Na jeseň 1944 poskytol úkryt trinástim Židom. Skrýval ich pritom v budove, ktorá sa hemžila nacistami. Príbeh záchrany sa odohral v Budapešti. Ako sa tam Zíma ocitol? Keď mal tento rodák z Příbrami 27 rokov, odsťahoval sa s manželkou do Maďarska, vlastne do Uhorska, pretože v roku 1908 ešte existovala monarchia, zanikla o jedno desaťročie neskôr.
Postupne vystriedal niekoľko zamestnaní, dlhodobú prácu si našiel v roku 1928. „Stal sa domovníkom a údržbárom v budove československého veľvyslanectva. Zvlášť od jesene do začiatku jari sa veľa narobil, pretože vykuroval rozsiahle priestory ambasády, ktorá sa nachádzala v niekdajšom veľkom sídle grófa Zichyho," hovorí televízny dokumentarista Martin Mózer. Vďaka nemu výnimočný príbeh odvahy neupadol úplne do zabudnutia. Pátral v archívoch, vyhľadával potomkov Zímu a tých, ktorým zachránil život. Nielen nakrúcal, pripravil panelovú expozíciu, ktorú na budúci mesiac otvoria v Českom dome v Bratislave na Prepoštskej ulici.
Po rozbití Československa budovu v Budapešti prevzalo hitlerovské Nemecko. „Nacisti si v nej zriadili služobné priestory. Napríklad aj na účely propagandy a dočasne tam býval veliteľ rozviedky Wehrmachtu," ozrejmil Mózer. Samozrejme, že všetkých Čechov a Slovákov vyhodili s výnimkou jediného: „Zímu si nechali, čo sa dá ľahko vysvetliť. Vyhovovalo im, že má ťažkú prácu, načo by si ruky špinil nejaký Nemec."
Čítajte viac Tancovala som pre Mengeleho. Mamu mi poslal do plynu
Na prelome rokov 1942 a 1943 Zíma dostal zápal trojklaného nervu. Liečila ho židovská lekárka Mária Flammová, ktorá pracovala v židovskej nemocnici. „Pomohla mu uzdraviť sa. Keď Zíma odchádzal z nemocnice, povedal jej, že keby v budúcnosti potrebovala pomoc, môže sa naňho obrátiť," zdôraznil Mózer. Približne o dva roky sa ukázalo, že jeho sľub môže mať dokonca cenu života. A nie jedného.
Zíma vtedy konkrétne ubezpečil Flammovú, že ak sa situácia Židov výrazne zhorší, skúsi jej pomôcť. Odlišovalo sa ich utrpenie v Maďarsku od perzekúcií vo vojnovom slovenskom štáte? S prízrakom vypuknutia druhej svetovej vojny antisemitizmus bujnel na oboch stranách Dunaja, potom to bolo čoraz horšie. Tisova vláda prijala v septembri 1941 takzvaný Židovský kódex, ktorý zmenil Židov na menejcenné bytosti. V Maďarsku už v roku 1938 schválili zákon, ktorý obmedzil účasť Židov v národnom hospodárstve na 20 percent, neskôr to bolo už iba päť percent. A v tom istom roku ako na Slovensku aj Maďari pritvrdili v poradí s tretím protižidovským zákonom. Obe rasistické legislatívy mali spoločné napríklad to, že zakazovali manželstvá Židov a Nežidmi.
Čítajte viac Židovský kódex: poníženie až na samé dno pred vyhnaním zo Slovenska
Na slovenskom území sa začal odohrávať hlavný horor od marca 1942, keď vypravili prvý transport so Židmi do nacistického koncentračného tábora v Auschwitzi. Naopak, režim v Budapešti odolával tlaku Hitlera, aby s nimi rovnako zúčtoval. Keď však v marci 1944 führer nariadil okupáciu Maďarska, Židov, ktorí museli začať nosiť na oblečení žltú hviezdu, potom tiež deportovali do nemeckých táborov smrti (prvý vlak odišiel z Budapešti v polovici mája 1944).
Na prelome mája a júna sa zúfalá Flammová rozhodla vyhľadať Zímu s prosbou o pomoc. „Spolu s ňou ukryl v pivnici nacistickej budovy jej brata s jeho manželkou. Boli to prví traja Židia dovedna z trinástich, ktorých zachránil," povedal Mózer. Ako to Zíma vôbec dokázal? Prepašovať ich do podzemia budovy, v ktorej sa hajlovalo? „Treba najprv podčiarknuť, že Nemcom určite nenapadlo, že by domovník a údržbár v jednej osobe priviedol do pivnice hoci len jediného Žida. Považovali ho za neškodného Čecha v zmysle, že by nemal odvahu urobiť im podraz. V podstate to potvrdzuje skutočnosť, že som o ňom v archívoch v Nemecku nenašiel nič. Jeho meno sa vôbec neobjavovalo v správach, ktoré nacisti pravidelne posielali z Budapešti do Berlína. Pochopiteľne – veď ho vnímali ako obyčajného sluhu, ktorý musel vedieť, čo by ho čakalo, keby Židovi čo i len najslabšie podal pomocnú ruku." Opak bol pravdou, tá pomyselná ruka bola najsilnejšia…
Čítajte viac Posledný veľký krajčír v USA je zo Slovenska. Oblieka prezidentov
Zíma mal výhodu v tom, že nacisti sa v budove nenachádzali nepretržite. Odchádzali z nej zakaždým popoludní alebo večer, keď sa im skončil pracovný čas. Zíma nemohol vyvolať nijaké podozrenie: „Prichádzal skoro ráno, keď v budove nikto nebol, pretože musel vykúriť budovu pred príchodom Nemcov. V taške, ktorú nosil so sebou, pravidelne prinášal potraviny pre skrývaných Židov," povedal Mózer.
