Dnes 19. novembra je to už tisíc dní od začiatku veľkej ruskej invázie proti Ukrajine. Čo pre vás osobne vojna znamená?
Začal by som tým, že poviem, čo táto vojna pre mňa nie je. Na sto percent môžem povedať, že to nie je vojna Ruska o Donbas, o Krym alebo o práva rusky hovoriacich obyvateľov. V žiadnom prípade to nie je vojna o nejakú mýtickú denacifikáciu či demilitarizáciu. Pre nás je to predovšetkým existenčná vojna. Je to vojna o to, či Ukrajina bude naďalej existovať na politickej mape sveta ako nezávislý a suverénny štát. Je to vojna o to, či sme všetci schopní brániť svetový poriadok a medzinárodné pravidlá zavedené po druhej svetovej vojne. Je to vojna o to, či nastane chaos v prípade, že medzinárodnému právu bude dominovať právo sily. Čím skôr to pochopia všetci, čo spochybňujú právo Ukrajincov bojovať, a tí, ktorí si ešte nevybrali správnu stranu histórie, tým rýchlejšie dosiahneme spravodlivý mier. A určite získame aj záruky pre iných, aby sa ich štátom nestalo to, čomu musíme čeliť my.
Čítajte viac Tisíc dní invázie: čaká Ukrajinu trpký koniec? S Trumpom to môže byť veľmi zlé, Putina zmení len vojenský tlak, myslí si analytik
Ako vás invázia zasiahla?
Mám priateľov, ktorí so mnou pracovali na ministerstve zahraničia, ale aj takých, s ktorými som vyrastal na jednom dvore. Hneď na začiatku tej vojny sa rozhodli, že pôjdu na front. Usilujem sa byť s nimi stále v kontakte, pýtam sa ich, čo potrebujú. Predsa len mám ako veľvyslanec trochu viac možností, ako ich podporiť. Či už nejakou humanitárnou pomocou, alebo sme nedávno odovzdali ozbrojeným silám autobus. Pre mňa je to aj osobná záležitosť.
V tejto chvíli je realita taká, že Rusko postupuje na bojisku a na obranu chýbajú Kyjevu zbrane aj vojaci. Je to trend, ktorý sa dá nejako zvrátiť, alebo sa obávate toho, že Ukrajina bude musieť urobiť nejaké územné ústupky, či dokonca, že utrpíte porážku?
Na porážku vôbec nemyslíme. Máte pravdu, že Rusko pokračuje v posilňovaní svojich vojsk a neprejavuje žiadnu snahu vojnu ukončiť. Vidíme, že zvyšuje vlastnú vojenskú výrobu a povedal by som, že sa do značnej miery spolieha na podporu svojich partnerov. Využíva delostrelecké granáty a balistické rakety zo Severnej Kórey či bezpilotné lietadlá z Iránu. KĽDR dokonca pomáha Rusku svojimi jednotkami, ktoré sa už zapojili aj do bojov. V Kurskej oblasti je dnes už takmer 11 000 severokórejských vojakov a máme informácie, že ten počet sa môže zvýšiť na 15 000. Je to jasný príklad eskalácie vojny a nemali by sme mať žiadne ilúzie, že Moskva je pripravená na mier. K nemu musíme Rusko donútiť. Samozrejme, na to potrebujeme účinné nástroje a predovšetkým zbrane. Spolu s našimi partnermi by sme mali vytvoriť takú vojenskú prevahu, aby Putin videl, že má prestať. Stále potrebujeme systémy protivzdušnej obrany, teda predovšetkým SAMP/T-y a Patrioty. A musíme mať aj príslušné rakety k tým systémom. Potrebujeme tiež prenosné protivzdušné zbrane, delostrelecké systémy a muníciu, zbrane elektronického boja, bezpilotné lietadlá, obrnenú a ženijnú techniku. Musíme čo najskôr získať povolenie od našich partnerov na využitie zbraní dlhého dosahu, čo by nám pomohlo vytlačiť nepriateľa z územia Ukrajiny, a dokonca by sa tým znížil ekonomický a vojenský potenciál Ruska, ktorý je hnacou silou vojny. (V nedeľu americké médiá informovali, že prezident Joe Biden povolil, aby Ukrajina mohla využiť rakety dlhého doletu na útoky na území Ruska, pozn. red.)
