začali sa horúčkovito prehrabávať v telefónoch a vymieňať si názory.
— Zdalo sa mi, že už poplach zrušili.
— Nie, odvolali balistický poplach. Na salvové raketomety stále platí.
— Myslím, že to ohlasoval šahídy.
Typický charkovský dialóg.
U nás je stále poplach. Je to ako biely šum. A aj keď ste v tej kakofónii zachytili jeho odvolanie, o tri minúty neskôr sa siréna rozozvučí znova.
Rada by som poprosila mestských úradníkov, aby upustili od frázy „neignorujte vzdušný poplach“. Nemá to zmysel. Alebo tie upozornenia v supermarketoch „urýchlene choďte do krytov“. Aké kryty? Kde sú?
Ospravedlňujem sa za emócie.
Jednoducho to nie je fér, svet to privádza do omylu. Vo svete si pomyslia: "Ach, títo čudní Charkovčania sú si sami na vine, keď ignorujú letecký poplach, preto hynú.“
Ale to tak nie je. Došľaka, veď to vôbec nie je pravda!
Čítajte viac List z Charkova: Ďalšia správa pre Haag
Raketa z ruského Belgorodu do Charkova letí minútu. Leteckej bombe to trvá dve minúty. Najviac, čo môžeme urobiť, je odstúpiť od okien, ktoré sa chystá tlaková vlna rozmetať na márne kúsky.
Treba povedať do transpondérov: „Pozor, občania Charkova, odíďte od okien.“ Bude to oveľa úprimnejšie ako „choďte do krytu“.
P.S. Ráno na ulici, sto metrov od dopadu leteckej bomby, muž otvoril okenice svojho stánku so zeleninou. Otvoril ich podľa plánu, o ôsmej hodine.
— Koľko pýtate za paradajky?
— Ak ste z tohto domu, tak si ich vezmite zadarmo.
Charkov, 8. novembra 2024.