Medzi tých, ktorým Zíma poskytol úkryt, pribudol aj Aron Grünhut. Židovský rodák z Bratislavy, obchodník a významný predstaviteľ Ortodoxnej židovskej obce, ktorý krátko pred vypuknutím vojny pomohol až 1¤300 Židom zo Slovenska emigrovať do Palestíny. Neskôr žil s falošnými dokladmi v Budapešti. Keď Grünhut na jar 1944 išiel na stretnutie so Zímom, zažil šok. Mózerovi o tom porozprával Grünhutov syn Benjamin, ktorý žije v Izraeli: „Otec mi vravel, že si zrazu myslel, že vykročil v ústrety smrti. Veď na balkóne veľkého domu, ku ktorému ho Zíma priviedol, zbadal obrovskú vlajku s hákovým krížom. Povedal, že mu dôveroval, ale on ho zradil… Zíma ho však ubezpečil, že sa vôbec nemusí báť." Aron Grünhut sa zjavne nazdával, že sa chytil do pasce – že sa naňho vrhnú gestapáci. Statočný Čech ho však počas hlbokej noci dostal do skrýše v podzemí.
Zíma zachránil život aj vojenskému lekárovi s hodnosťou plukovníka Tiborovi Rosenthalovi-Rivalovi, ktorý sa narodil na Podkarpatskej Rusi. Aj jeho manželke pochádzajúcej z Lučenca a ich dvom malým deťom, ktoré prišli na svet v Bratislave. Rosenthal-Rival bol československý dôstojník, ktorého po vyhlásení slovenského štátu ako Žida vyhodili z armády.
Mimochodom, Zíma bol nielen hrdinský záchranca, ale aj veľký vlastenec. V útrobách budovy počas celej vojny skrýval československú vlajku a bustu prvého prezidenta spoločného štátu Čechov a Slovákov Tomáša G. Masaryka.
Na jeseň 1944 hrozilo, že ukrývaní Židia zostanú bez pokračujúcej pomoci. Bez jedla, vydaní napospas osudu. „Blížil sa východný front, Nacistické Nemecko v strachu pred postupujúcou Červenou armádou nariadili evakuáciu všetkých zamestnancov budovy do Šopronu. Zímovi sa podarilo presvedčiť Nemcov, aby ho nechali v Budapešti, lebo sa musí starať o svoju vážne chorú manželku, čo bola pravda, vedeli o tom, a tak sa asi nad ním zľutovali. Koniec koncov, veď ho považovali za bezvýznamného," povedal Mózer.
Tú časť územia, kde sa nachádzala budova, červenoarmejci oslobodili v januári 1945. Až potom Zíma mohol pustiť skrývaných Židov na čerstvý vzduch.
Aron Grünhut neskôr po skončení vojny vyzval všetkých, ktorým Zíma zachránil život, aby spísali svedectvo. Štát Izrael , ktorý udeľuje ocenenie Spravodlivý medzi národmi Nežidom za nezištnú záchranu Židov počas holokaustu, vyznamenal Zímu v roku 1971. V Izraeli netušili, či je ešte stále nažive. Aj keby bol, ocenenie by mu nemohli odovzdať, pretože vzťahy medzi komunistickým Československom a židovským štátom sa nachádzali na bode mrazu.
Mózer zistil, že Zíma sa po skončení vojny presťahoval z Budapešti do Prahy, kde zomrel v apríli 1963, keď mal 81 rokov. Po dlhom pátraní sa mu podarilo nájsť jediného priameho potomka tohto hrdinu. „Je ním jeho prapravnuk, ktorý sa volá Miklós Zima. Žil v Budapešti, ale pre nesúhlas s politikou maďarského premiéra Viktora Orbána sa presťahoval do Nemecka."
Mózer zariadil milé stretnutie potomkov preživších s Miklósom Zimom. Ten zároveň prevzal po dlhých desaťročiach ocenenie Spravodlivý medzi národmi udelené jeho prapradedkovi. Vskutku unikátnemu hrdinovi počas holokaustu, pretože neexistuje iný prípad, keď by niekto zachránil Židov takpovediac nacistom priamo pod ich nosom.