No aj zbrane niekto musí obsluhovať. Je ukrajinská spoločnosť pripravená na to, že na front pôjdu ďalší vojaci?
Áno, riešime tento problém, ale s väčšou podporou od partnerov by ľudia u nás získali ďalšiu motiváciu. Ak Západ a USA dnes s pomocou váhajú, samozrejme, že to má na Ukrajincov vplyv. Začínajú uvažovať nad tým, či má zmysel posielať na front synov a dcéry. Ale keby sa to zmenilo, keby napríklad zajtra zaujal novozvolený americký prezident Donald Trump silný postoj, že Kyjev dostane všetko, čo potrebuje, bola by to pre našich ľudí veľká motivácia. O tom som presvedčený.
Nie je jasné, čo urobí Trump. Zhováral som sa v posledných dňoch s viacerými expertmi. Niektorí tvrdia, že republikán je naklonený tomu, že Putinovi vyjde v ústrety, iní si myslia, že USA si to nemôžu dovoliť. Ako to vnímate vy?
Rusko vedie agresiu na našom území. Bez Ukrajiny nie je možné túto vojnu zastaviť. Preto od začiatku hovoríme o základnom princípe, že nič sa nesmie dohodnúť bez Ukrajiny. Som presvedčený, že tento princíp nájde podporu aj v novej vláde prezidenta Trumpa. Ukrajina bude musieť sedieť za rokovacím stolom bez ohľadu na dnešné či budúce konzultácie alebo kontakty. V opačnom prípade sa jednoducho dostaneme k novej Mníchovskej dohode a jej následky môžu byť ešte tragickejšie ako súčasné udalosti.
Čítajte viac Globalizuje Putin vojnu proti Ukrajine? Vojaci KĽDR po boku Rusov prekračujú rubikon
Takže by ste bojovali ďalej, keby napríklad Ukrajinu Trump postavil pred hotovú vec a povedal by, že sa dohodol s Putinom a končí s pomocou pre Kyjev?
Áno, bojovali by sme. Dnes sledujeme, ako sa dejiny svojím spôsobom opakujú. Hitlerovské Nemecko a Putinovo Rusko sú skoro totožné. Ich propaganda je takmer rovnaká. Dnes z Ruska počúvame, ako je obklopené nepriateľmi a chce mier, ale niekto ho neustále provokuje a musí bojovať za svoje práva. Vtedy sa využívalo nemecky hovoriace obyvateľstvo, teraz je to rusky hovoriace obyvateľstvo. Mníchovská dohoda mala upokojiť Hitlera, ale výsledkom bol najkrvavejší konflikt v dejinách ľudstva, na ktorý nadviazali desaťročia komunistickej vlády vo východnej Európe. Slovensko si práve pripomenulo 35 rokov od nežnej revolúcie. Myslím si, že je to dobrá príležitosť aj na zamyslenie sa, že tento historický cyklus sa začal mníchovskou zradou. Platí to aj pre Ukrajinu. Nová Mníchovská dohoda by nebola dobrá ani pre nás, ani pre Spojené štáty, ani Európu, ani pre svet. Preto som spomenul princíp, že sa nič nesmie dohodnúť bez Ukrajiny. Je to poistka, aby sa neopakovali chyby z minulosti.
Aj súčasný slovenský premiér Robert Fico tvrdí, že na jar 2022 bolo možné dosiahnuť mier, ale Západ to sabotoval a povzbudil Ukrajinu do boja. Aká je vaša reakcia na tieto slová?
Osobne som presvedčený, že každý štát, ktorý cíti sebaúctu, by sa mal v prípade napadnutia chopiť zbrane. Národ, ktorý chce žiť v slobode, nemôže čakať, že mu ju niekto vybojuje. To nie sú moje slová, o tom hovoril Milan Rastislav Štefánik. Je to, samozrejme, významná a rešpektovaná osobnosti vašich dejín. Ja si ho tiež veľmi vážim. Preto pripomínam jeho slová a je čudné, keď dnes niekto v slovenskej spoločnosti spochybňuje právo a nárok Ukrajincov bojovať za svoj štát, za svoju slobodu.
