Koľko v súčasnosti vynakladá Poľsko peňazí na obranu a ako to bude vyzerať v budúcnosti? Krajiny NATO majú do armád investovať dve percentá HDP, ale to je pre viaceré štáty už len minimálna úroveň výdavkov.
Vaša otázka je, samozrejme, úplne legitímna, dôležitá a vlastne jednoduchá. No odpoveď taká nie je. Ak mám byť úprimný, nevieme, koľko momentálne míňame na obranu. Ak hovoríme o štátnom rozpočte, tak v ňom je uvedená časť z celkovej sumy vládnych výdavkov na národnú obranu. Je to číslo, ktoré môžeme spomenúť, teda o niečo viac ako tri percentá hrubého domáceho produktu (HDP). No v týchto investíciách je aj časť, ktorá nie je známa, kým neurobíme prepočty po skončení finančného roka. Vláda v súčasnosti deklaruje, že v roku 2024 Poľsko plánovalo minúť na obranu 4,2 percenta HDP. Lenže už v treťom vlaňajšom štvrťroku to vyzeralo tak, že sme na tejto úrovni neboli. Nepodarilo sa úplne využiť mimoriadne výdavky, ktoré v podstate prispievajú k štátnemu dlhu. Ani pre krajinu ako Poľsko nie ľahké získať úvery a pôžičky na medzinárodných finančných trhoch alebo v rámci transakcií medzi vládami. S istotou môžeme povedať, že sme výrazne nad úrovňou troch percent HDP, ale je otázne, ako blízko sme pri štyroch percentách. Možno to budeme vedieť v júni po správe Národného audítorského úradu, ktorý má za úlohu každoročne prehodnocovať verejné výdavky z predchádzajúceho roku. Čo sa týka obranných investícií na rok 2025, tie majú byť na úrovni 4,7 percenta HDP. Ale aj v tomto prípade platí, čo som už povedal. Naozaj nevieme, aké budú na konci roka celkové výdavky na obranu. Môžeme predpokladať, že asi budú štyri percentá, azda viac. Ale poviem tiež to, že deklarovaný cieľ 4,7 percenta bude naozaj zložité dosiahnuť.
Nakoľko sú vojenské výdavky finančnou záťažou pre poľský rozpočet?
Z dlhodobého hľadiska to nikto nevie. Súčasné finančné plány zahŕňajú len niekoľko nasledujúcich rokov. Možno vieme s istou presnosťou hovoriť až o piatich rokoch, ale potom sa už dostávame takpovediac do neznámych vôd. Samozrejme, nikto nechce v najbližšom období deklarovať znižovanie výdavkov na obranu. Široký politický konsenzus je, že všetci hovoria o ich zachovaní alebo dokonca o zvýšení, keď sa spomína až úroveň päť percent HDP. Otázka však znie, do akej miery a na ako dlho by to bolo udržateľné. Myslím si, že je to tiež veľký problém pre ministerstvo financií. Je jasné, že z politického hľadiska je skvelé mať v čase vojny vysoké výdavky na obranu. Súčasné polročné poľské predsedníctvo Rady EÚ je zamerané na bezpečnosť v jej všetkých dimenziách. Ale nie všetky verejné výdavky sa týkajú obrany. Poľsko má v tejto chvíli značne nevyrovnaný rozpočet a verejný dlh je na rekordnej úrovni. Ako som však spomenul, zatiaľ nikto nespochybňuje snahy dávať na bezpečnosť viac peňazí, a určite sa dá povedať, že Poľsko si minimálne v tomto volebnom období do roku 2027 zachová vysokú úroveň výdavkov na obranu. Čo sa stane potom? To sa nedá dobre predpovedať, ale pochybujem, že zostaneme tak vysoko. Je to veľmi veľkú záťaž pre verejné financie. Tie štyri percentá HDP, či dokonca viac, znamenajú, že ročne ide na bezpečnosť štátu 20 percent rozpočtu. Teda každý piaty zlotý minieme na obranu vrátane obstarávania vojenských systémov, údržby zbraní a fungovanie ozbrojených síl. Minister financií z toho musí mať hlavybôľ. Zatiaľ však má vláda takpovediac veľa tabletiek proti bolesti.
