Agremán je v diplomatickej praxi súhlas štátu s prijatím navrhovaného kandidáta druhého štátu, ktorý má pôsobiť na zastupiteľskom úrade.
O zámere vlády Roberta Fica postaviť na čelo ambasády Migaša ako prvý informoval Denník N. Jeho odchod do Minska môže vyznievať prekvapujúco: v Bielorusku už funkciu veľvyslanca vykonával, opakované vymenovanie sa v diplomacii vyskytuje málokedy. Fico podobný variant vybral pri obsadení postu nového veľvyslanca v Rusku – do Moskvy sa po niekoľkých rokoch vrátil Peter Priputen.
Nominácie na veľvyslancov predkladá na rokovanie vlády šéf diplomacie, ktorým je Juraj Blanár, no podľa zdrojov Pravdy bolo rozhodujúce želanie Fica, ktorý po Priputenovi v Moskve chce vidieť Migaša v Minsku. „Môžete za tým hľadať dva dôvody. Ficovi prekážalo, keď Migaš bol fakticky prinútený predčasne odísť z Bieloruska počas vlády Igora Matoviča, a uvedomuje si, že je veľmi vhodný diplomat do bieloruského prostredia aj z pohľadu ekonomických záujmov Slovenska," podotkol predstaviteľ z ministerstva zahraničných vecí.

Migaš v máji 2020 nahneval vtedajšieho šéfa diplomacie Ivana Korčoka, keď bez jeho vedomia išiel v Minsku počas pandémie koronavírusu na oslavy výročia skončenia druhej svetovej vojny. Po roztržke s ministrom rezignoval na svoju funkciu. Migaš argumentoval aj tým, že jeho otec bojoval v Povstaní a uctiť si obete v radoch Červenej armády považoval za povinnosť. Korčokovi i prezidentke Zuzana Čaputovej napísal list, v ktorom zdôraznil, že neľutuje svoju účasť na oslavách 75. výročia víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne a požiadal o uvoľnenie z funkcie ambasádora.
Lukašenko verejne vyjadril počudovanie nad kritikou Migaša z bratislavskej centrály a jeho účasť na vojenskej prehliadke 9. mája ho nadchla až tak, že v polovici júna 2020 podpísal dekrét, ktorým mu udelil štátne vyznamenanie. O tri týždne ho prijal vo svojom prezidentskom sídle a odovzdal mu Rad Francyska Skarynu. Lukašenko sa ešte postaral o to, že bieloruská pohraničná stráž darovala Migašovi nemeckého ovčiaka.
Čo sa týka ochladenia medzištátnych vzťahov, výrazne k tomu prispeli aktivity slovenského zastupiteľského úradu v Minsku po auguste 2020, keď Lukašenko nielen sfalšoval výsledky prezidentských volieb, ale ešte aj brutálne zakročil proti pokojným demonštrantom, ktorí odmietali uznať oficiálnu prehru opozičnej kandidátky Svjatlany Cichanovskej. Denník Pravda to ozrejmil pred piatimi mesiacmi, keď sme s odvolaním na zdroj blízky vláde napísali, že ambasáda umožnila v Minsku odovzdávať finančnú hotovosť ľuďom prenasledovaným autoritárskym režimom.

Lukašenko reagoval s nevôľou až tak, že vydal pokyn zatvoriť bieloruské veľvyslanectvo na Slovensku. Svoju činnosť ukončilo 1. januára tohto roku, odvtedy Bielorusko diplomaticky pokrýva našu krajinu zo svojho zastupiteľského úradu vo Viedni. Ochladenie vzťahov sprevádzalo ešte to, že Lukašenko si neželal, aby po Migašovi prišiel do Minska diplomat v hodnosti veľvyslanca. Zastupiteľský úrad preto odvtedy riadila chargé d'affaires Katarína Žáková.
Podľa už citovaného zdroja z rezortu slovenskej diplomacie nastal posun v prípade diplomatických vzťahov medzi obidvomi krajinami: „Očakáva sa, že v Bratislave znovu začne fungovať bieloruská ambasáda. Malo by k tomu prísť v prvej polovici budúceho roku." Bielorusi nemusia hľadať budovu, pretože nehnuteľnosť, ktorú do decembra 2023 v blízkosti Palisád v Bratislave využívali,si ponechali. „Počas celého tohto roku riadne uhrádzali platby za energie," podotkol zdroj z ministerstva s tým, že v Minsku asi predpokladali, že na jeseň 2023 vznikne na Slovensku vláda, ktorá zaujme iný postoj k vzťahom s Bieloruskom. Nemýlili sa – malým, ale silným dôkazom bola napríklad účasť potomkov červenoarmejcov z Bieloruska na oslavách 80. výročia vypuknutia SNP, ktorých na Slovensko zavolal Fico. Nechýbala ani pozvánka pre bieloruského veľvyslanca s akreditáciou pre Slovenskú republiku so sídlom vo Viedni.

Lukašenko je označovaný v demokratickom svete za posledného diktátor v Európe, napriek tomu, že Bielorusko je malá krajina, má nezanedbateľný hospodársky význam. Konkrétne ide o produkciu potašových hnojív. Pokrýva dokonca až pätinu jej celosvetovej výroby. Po tom, čo Lukašenko umožnil ruskej armáde vtrhnúť na Ukrajinu aj z bieloruského územia, EÚ uvalila na Bielorusko prísne sankcie, vzťahujú sa aj na dovoz hnojív. Keď sa rusko-ukrajinská vojna skončí a tento trest sa stane minulosťou, mať dobré vzťahy s Minskom môže byť potom cenná devíza. Predaj hnojív totiž v Bielorusku kontroluje štát.
Sankcie viedli k tomu, že ceny hnojív vo svete rástli dokonca viac ako ceny potravín. Svetová banka upozornila, že kým v januári 2022 (mesiac pred ruskou inváziou) bola cena potaše 221 amerických dolárov (USD) za tonu, v decembri toho roku už dosahovala 562 USD za tonu.
Migaš má výhodu v tom, že si vytvoril nielen dobrý vzťah s Lukašenkom, má aj užitočné kontakty v bieloruskom prostredí biznisu. Plynulo hovorí po rusky, čo si Bielorusi veľmi cenia na zahraničných diplomatoch. Vedel sa dostať do priazne bieloruských oficiálnych predstaviteľov, ktorým medzi štyrmi očami prízvukoval, že sa nepozerá na ich krajinu takpovediac západnými očami.

Pred novembrom 1989 bol Migaš člen totalitnej komunistickej strany. Dokonca sa angažoval tak, že pôsobil aj ako pedagóg na Vysokej škole politickej Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska v Bratislave. Po páde nedemokratického režimu zakladal Stranu demokratickej ľavice (SDĽ), niekoľko rokov vykonával funkcie šéfa tejto partaje. V politike to najďalej dotiahol v období 1998 – 2002, keď pôsobil ako predseda NR SR.
Na konci decembra 2004 sa SDĽ zlúčila so Smerom. Neskôr po roku 2006, keď sa Fico stal prvýkrát predsedom vlády, sa zjavne Migašovi revanšoval za splynutie SDĽ s jeho stranou – v období 2009 až 2014 bol ambasádor v Moskve, odkiaľ sa presunul na rovnaký post do Minska.