Aké dôležité bolo pre Ukrajinu, že predchádzajúca slovenská vláda bola ochotná poslať Kyjevu zbrane vrátane systému S-300 a stíhačiek MiG-29?
Už som o tom hovoril mnoho ráz, ale s radosťou a úprimne to zopakujem. Ukrajina je nesmierne vďačná vtedajšej slovenskej vláde na čele s pánom predsedom Eduardom Hegerom a ministrom obrany pánom Jaroslavom Naďom. S podporou pani prezidentky Zuzany Čaputovej urobila taký rozhodný a veľmi odvážny krok, ktorý sa nedá doceniť vojensky ani politicky. Predovšetkým preto, že Slovensko bolo prvým štátom, ktorý dal Ukrajine systém protivzdušnej obrany stredného doletu. Bolo to presne to, čo vtedy prezident Volodymyr Zelenskyj žiadal od spojencov. Bol to veľmi dôležitý príklad pre našich partnerov. Veľa sa špekulovalo, že takýto krok môže spôsobiť eskaláciu situácie. Že štát, ktorý to urobí, sa automaticky stane súčasťou konfliktu a Rusko na to bude reagovať. Slovensko však bolo odvážne a tieto obavy sa nenaplnili. Hovorilo sa o prekročení červených čiar, ale Moskva s tým nič neurobila, a váš príklad nasledovali ostatní. Systém S-300 zachránil stovky, možno tisíce životov. Ukrajinskí vojaci ho hneď mohli nasadiť, lebo ho poznajú. Rovnaké to bolo so stíhačkami MiG-29. Ešte by som sa však vrátil k tomu, čo ste spomenuli o dohode z roku 2022 a ako o nej hovorí pán premiér Fico. Som si absolútne istý, že na jar roku 2022 bolo možné dohodnúť len kapituláciu Ukrajiny, nie mier. A už vôbec nie spravodlivý mier.
Prečo?
Pokúsim sa to vysvetliť. Mala to byť dohoda o urovnaní situácie na Ukrajine a o neutralite Ukrajiny. No jej podmienky sa rovnali kapitulácii. Dohoda stanovila, že Ukrajina má uznať nezávislosť takzvanej Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky. A to v celom rozsahu. Teda nielen v tej časti, ktorá bola vtedy pod kontrolou Ruska. Jeho vojská mali zostať na území Ukrajiny bez toho, aby sme sa mohli brániť. Počet ukrajinských vojakov sa mal znížiť na 50 000 vojakov vrátane 1¤500 dôstojníkov. Čo by bolo päťkrát menej, než sme mali na začiatku vojny. Ukrajina by nemala právo vyrábať, vyvíjať, nakupovať ani rozmiestňovať na svojom území raketové systémy akéhokoľvek typu s doletom väčším ako 250 kilometrov. Zároveň mala Ukrajina zaplatiť obnovu Donbasu, ktorý Rusko od roku 2014 ničí. Ukrajina mala tiež uznať ruštinu za oficiálny jazyk štátu a, samozrejme, navždy sa vzdať vstupu do NATO. Určite to nebol spravodlivý mier. Ale rozhodujúcim faktorom, prečo sme na tieto podmienky nepristúpili, bola zmena situácie. Koncom marca, keď sa rokovalo v Istanbule, sa objavili informácie, čo sa stalo v mestách Buča či Irpiň. Zistilo sa, že Rusi tam zabili a umučili stovky ukrajinských civilistov. Tieto zábery obleteli celý svet. Zmenili postoj prezidenta aj Ukrajincov k rokovaniam. Bol to morálny a emocionálny šok. Jednoducho to spôsobilo, že samotná myšlienka na nejaký kompromis s Ruskom bola zrazu úplne nemožná a neprijateľná. Samozrejme, koncom marca 2022 sme už dostávali aj istú vojenskú a finančnú pomoc od našich partnerov. Pred inváziou sa hovorilo, že vydržíme dva či tri dni. No prešiel mesiac a Ukrajinci začali mať nádej, že to môžeme zvládnuť, že môžeme zvíťaziť, hoci určite potrebujeme podporu od spojencov. Ale sami sme sa rozhodli, že budeme pokračovať.
Ukrajina potrebuje na boj s Ruskom zbrane zo Západu. Prichádzajú húfnice, tanky, protivzdušné systémy či drony.