Ak sa pozrieme na to, čo Poľsko kupuje, čo sa týka zbraní, dá sa to opísať tak, že je to takmer všetko, a navyše investuje aj do vlastnej obrannej výroby. Ako hodnotíte celý proces?
Pridám k tomu jedno vysvetlenie. Varšava nakupuje prevažne pre pozemné sily. Poľsko sa vníma ako regionálna veľmoc s určitými povinnosťami a úlohami a pred niekoľkými rokmi sa začalo pozerať za vlastné hranice. Preto z hľadiska bezpečnosti a obrany kladie taký dôraz na raketové delostrelectvo s dlhým dosahom. Poľsko plánuje získať 800 takých systémov. Je to viac, ako majú Spojené štáty. Dosah týchto systémov má byť 300 kilometrov a možno aj viac, keď budú vyzbrojené raketami novej generácie. Možno ste počuli slogan, ktorý deklaruje vláda, že Poľsko chce vybudovať najsilnejšie pozemné sily v Európe. Myslím si, že ak zoberieme do úvahy všetky oznámené plány, a môžu existovať aj také, o ktorých nevieme, tak Varšava bude skutočne schopná vytvoriť veľmi veľké pozemné sily. Ich súčasťou má byť aj 1 500 tankov, spomenutých 800 raketometov a 700 diel so značným dostrelom. Pozemná poľská armáda stavia aj na manévrovateľnosť s veľkým počtom nových vozidiel pre pechotu, ktoré majú byť vyrobené v domácej réžii. Výsledkom procesu má byť šesť profesionálnych divízií. Ako som povedal, keď sa teda tieto plány naplnia, Poľsko bude mať štatút regionálnej veľmoci, čo sa týka pozemných síl. Hovoríme však o polovici budúceho desaťročia. Všetky tieto plány si vyžadujú dlhodobé procesy. Nie je to tak, že sa to dá dosiahnuť za dva či tri roky. Veľa ľudí analyzuje, čo predchádzajúca poľská vláda urobila zle alebo čo mohla urobiť lepšie. Z môjho pohľadu mala odvážne vyhlásenia podporované propagandistickou informačnou mašinériou. Je to dôvod, prečo si už dnes mnohí myslia, že Poľsko má mimoriadne vojenské schopnosti. Nie je to však celkom pravda. Poľsko je len na začiatku maratónu, veď plánovací horizont modernizácie sa končí v roku 2039. Je to teda 15-ročný proces, počas ktorého máme ambíciu splniť všetky veľmi odvážne plány.

Bude mať Poľsko dostatok ľudí, ktorých môže vycvičiť a budú ochotní obsluhovať všetky vojenské systémy? Samozrejme, v mnohých krajinách sa veľa diskutuje o povinnej vojenskej službe. Ako to vyzerá v Poľsku?
