Ukrajinské vojská vstúpili do Kurskej oblasti 6. augusta a hneď obsadili desiatky miest a dedín. Podľa úradov odtiaľ odišlo 112-tisíc ľudí. Nevie sa, koľko ľudí zostalo pod ukrajinskou okupáciou. Väčšina z tých, čo odišla, skončila v Kursku. Spočiatku utečenci verili, že sa čoskoro budú môcť vrátiť domov. Dostávali pomoc – a pozorne sledovali reportáže ukrajinských médií pri hľadaní informácií o svojich blízkych, ktorí zostali v pohraničí.
Čoskoro sa ukázalo, že o otvorenie humanitárneho koridoru pre civilistov sa ani nejedná a že peniaze, poskytnuté ruským štátom na pomoc utečencom, končia.
Na začiatku novembra obyvatelia Sudže a ďalších okupovaných obcí usporiadali demonštráciu na hlavnom námestí v Kursku. Potom miestni hodnostári sľubovali riešiť všetky problémy, ale ešte ich nevyriešili.
„Najsilnejšie ostreľovanie sa začalo o tretej v noci. O šiestej už boli (ukrajinskí vojaci) na (predmestí) Gončarovka. Veľmi rýchlo prenikli, pretože hranica bola prázdna, boli tam len vojaci základnej služby,“ opísala Julija, obyvateľka Sudže, ako s manželom Valerijom, desiatimi deťmi, z ktorých deväť je osvojených, nevestou a štyrmi vnukmi zažili začiatok ukrajinského útoku 6. augusta.
Ukrajinská armáda vstúpila do mesta ešte v ten istý deň. Úrady v Kurskej oblasti a v Sudžskom okrese nestihli vyhlásiť evakuáciu, ľudia museli utekať z mesta.
„Odchádzali sami, pretože už začali chápať, že niečo nie je v poriadku. Všetkým sa nám zdalo, že je to na deň či dva,“ vysvetľuje ďalšia obyvateľka mesta Alla. Spolu s mužom, dieťaťom a matkou v staršom veku odišli zo Sudánu pod paľbou ešte v prvý deň ukrajinského útoku.
Práve skutočnosť, že sa nekonala organizovaná evakuácia, označujú miestni za hlavnú chybu vtedajšieho náčelníka okresu Alexandra Bogačeva (odvolaného v polovici novembra) a gubernátora Alexeja Smirnova. Úrady podľa miestnych mali byť pripravené na to, že v pohraničí môžu prepuknúť boje. „Od náčelníka nášho okresu a starostu mesta (Vitalija Slaščeva) žiadna pomoc neprišla,“ zdôrazňuje Alla. „Ani sa neukázali: nepozvali ľudí na schôdzu, aby ich aspoň nejako podporili, aby povedali, čo majú ďalej robiť. Nikto ich odvtedy nevidel,“ doplnila.
V reakcii na výhrady gubernátor Smirnov len hádzal zodpovednosť na ministerstvo obrany: Od vojakov vraj neprišli žiadne inštrukcie, že je nevyhnutné evakuovať ľudí.
Samotní obyvatelia mesta oznámenie dostávali – pravda, nie od úradov, ale od nejakého „Ukrajinca“. Podľa Julija a Valerija v predvečer ukrajinského útoku muž, ktorý sa predstavoval ako Alexej či Andrej, zatelefonoval či napísal mnohým obyvateľom Sudže a vyzýval ich, aby čo najrýchlejšie odišli z mesta. Dodnes sa nevie, kto to bol.
„Našej dcére poslal SMS: odíď, odíď zo Sudže. Všetci sa mu ale smiali: čo hovoríš, máme dobrú armádu a chránené hranice, nič nám neurobíte. Nadávali mu. A vidíte, čo sa stalo,“ hovorí Valerij. Alla dodáva, že „Ukrajinec“ písal podobné varovania aj v komentároch k miestnemu kanálu Sudža Rodnaja s 82 500 predplatiteľmi na sociálnej sieti, ale „prirodzene mu nikto neuveril“. Komentáre sú už zmazané.