Ako by ste opísali súčasné ukrajinsko-slovenské vzťahy? Čo z vášho pohľadu funguje a čo nie?
Vo všeobecnosti môžem povedať, že naše vzťahy sú veľmi, veľmi pragmatické. Usilujeme sa zameriavať na konkrétne projekty, z ktorých budú mať v konečnom dôsledku prospech obe strany. To je vysvetlenie pre dynamiku nášho politického dialógu so Slovenskom, ktorá je podľa môjho názoru na najvyššej úrovni za celú históriu našich bilaterálnych vzťahov. Len v tomto roku sme absolvovali trikrát stretnutia na úrovni predsedov vlád, v rámci ktorých to dva razy bolo medzivládne rokovanie za účasti ďalších ministrov. Absolvovali sme zasadnutie bilaterálnej komisie pre hospodársku, vedecko-technickú a priemyselnú spoluprácu a stretnutie podnikateľského fóra. Možno ešte tento rok stihneme zasadnutie bilaterálnej komisie o cezhraničnej spolupráci. Dokonca sa už stretli aj prezidenti našich krajín, ale bolo to v rámci medzinárodných summitov.
Čítajte viac Pellegrini sa stretol so Zelenským, plánuje cestu na Ukrajinu
Slovenská hlava štátu Peter Pellegrini absolvovala stretnutia s prezidentom Zelenským v Bruseli a vo Washingtone.
Presne tak. Ale, samozrejme, keď tak môžem povedať, očakávame plnohodnotnú návštevu pána prezidenta Pellegriniho v Kyjeve. On sám o tom hovoril, keď ho zvolili, že navštívi všetkých susedov. Na Ukrajine ešte nebol, ale stále je to vec na našom rokovacom stole. Presný dátum nemáme, no dúfame, že keď sa to nestane v tomto roku, tak začiatkom budúceho roka by sa to mohlo podariť. Slovensko sa pozitívne stavia k Ukrajine ako k potenciálnemu plnohodnotnému budúcemu členovi EÚ. V tomto máme podporu vašej vlády. Premiér Fico viac ráz deklaroval, že ste pripravení nám pomôcť na ceste do únie, že sa s nami podelíte o skúsenosti, prípadne nám poviete, kde sa stali chyby, aby sme ich neopakovali. Čo sa týka projektov rekonštrukcie na Ukrajine, v tejto oblasti vidím pomerne veľký potenciál pre slovenské spoločnosti, aby sa do nich zapojili. Ale, samozrejme, sú tu aj veci, s ktorými nemôžeme byť celkom spokojní. Napríklad nás mrzí postoj slovenskej vlády k členstvu Ukrajiny v NATO.
A vlastne teraz ešte ani nejde o členstvo, ale o pozvánku do Severoatlantickej aliancie, však?
Áno. Na druhej strane v spoločnej deklarácii na úrovni predsedov vlád je veta, že Slovensko rešpektuje rozhodnutia Ukrajiny, len má iný názor. Ale už samotné slová o rešpekte sú pre nás momentálne dôležitá vec. A pán prezident Pellegrini, ktorý sa zúčastnil na washingtonskom summite NATO, tiež podporil záverečnú deklaráciu, ktorá sa týka aj cesty Ukrajiny do aliancie. Takže pokračujeme v spolupráci so slovenskou stranou a myslím si, že v tejto veci k niečomu úspešne dospejeme. Evidujeme však, že plán víťazstva, ktorý ponúkol prezident Zelenskyj, slovenská vláda vníma inak ako my. V žiadnom prípade to nie je alternatíva k mierovej formule, ktorá je u nás stále na stole. Plán víťazstva je jednoducho ďalší nástroj, ako donútiť Rusko, aby sa zapojilo do rokovaní. Zaznamenali sme, že Slovensko chce podporiť aj ďalší čínsky mierový plán. Ale náš postoj je taký, že v akomkoľvek mierovom pláne musia byť zakomponované kľúčové podmienky. Ako som vravel, základným princípom je, že nič sa nemôže dohodnúť bez Ukrajiny. A po druhé, každý mierový plán by mal vychádzať z Charty OSN, teda by mal rešpektovať suverenitu a územnú celistvosť Ukrajiny v rámci medzinárodne uznaných hraníc.