Bohužiaľ, takúto debatu nemáme. Je to smutné, pretože vidíme krajiny okolo Poľska, kde sa už robia nejaké rozhodnutia a vedú verejné diskusie o obnovení akejsi povinnej verejnej služby, ktorá nemusí znamenať len to, že si ľudia oblečú uniformy. V Poľsku je to však z nejakého dôvodu stále tabu a politické strany sa vždy vyhýbajú odpovedi, keď im tieto otázky kladú médiá alebo odborníci. Na druhej strane je zatiaľ náborová kampaň celkom úspešná. Nedávno som počul od ministerstva obrany, že v ozbrojených silách je viac ako 200-tisíc ľudí. Otázne je, čo dokážu. Pozornejší pohľad ukáže, že v profesionálnych ozbrojených silách je len okolo 140-tisíc ľudí. Ostatní sú súčasťou vojenského vzdelávania či nových foriem vojenskej služby. Niektoré fungujú takpovediac na čiastočný úväzok, ako napríklad teritoriálne obranné sily. Iné sú len na rok a potom sa môžu rozhodnúť, či vstúpia do profesionálnej služby, alebo budú v zálohe. Takže nakoniec tých 200-tisíc ľudí v uniformách v skutočnosti nemáme, respektíve to nie sú vojaci, akých by sme chceli nasadiť proti nepriateľovi ako Rusko. Preto okrem všetkých vojenských nákupov musíme myslieť na ľudí v ozbrojených silách. Veď len dostať pracovnú silu z civilného trhu do armády je veľmi dlhý proces. Nikto momentálne nevie, či budeme schopní dosiahnuť deklarovanú úroveň 300-tisíc vojakov. Nie je to žiadne tajomstvo, že na plne vycvičenú brigádu potrebujete aspoň päť rokov a na plne vycvičenú divíziu možno desať rokov. Ešte roku 2018 sme začali vytvárať novú ťažkú divíziu, ktorá má, zjednodušene povedané, brániť Varšavu z východu. Stále však nemá k dispozícii dostatočný počet vojakov, nie je úplne vybavená ani pripravená plniť všetky úlohy.
Čo je primárny obranný cieľ Poľska? Odolať ruskému útoku?
Ako som povedal v jednej z predchádzajúcich odpovedí, Poľsko nemyslí len na seba. My analytici sa niekedy škriabeme po hlave, keď vážne uvažujeme nad tým, či má naša krajina nejakú veľkú stratégiu a kde ju hľadať. Ak však nejaká existuje, určite sa nekončí na hraniciach Poľska. Skôr sa týka celého regiónu od Fínskeho zálivu cez Estónsko až po Bielorusko a ešte ďalej na východ, ale zahŕňa aj Slovensko. Po veľkej ruskej invázii na Ukrajinu sme si všetci uvedomili, že keď chcete zastaviť nepriateľa na vlastnom území je to už príliš neskoro. Musíte byť schopní najprv vidieť, čo sa deje za vašimi hranicami, aby ste mohli predpovedať, čo sa stane. A potom musíte vedieť zabrániť agresii alebo musíte dokázať zničiť nepriateľské sily ešte mimo vášho územie. Takže to je dôvod, prečo Poľsko investuje do ďalekonosného delostrelectva, a tiež do letectva, pretože ste pravdepodobne videli, že Varšava nakúpila skutočne obrovské množstvo riadených striel dlhého doletu. Bývalý veliteľ poľského generálneho štábu Rajmund Andrzejczak viac ráz povedal, že ak sa Rusi o niečo pokúsia, je potrebná mať možnosti, ako ich zasiahnuť aspoň v dosahu 300 kilometrov. Takže minimálne tak ďaleko od poľských hraníc sa vláda strategicky pozerá.

Je však jasné, že nie všetky krajiny vidia európsku bezpečnosť rovnako ako Poľsko. Napríklad slovenský premiér Robert Fico zdôrazňuje, že po vojne na Ukrajine chce obnoviť štandardné vzťahy s Ruskom. Ako to vnímate?