Keď začala paľba, Julija, Valerij a ich rodina sa spočiatku ukryli do pivnice školy neďaleko od ich domu, veď „strieľali nepretržite“. Po tom, čo paľba zoslabla, odišli do dediny Bolšoje Soldatskoje, asi 20 kilometrov od Sudži. Strávili tam niekoľko dní na farme, kde pracoval jeden zo synov. Keď ukrajinské vojská začali ostreľovať aj túto dedinu, odišli do Kurska.
Julija a Valerij uviedli, že počas presunov neraz videli, ako ukrajinskí vojaci strieľajú po autách civilistov. O útokoch hovoria aj ďalší utečenci, Ukrajina ich popiera.
O ostreľovaní cesty medzi Sudžou a Kurskom rozprávala aj Alla. Podľa nej sa jej rodina „včas rozhodla odísť, pretože počas pár hodín drony začali zasahovať autá“, ako jej neskôr rozprávali známi. No podarilo sa im šťastne docestovať do Kurska, kde si prenajali byt. Spočiatku vždy na 24 hodín, pretože boli presvedčení, že sa čoskoro vrátia domov. Keď sa ukázalo, že to sa nepodarí, prenajali si iné bývanie. „Dieťa sme len tak dostali do škôlky. Spočiatku nám hovorili, že nemajú miesto, a potom (úrady) nariadili, aby deti z pohraničia prijímali mimo poradia,“ povedala Alla.
Teraz si s mužom hľadajú prácu. Odkázaní sú úplne len sami na seba. „Sami si platíme prenájom bytu, ktorý stojí 27-tisíc rubľov (približne 250 eur), čo je pre nás veľa, zvlášť keď sme míňali vlastné bývanie v Sudži. Stáva sa, že občas musíme zájsť do strediska distribúcie humanitárnej pomoci,“ povedali manželia.
V prvých dňoch ukrajinského útoku ruská vláda poskytla na pomoc utečencom najprv 220 miliónov rubľov (približne dva milióny eur), neskôr 1,8 miliardy rubľov a potom ešte 1,5 miliardy rubľov. Peniaze ľudia dostali ako odškodné za stratu obydlia a ďalšieho majetku, išlo ale o 175-tisíc rubľov (približne 1700 eur).
Okrem toho ešte 9. augusta gubernátor Smirnov zverejnil čísla tiesňových liniek, na ktorých môžu ľudia v núdzi žiadať o pomoc. O dva dni neskôr gubernátor pri porade s prezidentom Vladimirom Putinom ubezpečoval, že úrady ľuďom poskytli „všetko nevyhnutné“, vrátane zariadeného ubytovania v miestnych internátoch, športových kluboch a podobných miestach.
Súčasne v Rusku začali zbierky humanitárnej pomoci. Rusi odvtedy posielajú do Kurskej oblasti oblečenie, potraviny, lieky a ďalšie nevyhnutné veci. Na webe štátnych zákaziek sa objavilo zvláštne miesto, kde utečenci môžu nájsť informácie o peňažnej pomoci, a ľudia ochotní pomáhať sa zase dozvedia, kam majú zaniesť humanitárnu pomoc, ako sa stať dobrovoľníkom či darovať krv.
V Kursku zásielky z celej krajiny prijímajú dobrovoľníci a potom pomoc rozdeľujú. Dve distribučné strediská otvorila nezaregistrovaná politická strana novinárky Jekateriny Duncovej, ktorá sa márne snažila kandidovať v tohtoročných prezidentských voľbách. Podľa Duncovovej sa úrady od ukrajinského útoku správajú k utečencom ako k zdroju problémov. „Z úradu raz zavolali, aby sa dozvedeli, že fungujeme – a poslali k nám rovno 200 utečencov,“ tvrdí. „Ale bohužiaľ nám aspoň nebránia v práci,“ dodáva.
Rodina Julija a Valerija teraz žije v opustenom dome, do ktorého zaviedli kúrenie a vodu a postavili záchod a kúpeľňu. V Kursku si tiež našli prácu. Štyri deti sa učia po internete, ďalšie chodia do miestnej školy. V rodnom meste sa im žilo pohodlnejšie, ale nemajú najmenšiu predstavu, kedy sa budú môcť vrátiť.