Nechcem komentovať politické vyjadrenia tohto typu. Je však jasný rozdiel medzi Poľskom a tým, ako vnímajú situáciu niektoré iné krajiny. Žiaľ vrátane Slovenska a Maďarska. Tipujem však, že ak sa porozprávate s ľuďmi v slovenských ozbrojených silách, pravdepodobne budú mať pohľad na obranu a bezpečnosť, ktorý je bližší poľskému. Vo všeobecnosti si uvedomujeme, že sa naozaj potrebujeme vojensky posilniť. Neznamená to, že sa chceme dostať do konfliktu. Najmä nie s krajinou, akou je Rusko, ktorá je vyzbrojená jadrovými zbraňami. Je však potrebné využiť všetky nástroje, ktoré máme, aby Moskva ani len nepomyslela na to, že by urobila niečo hlúpe alebo problematické. Musíme mať k dispozícii vojenské, ekonomické a diplomatické argumenty. Všetky tieto aspekty sú dôležité. Je zaujímavé, že to spomínajú aj predstavitelia poľskej armády. Hovoria rovnako často o kognitívnej vojne ako o raketovom delostrelectve. Spomínajú hybridné útoky aj bojové hlavice. Sme v nejakom konfliktnom stave, hoci našťastie to stále nie je horúca vojna. Ale boj už vedieme a zasahuje mnohé aspekty nášho života. Pozrite sa na dianie v Baltskom mori. Všimnite si informačnú sféru. A viete, aká je situácia na našej hranici s migrantmi. Je to jedna z skúseností, akej Poľsko nikdy nečelilo. Dnes to označujeme za akt agresie. Samozrejme, mali sme pochybnosti, čo sa deje a kto sú tí úbohí ľudia, ktorí prichádzajú. Je už jasné, že je to organizovaná agresia, ktorá využíva migrantov ako zbrane.

Spomenuli ste, že stále to našťastie nie je horúci konflikt. Poľský premiér Donald Tusk však nedávno varoval pred možnosťou globálnej vojny. Je to vhodný spôsob, ako vysvetľovať bezpečnostné riziká verejnosti? Vy osobne máte obavy z horúcej vojny s Ruskom?
Sú to naozaj veľmi ťažké otázky. Chápem, prečo premiér Tusk používa také slová. Jednoducho preto, že všetky doterajšie oveľa jemnejšie odkazy nepriniesli očakávané alebo požadované výsledky. Pravdepodobne sme premrhali posledné tri roky. Na posilnenie Európy sme nevynaložili dostatok peňazí ani odhodlania. A to hovorím napriek tomu, čo robí Poľsko či pobaltské štáty. Ale konať musia všetci naši spojenci v NATO. Inak nebudeme dostatočne silní. Áno, Tusk používa veľmi silnú rétoriku, keď hovorí o perspektíve horúcej vojny v Európe. Vyvoláva to diskusiu aj v Poľsku, v krajine, kde sa obyvatelia vo všeobecnosti zhodujú s vojenskou politikou súčasnej vlády, a platilo to aj pre minulú. Ale súčasný veliteľ generálneho štábu Wiesław Kukuła mal prejav na vojenskej akadémii. Povedal, že sme generácia, ktorá môže byť nútená brániť krajinu so zbraňami v rukách. A to trochu prekvapilo aj niektorých politikov, ktorí sa zaoberajú národnou bezpečnosťou, pretože to vnímali tak, že to možno bolo až príliš silné vyhlásenie. Ale myslím si, že jeho cieľom bolo, aby sme sa konečne zobudili. Veď sme už ignorovali toľko budíčkov. Ako som povedal, zrejme sme premrhali tri roky, čo sa týka príprav a investícií. Neviem dokonca, či už nie je neskoro. Pretože Moskva ukázala, že je schopná pokračovať vo vojnovom úsilí. Dlho sme verili, že ruská spoločnosť bude časom liberálna ako tá naša. No už máme veľa dôkazov, že to tak nie. Napriek obrovským vojenským stratám v Rusku prevláda konfrontačná a agresívna politická ideológia. Ak je však Moskva schopná pokračovať v boji, otázkou je, kam to povedie, či sme pripravení ju zastaviť, za akú cenu a kedy. Vnímam to tak, že Tusk sa usiluje presvedčiť Európu, že sa môže stať, že to bude musieť urobiť sama. Na druhej strane Atlantiku máme najväčšieho spojenca. No predpokladám, že ste sledovali nedávne vyhlásenia zvoleného amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktoré nie sú príliš optimistické pre obranu Európy.